Trasa

Hačava – Hačavská jaskyňa – Hačavské sedlo – Bezvody – Zádielska chata – Na skale – Želiarske lúky – Bezvody – Hačavské sedlo – Hačava

Začíname v Hačave. Malá dedinka v závere krásnej Hájskej doliny. Obec bola pôvodne osídlená valašskou kolonizáciou, v súčasnosti sú obyvatelia rusínskeho pôvodu. Z dôvodu odľahlosti obce sa miestni obyvatelia zaoberali hlavne ručnými prácami a drevorubačstvom, prípadne baníctvom, svoje výrobky neskôr predávali v južných oblastiach (Dolná zem). Táto dedinka je veľmi dobrým východiskovým bodom pre mnohé túry či už na Zádielskej, alebo Jasovskej planine. My si volíme Zádielsku planinu a tak sa napájame pri obecnom úrade na žltú značku so smerom do Hačavského sedla. Prekvapuje nás, ako sa všetci úctivo pozdravia, aj keď nás vôbec nepoznajú. Musím povedať, že dokonca, aj Rómovia sa slušne, z opačnej strany cesty, zdravia a želajú dobrý deň. Naozaj príjemný začiatok.

Nachádzame prvú značku, potom ju však strácame a ľahkovážne šliapeme spolu cestou, ktorá je priamo pred nami, nevšímajúc si, že značkovanie kdesi zmizlo. Ale v tom nádhernom prostredí a peknom počasí mi to je úplne jedno, hlavne, že sme v prírode. Asi až po pol hodinke si uvedomujem, že by bolo rozumné, pozrieť sa do mapy a zistiť, kam to vlastne kráčame. Sme asi kilometer južnejšie od žltej značky a tak sa rozhodujeme, či sa vrátime späť na značenú cestu, alebo či pôjdeme neznačenou. Volíme najkratšiu alternatívu, pozerám kompas a uberáme sa na sever, späť k žltej značke priamo cez les. Nika trocha pochybuje o mojich orientačných schopnostiach a mňa to hnevá, ale som presvedčený, že sa nemôžem mýliť. Nakoniec prichádzame k Hačavskej jaskyni a to je neklamným znakom, že sme už len pár metrov od žltej značky.

O pár minút sme pri Hačavskom sedle. Okolitá krajina sa ešte veľmi nestihla prebudiť zo zimy. Všetko je zatiaľ šedé a bez farby, len miestami sa zazelenie jalovec alebo iné ihličnany. Škoda, v lete, alebo v jari to tu musí byť ešte krajšie. Od sedla kráčame modrou značkou a keďže sme na planine, tak nás zatiaľ žiadne veľké prevýšenia nečakajú. V hustejšom lese sa miestami udržujú ešte posledné ostrovčeky snehu. Riedkym lesíkom prichádzame k neďalekému smerovníku „Bezvody“. Tu si na pár minút oddýchneme, prezrieme si zvieraciu lebku, ktorá leží neďaleko v tráve a dohadujeme sa či to bola srna, laň či diviak. Nevieme, zvieracia anatómia nie je našou silnou stránkou a tak to púšťame z hlavy a uberáme ďalšie a ďalšie metre z plánovanej trasy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rozsiahlymi lúkami, míňajúc skupinky turistov, pokračujeme k miestam, kde sa modrá značka prudko spúšťa do záveru Zádielskej doliny. Značku strácame ale pod nami počujeme zurčať Chotárny potok, ktorý tečie dnom doliny a tak si nad tým veľmi hlavy nelámeme a spúšťame sa priamo k potoku. Cestou míňame množstvo snežienok, zubačiek a zopár lykovcov jedovatých, ktoré v tejto, zatiaľ pustej krajine bez zjavného života, pôsobia zázračne a živo – prvé známky blížiacej sa jari. Dnom doliny vedie spevenená cesta až do obce Zádiel. Naším cieľom tu, na dne doliny, je však len Zádielska chata, kde sa poriadne najeme, oddýchneme a načerpáme sily k výstupu na vrcholové skaly Zádielskej doliny.

Nika už bola trocha unavená, predsalen, bola to pre ňu ešte len prvá tohtoročná túra a predtým jej turistiku nedovolila choroba, tak pred jediným dnešným prudším stúpaním na vyhliadkové miesto Zádielskej doliny som vzal aj jej batoh, aby sa jej kráčalo ľahšie. Vyzeral som trocha ako korytnačka s dvomi batohmi na chrbte, ale na druhej strane, ani ja, ani ona sme v nich nemali nič ťažké, takže to nebol problém.

Prichádzame k prvej vyhliadke neďaleko smerovníka „Na skale“. Teší ma, že Nike sa táto vyhliadka veľmi páči, ale rád by som pokračoval ešte na ďalšiu vyhliadku, ktorá je asi 20 minút chôdze južnejšie. Presviedčam Niku, tá je už unavená, ale nakoniec sa predsa len vydávame aj na toto miesto. Som veľmi nedočkavý. Hneď ako sa vynárame spomedzi stromov na známu vrcholovú lúčku Zádielskej doliny, naskytajú sa nám krásne rozhľady. Spolu s nami si ich vychutnávajú viacerí. Mne pohľad nebehá len po širokej krajine ale aj po zemi – poniklece práve začínajú kvitnúť. Tu sme si dopriali trocha dlhší oddych, zvalili sa do trávy, napili sa, najedli a spravili pár záberov na pamiatku. Čas bol však neúprosný a Slnko sa pomaly blížilo k horizontu, museli sme sa s týmto miestom rozlúčiť a vrátiť sa po svojich stopách späť k smerovníku „Na skale“.

Ocitli sme sa trošku v časovej tiesni, pretože údaj na smerovej tabuli nás informuje, že do Hačavy je to práve toľko času, koľko nám ostáva do zotmenia. Nemám so sebou ani baterku a šľapanie oblasťou, ktorú nepoznám, po tme, by nebolo veľmi príjemné ani pre jedného z nás. Tak teda bez zbytočného otáľania stúpame na Želiarské lúky, ktoré sú naozaj veľmi krásne, aj keď prevláda len farba suchej trávy, ale viem si to predstaviť v plnom kvete. Musí to byť nádhera. Nie je čas na dlhé oddychy, len toľko, aby sme prehodili pár slov a vydýchali sa. Z pochmúrneho šliapania v pomaly sa približujúcom šere nás vytrhne len zopár sŕn, ktoré nám od úľaku roztĺkli srdcia. Vždy sa zľaknem nečakaných zvukov v lese, na to sa nedá pripraviť, keď z húštin vybehne zver. Ale akonáhle si človek uvedomí, že to boli srny, hneď sa roznežní a cíti sa šťastne, že mohol vidieť tieto krásne stvorenia vo voľnej prírode – to žiadna ZOO nenahradí.

Nika je už dosť unavená, vidím to na jej výraze aj na chôdzi, ale ja na tom tiež nie som najlepšie, ani nie tak kondične, ako zarezávajúcimi sa popruhmi druhého batohu a nedoliečenými otlakmi z nedávnej túry na Dukle. Posledné kilometre sa držíme za ruky, ako keby sme boli na prechádzke v parku, ale to je skôr z dôvodu potreby kontaktu, lebo slová z nás akosi neidú. V lese sa už pomaličky stmieva. Našťastie, prichádzame späť k Hačavskému sedlu ešte s náskokom oproti údajom na smerovníkoch. Tu už je nálada o poznanie lepšia, lebo sa chystáme opiecť si špekáčky a klobásku a to je silná vzpruha pre hladné žalúdky.

Do Hačavy vstupujeme tesne pred zotmením a nasadáme do auta. Premiestňujeme sa len o pár kilometrov južnejšie k Hájskemu vodopádu, kde je spravené posedenie s ohniskom a po celom dni, strávenom v prírode, si doprajeme ešte poriadne sústo pečených dobrôt. Domov sa už neponáhľame, veď ani nie je prečo. V lese je už úplná tma a žalúdky sú plné a my pomaly, rozrážajúc svetlometmi tmu pred nami, hltáme kapotou kilometre, ktoré nás delia od domova.

Záver

Nemôžem povedať, že by bola Zádielska planina miestom, ktoré mi učarovalo natoľko, žeby som o nej musel písať len v superlatívoch, ale je to ozaj krásny kút prírody, ktorý sa oplatí vidieť. Odporúčal by som však obdobie, až keď sa lesy a lúky zazelenajú, potom toto miesto určite oceníte omnoho viac, ako počas obdobia, keď je príroda ešte neprebudená. Ak sa už rozhodnete navštíviť túto planinu, tak potom určite nesmiete vynechať ani vyhliadky nad Zádielskou dolinou, alebo neďaleké Hájske vodopády.

Kedysi som si ako malé dieťa myslel, že názov „Slovenský kras“ vznikol preto, lebo je krásny. To som ešte nemal ani poňatia o krasových javoch a netušil som, že tento náš národný park dostal pomenovanie práve vďaka svojmu krasovému charakteru. Dnes, keď už o tom viem viac aj z geologického hľadiska, mám aj tak stále potrebu vždy k nemu pripájať aj tú naivnú detskú predstavu o vzniku tohto názvu. Nakoniec musím teda skonštatovať, že Slovenský kras je krásne krasové územie.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek