Presun

V dňoch 28. 7. - 1. 8. 2010 sme uskutočnili veľmi hodnotnú turistickú klubovú akciu. V stredu večer odchádzame zo Slovenska v počte 4 osoby a nespočetné množstvo kusov batožiny rôznej veľkosti a hmotnosti. Z Nitry stále po diaľnici, od Viedne sa zotmelo, takže výhľad sa zúžil na známu diaľnicu A2. Mimo diaľnice sú cesty úplne prázdne, tak o 3 hodine rannej pár kilometrov pred Talianskom nocujeme v aute vedľa riečky Dráva. Hukot rieky, alebo očakávanie nasledujúceho dňa mi nedá zaspať. Nakoniec predsa asi len hodinku pospím.

1. túra

Ráno za svetla už vidíme Sextenské 3-tisícovky, rýchlo pokračujeme cez hranicu do obce Sexten. Lanovka nám ide o 8.30 h a vyvezie nás o 600 m vyššie za 8,80 €. Dnes máme na pláne cestu Alpinsteig, podľa literatúry jedna z najkrajších v Dolomitoch. V Taliansku sú všetky turistické chodníky označené červenou farbou, aj skratky, ktoré ani nie sú zakreslené v mape. Musíme dávať pozor, aj na mračná, ktoré nám čoraz viac hustnú nad hlavami. Vrcholy 3-ticísoviek ani nevidno. Mohutné skalné masívy a snehové polia v nás vzbudzujú rešpekt.

Pred sebou máme sedlo della Sentinella (2717 m), kam sa máme dostať. Vyzerá dosť obtiažne. V spleti červených značiek odbočujeme na zlú cestu, to sme vtedy ešte nevedeli. Stretáme talianskeho drevorubača, ktorý nám poradil ešte horšie. Dostávame sa k via-ferrate, niekoľkometrovému železnému rebríku a oceľovým lanám, natiahnutým na strmej skale. Paráda, ešte pár takých úsekov a môžu byť aj ťažšie. Naberáme výšku ako náš Gerlachovský štít, viditeľnosť slabne a rokliny pod nami sa zväčšujú. Dobehujeme väčšiu skupinu Talianov, oni idú hore ferratou na Rotwandspitze (2965 m). My pokračujeme suťoviskom k stene popod previsy k úseku zaistenému oceľovým lanom. Začína pršať. Čakáme pod previsom. Keď dobre zahrmí a oceľové lano slúži ako blezkozvod, radšej sa poberáme dolu. Slušne premočení na Fischleinbodene nasadáme na konský povoz. Za 3,- € sa asi po 1 km otočil. Tak ďalej autobusom do Sextenu. Autom pokračujeme do centra Dolomitov - Cortina d'Ampezzo. V kempe staviame ešte za dažďa stan. Neskôr sa počasie umúdri. Na naše počudovanie nasnežilo na kopcoch, kde máme v pláne vystúpiť ďalšie dni.

2. túra

Zobúdzame sa do takmer mrazivého rána. Neviem, či je to hlad, zima, alebo zvedavosť na oblohu, čo nás vyháňa zo spacákov. Tak je to predsa pravda, čo sme včera večer len slabšie videli, dnes ráno sa to potvrdilo. Na všetkých 3-tisícovkách napadal včera večer sneh. Je krásne jasné ráno, kemp je ešte v tieni 3-tisícovky Sorapis, ale vrcholky 3200-metrovej skupiny Tofany sú osvetlené ranným slniečkom. Práve na tieto kopce chceme ísť v sobotu, ale o tom až neskôr.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na dnes hlásili najhoršie počasie počas nášho pobytu, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Preto radšej robíme kratšiu túru so stredne náročnou ferratou s výhľadom na mohutnú stenu Toffany di Rozes (3220 m). Autom ideme z Cortiny na juhozápad mnohými serpentínami do sedla Passo di Giau (2233 m). Je tu veľké parkovisko a všade dookola sviežo zelené lúky a pasienky aj s kravičkami. Sme v Dolomitoch, takže všade nad týmito lúkami sa týčia mohutné skalné steny a veže. Skutočne krásne scenérie a to sme ešte len na parkovisku. Je tu trochu chladno a fúka vietor, ale na tú výšku je to normálne. Zatiaľ je prevažne slnečno. Prechádzame rozmočeným chodníčkom popod výrazný vrchol La Gusela po červených bodoch, ktoré zas nesúhlasia s mapou.

Po zaistenom úseku sa dostávame na náhornú planinu. Ďalej po slabšej ferrate prichádzame k chate Nuvolau (2575 m). Z jej terasy je pekný výhľad na našu ďalšiu cestu aj najvyšší kopec v Dolomitoch – Marmolada (3343 m). Myslím, že v Tatrách sú aj krajšie chaty, napr. na Téryho chate je milšia obsluha a majú aj lepší a lacnejší čaj. Z chaty zostupujeme do sedla Nuvolau, kde to vyzerá ako na stavenisku. Výškový žeriav tu stavia nejaku „búdu“. Zo sedla sme za 20 minút pri nástupe k ferrate Averau strednej náročnosti. Obloha sa nad nami už poriadne zamračila, preto sa ponáhľame hore, aby nás dážď nezachytil na skale. Chlapcom sa ferratka páčila, zatiaľ najlepšia. Ďalej pokračujeme chodníkom, miestami slabším lezením k vrcholu Averau (2647 m). Na rozhľad veľa času nemáme, rýchlo sa zapíšeme do vrcholovej knihy, oblečieme nepremokavé bundy a za dažďa so snehom rýchlo zostupujeme naspäť. Na ferrate je mokrá skala a aj oceľové lano, takže zostup je minimálne o 1 stupeň ťažší. O chvíľku prestáva pršať, takže už v pohode postupujeme až na parkovisko k autu. Keďže máme dostatok času, do kempu ideme naokolo cez ďalšie sedlo Falzarego (2117 m). V kempe sme asi jediní, ktorí grilujeme a dúfame, že to nie je zakázané. S kalíškom domáceho končíme náš ďalší turistický deň.

3. túra

Tretie ráno vstávame o niečo skôr. Teplota je opäť veľmi nízka, ale nálada veľmi vysoká vďaka oblohe, ktorá je ako vymaľovaná bez jediného mráčika. Ideálny čas na veľmi ťažkú 3-tisícovku. Rýchlo sa pobalíme a autom sa presúvame k chate A. Dibona (2000 m). Je tu veľké parkovisko už takmer obsadené. Mám obavy, že na ferrate bude zástup turistov, preto rýchlym tempom pokračujeme ďalej popod mohutnú južnú stenu Tofani di Rozes, ktorá má takmer 900 m. V tejto časti je značenie dobré, preto ide každý z nás svojím tempom a stretávame sa až pod skalným tunelom. Tu si rýchlo oblečieme potrebnú výstroj a všetkých predbehujeme, aby nás neskôr nezdržovali pomalým postupom.

Najskôr musíme prekonať asi 30 m vysoký zaistený úsek. Tu sa nachádza vchod do 600 m dlhého tunela, ktorý vysekali vojaci v prvej svetovej vojne. Nastúpame ním 150 výškových metrov a dostávame sa do údolia Travenanzes, kde po zaistených úsekoch opäť stratíme výšku 140 m. Chodníkom sa neskôr dostávame k samotnému nástupu na ferratu Giovani Lipella. Zo začiatku sa striedajú ťažké zaistené úseky, s ľahšími nezaistenými. Pod nami je počuť potok a nad nami strmé skalné steny, z ktorých miestami tečie voda cez chodník dole do údolia. Prechádzame cez snehové polia, úzke skalné police, ale výšku naberáme len pozvoľna.

Stále ideme v tieni hory, takže sa zohrejeme len pri strmších výšvihoch. Konečne sa dostávame k miestu zvanému Tre Dita. Tu môžu menej zdatní turisti pokračovať traverzom okolo hory. My si oddýchneme na skalnej terase a pokračujeme k ťažšej možnosti tejto cesty. Podľa literatúry nás čaká 300 m kolmej steny s veľmi ťažkým terénom. Podľa nás to nebolo celkom kolmé a najťažšie miesta neboli tie popisované, ale zľadovatelé úseky vo vyšších partiách. Každopádne, nie sme sklamaní. Adrenalín bol určite vysoko nad normál aj pri pohľade dole do 1000 m nižšie tečúceho potoka. A to máme ešte k vrcholovému krížu 200 výškových metrov chodeckým terénom v asi 20 – 30 cm snehu. Z vrcholu je samozrejme krásny kruhový výhľad na Dolomity a v diaľke asi 150 km na severozápad zaľadnené alpské 4-tisícovky. Z vrcholu už pokračujeme dole chodníkom okolo opevnení z 1. svetovej vojny k Chate A. Dibona na parkovisko. Do Cortiny ešte berieme jednu českú turistku, ktorú som stretol na zostupovej ceste. V mestečku si robíme prehliadku, nakupujeme nejaké suveníry a v kempe, samozrejme večer, grilujeme.

4. túra

Štvrté ráno nás opäť víta jasná obloha a už je citeľne teplejšie. Dnes sa veľmi neponáhľame. Posledné raňajky v kuchynke, zbalenie stanu, zaplatenie kempu (10,- € na osobu/deň), odchod okolo 10.00 h cez sedlo Tri kríže do Misurini. Vzhľadom na to, že cesta trvá 8 hodín, na túru nám zostávajú len 2 hodiny. Preto ideme už len dvaja do nenáročnej skupiny Cadini, vhodné aj pre staršie deti. Dolu k autu si pár km pobehneme, aby sa na nás nečakalo, tak spokojní a načas odchádzame domov.

Zhrnutie

Som rád, že akcia sa úspešne skončila a domov sme si odniesli kopec pekných nezabudnuteľných zážitkov. K tomu určite prispela aj skvelá partia dvoch Petrov a dvoch Marekov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek