Reportáž 10 rokov – stretnutie na Klenov. Vepri
Piatok sa s víkendom stretol a tak je najvyšší čas nakuknúť do kalendára, na ktorýže to slovenský vrchol sa vyberieme. Ahaho, červeným krúžkom je tu sobota zvýraznená a veporská silueta nakreslená. Výstupový seriál sa blíži k svojej polovici a tak ho aj afterparty okoreníme. Ako to celé dopadlo a ako sme víkend v kraji veporskom trávili, sa dozviete z nasledujúcich riadkov.
Už Funttomasova podrobná ponuka výstupových trás dávala tušiť, že to hromadný výstup po jedinom chodníku nebude a tak sa aj stalo. Prvé skupinky pečiatok chtivých „Hajkingáčov“ sa rozložili už v piatok podvečer v sedle Zbojská a na Sihle, aby mohli s prvými lúčmi vyraziť. No dobre no, po pečenej baraninke utopenej nejakým tým kvasidlom (nech si predsa baran nemyslí, že ho vlk zožral) sa odjazd kúsok poposúval, lebo nájsť bláznov ochotných vyraziť pred piatou ráno sa veľa nenašlo.
Autor, z titulu organizátorského, zvolil najľahší variant zo Skorušiny, aby výstupovú pamätnú knihu na bicykli nad Vartu odviezol a po zbojníckom chodníčku až na samotný vrchol Klenovského vepra vyniesol. Ráno sa s poludním stretávalo, keď sa pri dvojkríži začali objavovať prví turisti. Občas nesmelé zvítania, no poväčšine už staré známe tváre, veď sme na piatej akcii. Ďuri doniesol zásoby oštiepka, z batohov postupne vylieza aj nejaké to liehové riedidlo, čokoládové lepidlo a výročná pečiatka môže začať koncert v brožúrkach. Počasie nám praje, nálada sa s pribúdajúcou teplotou iba vylepšuje a aj výsledné skóre pečiatok už dávno prekročilo dva tucty. Ak prirátam náhodných okoloidúcich, organizovanú skupinu a postupne sa rozrastajúci okruh priaznivcov HIKING.SK, tak začína byť na vrchole takmer tesno. Trojica vrcholových kníh putuje medzi rukami, slovami chvály v nich nikto nešetrí a sťažnosti sa hádžu za hlavu (teda zo skaly so sochou zbojníka).
Do rúk sa mi dostáva aj prvá kompletná zbierka pečiatok, o chvíľu ďalšia a do večera sme skončili niekde pri desiatke. Dokonca v predstihu dobieha aj legendárna dvojica omeškalcov. Krátko nato sa zvedie urputný boj o prvenstvo v osadení vrcholovej vlajky, ktorý skončí prímerím uzavretým na spoločnej karimatke. Z húštiny sa prederie aj dvojica idúca naozaj najkratšou trasou rovno za šípkou a mozaiku dnešných návštevníkov môžeme pomaly uzatvárať. Odhadometricky sme skončili na čísle vyššom ako 50 (čo je na tento kút Slovenska naozaj úctyhodné denné číslo), vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším je tiež vyšší ako 50 a keď sa doma pozriem na váhu, tak aj s tou to určite bude rozdiel cez pol stovky...
Nad hlavami sa zbiehajú akési chmáry, čas pokročil a na Chlipavicu je to ešte zo tri hodiny chôdze, takže pomaly balíme vrcholový tábor a mierime do “bejzkempu” na Gazdovský dvor. Najprv to vyzeralo na komornú akciu, keďže väčšina návštevníkov sa rozhodla pre návrat do tepla domova, no nejaké kúsky sa do košiara ulovili aj z radov náhodných príchodzích. Na Chlipavici sa rozložila aj skupinka zamestnancov z bankového sektora, ktorí sa takto rozhodli minúť balíček určený na kolektivizáciu kolektívu, tak odborne zvaný teambuilding. Výsledný program za hrejivého pocitu ohníka, pečenej sóje (obchodný názov špekáčiky), frndžauice, doprevádzaný cigánskym sláčikovým triom a irečitým prejavom miestnych bačov sa pod hviezdnou oblohou pretiahol až do času, keď už nebeská klenba svoje klenoty pod nadvládou brieždenia strácala. Ráno sa už nieslo v duchu postupného vyliezania zo spacákmi obloženej stodoly, balenia stanov, fotenia romantických dreveničiek na Krátkom. Potom sa väčšina presunula na dopravnú základňu na Zbojská, padla nejaká ta baranina, posledné pozdravy a žiadne Zbohom. Iba do skorého videnia na niektorom z ďalších vrcholov...
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
