Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Sám na Ohništi – nečakaný zimný sen

Keďže na horách je momentálne zima, ako má byť, metre panenského prašanu ma opäť lákajú na ďalší test zimného spacáku. Skúsenosť spred pár dní z Kráľovohoľských Nízkych Tatier, kde boli smrečiny vo výškach nad 1400 m nádherne obalené snehom, ma znova volá práve do takéhoto prostredia. Vďaka prísľubu pekného počasia sa chcem zamerať na západ a východ slnka. Chce to už len zvoliť tú správnu lokalitu.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+994 m stúpanie, -921 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 26.01.2012
Pohoria
Nízke Tatry: Ďumbierske Tatry - Demänovské vrchy
Trasa
Voda
Prameň vo Svidovskom sedle, zo snehu, vlastná z domu
Nocľah
Poľovnícky posed na Prednej poľane
Doprava
Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Liptovský Ján (bus)
Malužiná (bus) - Brezno (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Posledná túra v Kráľovohoľských NT ma prinúti rozmýšľať nad inými končinami, keďže nerád navštevujem dvakrát po sebe to isté pohorie. Po chvíli rozmýšľania mi napadá Veľký Choč. Už som na ňom dávno nebol. Lenže z hotela Choč na Strednej poľane je to na vrchol ďaleko a v týchto snehových podmienkach si budem musieť na východ slnka poriadne privstať, čo robím nerád. A potom mi zrazu na myseľ príde Ohnište. Tamojší salaš mám už odskúšaný, je oveľa bližšie k vrcholu, nadmorská výška presne zodpovedá mojej predstave zasnežených smrečín a v neposlednom rade ide o menej frekventované končiny, kde budem mať možnosť zažiť mnou tak často hľadaný pokoj. Už mi ani neprekáža, že sú to opäť Nízke Tatry. Po dlhých úvahách je teda rozhodnuté. Idem na Ohnište.

Trasa

Liptovský Ján, hotel Ďumbier – Stanišovská dolina, ústie - horáreň pred Bystrou – Svidovské sedlo – Predná poľana – Ohnište – Svidovské sedlo – Malužiná

Deň prvý: cesta do rozprávky

Cestou do Liptovského Jána ešte v myšlienkach poškuľujem po Veľkom Choči, no nakoniec predsa len vystupujem na konečnej autobusu v Jánskej doline, oproti hotelu Ďumbier. Je tu celkom slušná kosa a tak okrem brašne s foťákom vyťahujem aj rukavice a čiapku. Ešte hlt energeťáku a začínam šliapať po chodníku, vedúcom k miestnemu lyžiarskemu stredisku. Sneh pod nohami príjemne vŕzga a za chrbtom sa mi začína odhaľovať z mrakov akýsi vrchol v Západných Tatrách. Postupne prechádzam popri rôznych chatkách a aj veľkej vojenskej zotavovni. Obloha je síce jasná modrá, ale od uja Aladina viem, že sa má zamračiť a vyjasňovať sa má opäť až k večeru. Ale na zajtra už hlási azúro celodenné. Okolité stromy sú nádherne zasnežené a mne to pripomína zimu z môjho ranného detstva. O chvíľu ma míňa osobné auto, ktoré sa následne krkolomne križuje na úzkej ceste s nákladiakom plným dreva. Moju myseľ však zamestnáva čosi iné. Stále totiž nie som rozhodnutý, kadiaľ na vrchol Ohnišťa pôjdem. Láka ma výstup Stanišovskou dolinou a následne prechod cez Slemä a po hrebeni na samotné Ohnište. Lenže túto trasu som ešte nešiel a tuším, že hore budú smrečiny totálne obalené snehom a hľadanie značiek alebo línií chodníka bude nemožné. V neprospech hovorí aj fakt, že ide o zelenú značku, ktorá ma takpovediac „nemá rada“. Takmer vždy na nej blúdim, alebo mávam aspoň menšie orientačné problémy. To už dochádzam na rázcestie pri Stanišovskej jaskyni, kde prichádza okamih rozhodnutia.

Takýto myšlienkový boj som už dávno nezažil. V jednom momente som rozhodnutý to risknúť predsa cez Slemä, no následne stavím na istotu prechodu Jánskou dolinou a výstupom cez Svidovské sedlo, kadiaľ som šiel už pred vyše dvoma rokmi. Hop šup a už sa tak ocitám v tichu príjemnej horskej doliny, kde sa mi odkrýva aj pohľad na známe Okno na Ohništi vysoko nado mnou. Neskôr sa dolina zúži a pripomína mi môj obľúbený Stratenský kaňon v Slovenskom raji. Z krajiny som nadšený a tieto chvíle si tak neskutočne užívam. Ani som sa nenazdal a vychádzam na lúkach pri horárni pred Bystrou. Kedysi som tu núdzovo prespal v jednoduchej búde pri ceste smerom na Krakovu hoľu, no teraz si všímam, že na jej mieste stojí akási nová chatka. Okolo nej sa tmolia v snehu dvaja chlapi, tak jej prieskum nechám na inokedy. Slniečko príjemne svieti a pijúc čaj pri turistickom rázcestníku sledujem príchod nákladiaku po ďalšiu várku dreva. Opúšťam civilizačný ruch. O chvíľu opäť stojím a rozhodujem sa nasadiť snežnice. Dobiehajú ma dvaja bežkári a v družnom rozhovore spolu pokračujeme smer Svidovské sedlo. Na Púchalkách sa mračí a pridáva sa i vietor a sneženie. Trochu mi utekajú a následne odbočujú spolu s cestou na juh smerom na Rovnú hoľu. Ja si vykračujem krížom strmšie cez lúku do sedla Príslop konečne po panenskom prašánku. Vo Svidovskom sedle som opäť sám, oni to zrejme niekde zabalili. Aj napriek neprestávajúcemu sneženiu obedujem, lebo pred strmým výstupom, ktorý ma čaká, musím nabrať silu. Výhľad však kvôli hmle nemám.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sranda teda skončila a nastáva tvrdá výstupová realita. Pár metrov po ceste a šípka ma nasmeruje vľavo do lesa. Lenže zelená značka opäť nezostáva nič dlžná svojej povesti a tak prakticky hneď stojím a rozmýšľam: vľavo či vpravo ? Metódou pokus-omyl zisťujem, že správny je chodník vpravo. Výstup postupne naberá na strmosti a je spestrený občasným preliezaním a plazením sa pod padnutými stromami. V kombinácii s vysokým prašanom a ťažkým batohom jednoducho samé príjemnosti. Po približne dvoch hodinách od sedla vyliezam na vrcholovej plošine. Tak a teraz už len nájsť cestu v bludisku totálne zasnežených smrečín. Značka to kdesi vzdala a ja si preto len tak vykračujem lesom a teším sa z panenského prostredia navôkol. Čas však uteká a už sa trocha zamotávam. Charakter okolia je len pre silné povahy, no môj orientačný zmysel víťazí a o chvíľu si razím cestu páperím na Prednej poľane do miest, kde by mal stáť rázcestník. Na okraji lesa si ešte všímam nový posed. Noooo, žeby som zmenil miesto nocľahu? Tak tomu sa pôjdem pozrieť na zúbok.

Pri rázcestníku sa dlho nezdržiavam a rovno vhupnem do najrozprávkovejšej rozprávky. Cítim sa ako v podivuhodnej zakliatej krajine. Kľučkujem pomedzi obalené smreky pripomínajúce bielych trpaslíkov. Ak však chcem fotiť ráno východ slnka na vrchole, tak si stopu musím vyšliapať teraz, lenže to sa ľahko povie. Podmienky sú už tzv. vysokou školou orientácie v teréne s neistým koncom. Pripadám si ako na ceste k samotnému trónu snehovej kráľovnej. Tak dokonale zasneženú krajinu som asi ešte nezažil. Zrazu čo nevidím, vrcholovú tabuľku. Dokázal som to a za okamih stojím na okraji skalnej terasy.

V prvom momente som však sklamaný. To blúdenie zasneženým kráľovstvom ma stálo samotný západ slnka, ktorý som o pár minút premeškal. No atmosféra je i napriek tomu úžasná a tak v tichu sledujem a neskôr aj digitalizujem rozpadajúce sa mraky, ktoré odhaľujú Chopok aj Ďumbier. Dolina aj okolité hrebene sú už v šere, horizont sa farbí do oranžovofialova, ale svetlo má ešte stále šmrnc. Po fyzicky a orientačne náročnom dni je tento pohľad pre mňa zadosťučinením. Preberám sa zo snívania a vraciam sa na Prednú poľanu, kde mierim rovno k vyhliadnutému posedu. S radosťou zisťujem že je otvorený a tak definitívne zavrhávam nocľah v známej kolibe na Ohništi. Pár minút ešte postávam vonku s očami uprenými na hviezdnatú oblohu s mesiacom a svetlá ratrakov schádzajúcich z Chopku. Bože, na túto scenériu by som sa dokázal pozerať dlhé okamihy, no silnejúci mráz ma zaháňa dnu.

O chvíľu už pri sviečkach na príjemne hučiacom variči zohrievam nielen večeru, ale aj svoje skrehnuté ruky. Varím si aj čaj na ráno, aby som sa s tým zajtra nezdržiaval a hups ho do spacáku, keďže vnútorná posedová teplota si môže podať ruku s tou vonkajšou. Nastavím budík a s očakávaním nádherného východu slnka upadám do bezvedomia.

Deň druhý: Ránko snov

Nepríjemný zvuk budíka nekompromisne končí moje sny a uvádza ma do mrazivej reality. Vyhrabanie zo spacáka mi trvá akosi pridlho a hneď naberám klasický časový sklz. Po rýchloraňajkách zmrznutej bagety sa snažím zohriať ešte rýchlejším balením všetkých vecí. Strkám nohy do dvoch kusov ľadu (rozumejte topánok) a tvár mi krivia všemožné grimasy. Cit v prstoch strácam prakticky okamžite, ale teraz to nemám kedy riešiť. Vyliezam z posedu a kontrolujem čas. O nejakých 20 minút by to malo vypuknúť, takže hor sa na to. Pohľadom ešte prelustrujem lúku poškvrnenú len mojimi včerajšími stopami, aj zalesnený vrchol Ohnišťa, nad ktorým vykúka ešte neprebudená Rovná hoľa, Ďumbier a Chopok. Som nadšený, no rýchlo štartujem a za okamih už v snežniciach bežím v ústrety vrcholovému výhľadu. Vnímanie rozprávkového lesa tentokrát odkladám a sústreďujem sa len na samotné šliapanie. Och, vyhrabať sa tak zo spacáku o 10 minút skôr, bolo by to bez bolesti. Totálne vyčerpaný kúsok od vrcholu stojím a zhlboka dýcham stále plný neistoty.

Po príchode na miesto hneď upieram zrak na východný horizont. Zisťujem, že som to stihol len tak tak, pretože slnko sa akurát začína škriabať spoza Zadnej hole v kráľovohoľských NT. Nemám vôbec čas si vydýchnuť, len rýchlo zapichávam paličky kdesi bokom a už siaham po brašni s foťákom. Začína fotošialenstvo, ktoré nemá konca-kraja. Pod azúrovou oblohou sa odvíja pre mňa vrcholný zážitok tejto zimy. Zasnežená krajina navôkol vyzerá akoby poliata bielou čokoládou. Jemné ružové svetlo hladí túto nádheru a svet podo mnou sa pozvoľna prebúdza. Najprv sa rozpíja na kontúrach tých najvyšších, no vzápätí sa posúva čoraz nižšie do útrob Jánskej doliny. Nad ňou sa vypína Rovná hoľa so zdevastovanými lesmi, ktoré sa odvtedy, čo som tu bol naposledy, značne rozrástli. Hlavnému hrebeňu dominuje Králička a Ďumbier so svojou strmou severnou stenou, vykúka aj Chopok. Všetko uzatvára rozložitý masív Krakovej hole. Na severe vidieť pomedzi stromy i susedné Slemä a aj pár západo- a vysokotatranských vrcholov. Týmto prírodným divadlom som uchvátený a po fotochvíľkach nastávajú okamihy snenia, v ktorých všetko len v totálnom tichu vnímam srdcom. Tento strhujúci pohľad ma núti želať si už len jediné. Keby tu vedľa mňa stál niekto z rodiny alebo priateľov a vychutnával si tieto fascinujúce neopakovateľné chvíle spolu so mnou naživo.

Farba svetla sa medzitým postupne mení z ružovej cez oranžovú až na takpovediac fádnu dennú bielu. Odkladám preto foťák a rozhodujem sa aj pre zápis do vrcholovej knihy. Je poriadne hrubá a darí sa mi v nej nájsť i svoj pozdrav spred 2 rokov. Lenže najväčšie prekvapenie nastáva pri zistení, že posledný zápis je presne dva mesiace starý. A hoci viem, že tento fakt nemusí byť skutočným odrazom návštevnosti tohto miesta, myšlienka je to predsa len vzrušujúca a upevňuje čaro týchto chvíľ. Po krátkom občerstvení sa rozhodujem pre návrat na Prednú poľanu, kde chcem ešte skontrolovať stav koliby. Predsa som tu už tri hodiny a čas do odchodu autobusu sa mi kráti. Opúšťam to tu s ťažkým srdcom, no so želaním skorého návratu.

Na poľane to beriem okľukou popri posede, o pár minút už stojím pred vchodom do koliby. Ten je zasypaný metrovým závejom. Vravím si, že som večer spravil dobre, keď som sem nešiel. Poriadne by som sa narobil, kým by som sa prebil dnu. Odhrabávať sa mi to nechce ani teraz a robím preto len dokumentačné exteriérové foto. Pri návrate sa rozhodujem zobrať to opäť okľukou a zastavujem sa až v miestach, kde som včera večer vyšiel na poľane. Naposledy sa otáčam a pohľadom premeriavam tento kraj zázrakov, vzápätí sa definitívne ponáram do lesného šera v ústrety Svidovskému sedlu.

Keďže postupujem už po vlastnej včerajšej stope, orientácia je bezproblémová, no les so mnou roztáča novú hru. Pod vplyvom slnečných lúčov sa zo stromov začína zosypávať sneh a musím si dávať pozor, aby som čo-to neschytal. A hoci to občas bolo len o chlp, týmto guľovacím pokusom som sa úspešne vyhol. Na hrane plošiny ešte fotím pohľad na Veľký bok, ktorý mi odtiaľto včera zastierali mraky. Vlastný zostup už je len strmý, no nie tak fyzicky náročný ako výstup. Zrazu si v mojich včerajších stopách snežníc všímam akési stopy zvieraťa. Tipujem to na rysa, no pre istotu si jednu odfotím, aby som ju mohol ukázať doma kamarátovi, ktorý je väčším znalcom tejto problematiky. On mi túto domnienku naozaj potvrdil. Vyzerajú čerstvé a sú kladené presne v mojich stopách, nuž zvieratá nie sú hlúpe, nepôjde predsa prašanom, keď môže ísť po ako-tak nosnej stope. Na spodku uhýnajú kamsi do svahu a krátko na to dorážam do Svidovského sedla.

Mám však dostatok času, nuž by bolo hriechom začať zostup dolinou a rozhodujem sa pre obed na vyhliadkovom rúbanisku na zelenej značke v smere na Rovnú hoľu. Po chvíli sa vyhrievam na slniečku a likvidujem posledné zásoby jedla a pitia. Mám odtiaľto nádherný výhľad na skalné ohnišťácke galérie a Jánsku dolinu s dominantnou Krakovkou a Ďumbierom. V duchu si hovorím, že si to musím poriadne vychutnať. Už ma čaká len záverečný pohodový zostup dolinou Svidovo do Malužinej. Akým hlbokým omylom bola táto myšlienka, sa ukázalo už o pár minút. Táto túra bude zaujímavá až do konca!

V sedle sa totiž „neomylne“ púšťam po odhrnutej zvážnici, na ktorej je však vrstva nového snehu, vhodná akurát na posledné snežnicovanie. Časovo by mi to malo presne sadnúť. Najprv mi ani nepríde divné, že som už dlhšie nevidel značku a pokojne si ešte fotím pohľad na Vysoké Tatry. Lenže táto cesta skoro vôbec neklesá a mne sa zdá, že značka mala ísť dolinou. Po nahliadnutí do mapy som hneď v tvrdej realite. „Do šľaka, veď ja som na tejto zvážnici na juh od značky nad dolinou,“ vravím si. „To snáď nie je možné, čo nemôžem zažiť ani jednu bezproblémovú túru?“ Pozerám, že cesta sa má predsa napojiť v doline na značku a hoci ide okľukou, nevraciam sa už do sedla, ale pokračujem ďalej. Zrýchľujem tempo, no sen o stihnutí autobusu sa mi začína rozplývať. Prichádzam na miesto, kde je už cesta odhrnutá a musím vyzuť snežnice. Obďaleč to práve balia pilčíci a spúšťajú sa dolinou na traktore. Doň by som sa však nezmestil a tak pokračujem po vlastných. Dolina je nekonečná a moje napätie by sa dalo krájať. Po prechode cez areál kameňolomu konečne dochádzam na hlavnú cestu smerom na Čertovicu. Posledné metre a rozprávky je koniec. Som v Malužinej. Balím paličky a v okamihu sa už nechávam unášať autobusom v ústrety civilizácii.

Skončila sa túra plná slobodného snežnicovania panenským prašanom v tak trochu zabudnutom, no o to krajšom kraji. V kraji rozprávok, mrazu, snehu a ticha. Pre rôznorodosť zážitkov a napätia až do konca s odstupom času konštatujem, že to bola jedna z najúžasnejších a najnezabudnuteľnejších túr môjho života. Skutočne nečakaný zimný sen.

Túra sa uskutočnila 26. a 27. 1. 2012.

Fotogaléria k článku

Najnovšie