Preto sa ponuka prejsť roháčsky hrebeň, s ktorou prišiel Lukáš, nedala odmietnuť. Minimálne z toho dôvodu, že Roháče vždy mali, a táto túra ma v tom len uistila, že i budú mať pevné a nezastupiteľné miesto v mojom srdci. Samozrejme som sa tešil i na chlapskú jazdu, ktorá vždy dobre padne a s Lukášom sme veru už dlho nič nepodnikli. Dohodli sme sa teda na dátume a tak už nič nebránilo v uskutočnení nášho plánu hrebeňovky.

Konečne. Je pol druhej a zastavujeme na Zverovke. Po vystúpení z auta nás ovanul nečakane čerstvý vzduch. Pohľad na hviezdnaté nebo bol dych vyrážajúci. Všade naokolo tma a ticho. Len majestátni roháčski velikáni pozerali, čo za bláznov to prišlo takto neskoro v noci. Hoci sme ich dobre nevideli, cítili sme ich prítomnosť a mrazivý dych. Po vykonaní telesných potrieb sme sa rýchlo nasúkali do spacákov. Lukáš s Cézarom spali na predných sedadlách, mne sa ušiel priestor vzadu. Akokoľvek intenzívne som si predstavoval svoju posteľ, každý pohyb ma vrátil späť do reality. Ale bol som až príliš šťastný na to, aby mi to prekážalo a len to umocňovalo celkovú atmosféru. Dobrú noc nám niekde z hlbokých lesov svojim ručaním želal aj jeleň, ktorý sa v podstate takto hlásil až do svitania.

Trasa

Zverovka – Látaná dolina – Zadná Látaná – sedlo Zábrať – Rákoň – Volovec – Jamnícke sedlo – Ostrý Roháč – Plačlivô – Smutné sedlo – Tri kopy – Hrubá kopa – Baníkov – Baníkovské sedlo – Pachoľa – Spálená – Skriniarky – Salatínsky vrch (Salatín) – sedlo Parichvost – Brestová – Predný Salatín – Spálený žľab – Zverovka

Po predriemaní pár hodín sa rozozvučali budíky a ohlásili šiestu hodinu rannú. Z príjemného pocitu tepla spacákov nás vytrhla facka, ktorú nám uštedrilo mrazivé jesenné ráno. Po provizórnej hygiene sme naložili batohy na chrbty a poďho cestou dole. Zo Zverovky sme po pár metroch odbočili do Látanej doliny, ktorá bola ešte v sladkom rannom spánku. Prešli sme okolo partizánskeho cintorína a za brieždiacej sa oblohy sme kráčali dolinou. Nahodili sme celkom slušné tempo a onedlho sme sa ocitli na konci spevnenej cesty. Tu nás prístrešok lákal zasadnúť k raňajkám, no odolali sme. Pokračovali sme medzi Šindľovým a Kotlovým žľabom až k rázcestiu so zelenou značkou, vedúcou na Lúčnu. Zostali sme verní žltej. Pomaly, ale isto sme začali stúpať. Každou minútou sa slnko škriabalo vyššie a vyššie a tak sme boli svedkami hry slnečných lúčov so svahmi okolitých kopcov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po úvodnom stúpaní sme sa ocitli v sedle Zábrať, kde sa nám otvorila prvá panoráma Roháčskej doliny. Ten pohľad bol hrejivý. To sa nám hodilo, keďže všade naokolo boli milióny malých bielych kryštálikov, ktoré pokrývali smerovník, lavičku i drobnú vegetáciu, čo nasvedčovalo prítomnosti mínusových teplôt. Rozhodli sme sa naraňajkovať. Vytiahli sme zásoby a pri ich preberaní sa nám podarilo objaviť nový tatranský endemit – paprikovník roháčsky (viď foto), no i napriek jeho jedinečnosti sme neodolali a nakoniec padol na úžitok. Po miernom uspokojení našich žalúdkov sme sa vybrali ďalej.

Prešli sme cez Rákoň a cesta dole nás vyviedla z presvedčenia, že sme dnes hore prví. Vedľa chodníka si len tak ležal nudista (viď foto). A zjavne mu ani zima nebola. Nuž, každý si hory vychutnáva po svojom. Začali sme stúpať na prvú dnešnú dvojtisícovku – Volovec. A hoci sa tento kopec tvári veľmi milo, je to celkom slušný strmák. Tu sa nám už otvorili pekné pohľady na všetky Roháčske plesá. Po vrcholovej fotke sme sa pobrali ďalej smerom na Ostrý Roháč, ktorý, hoci nie je najvyšší, určite je kráľom celej Roháčskej doliny. Cestou do Jamníckeho sedla sme stretli čriedu kamzíkov, ktoré si veselo hopkali po trávnatom svahu Volovca. Sledujúc kamzíky sme sa pomaly dostali pod Ostrý Roháč. Tu som sa pred pár rokmi po prvýkrát naozaj bál hôr. Výstup naň s reťazami sa vtedy zdal pre mňa omnoho horší ako prechod Tromi kopami a Baníkovom. A na krk nám dýchala ešte aj búrka. To však teraz nehrozilo, pretože obláčika nebolo vidno široko-ďaleko. No rešpekt pri výstupe bol obrovský.

Moji dvaja parťáci sa zmenili na príbuzných už spomínaných kamzíkov a horolezecky vyliezli, kade sa im to páčilo. Ja som stavil na istotu a radšej som sa držal reťazí, pokiaľ to bolo možné. Horolezecké kúsky potom stvárali takmer po celej trase. Prišli sme na vrchol, nazreli hlbšie i do Jamníckej doliny a pozdravili plesá, patriace tejto doline. Následne sme opäť klesali, aby sme opäť mohli stúpať na Plačlivý Roháč (Plačilivô / Plačlivé). Krásne pohľady na plesá i celú dolinu však stáli za námahu. Babie leto sa tento deň ukazovalo v plnej paráde a doprialo nám krásne výhľady.

Po krátkej prestávke sme sa vybrali smerom do Smutného sedla. Tu sme mali obednú prestávku spojenú s vytvorením plánu pitného režimu, keďže sme zistili, že sme množstvo vody trochu podcenili. Nezabudnem na chuť hrušky, ktorú sme si rozdelili. Akoby bola vedela, že máme nedostatok vody a mala v sebe slušné množstvo tekutín. A to som ju ani nechcel brať. Vďaka Bohu za babky a ich nútiace schopnosti. Po obede sme začali opäť stúpať. Tentokrát na Tri kopy. Jedna kopa, hore a dolu. Druhá kopa, hore a dolu. Tretia, kopa hore a dolu. Hrubá kopa. A opäť hore, pár výhľadov, nadýchnutie sa a dolu. Pomaly ma začali opúšťať sily. Radšej som si nepredstavoval, čo všetko nás dnes ešte čaká. Z Hrubej kopy sa išlo dole celkom pohodlne, čo prispelo aspoň k čiastočnému načerpaniu síl. Počasie bolo stále krásne a výhľady neopakovateľné. To mi dodávalo silu ísť ďalej. Začal sa úsek, kedy zhustila „premávka“ a bolo treba najmä pri reťaziach na Baníkov čakať, no i napriek menším zdržaniam ani neviem ako a boli sme zrazu na Baníkove, najvyššom pánovi z pomedzi okolitých strážcov Roháčskej doliny. Bol celkom slušne obsadený turistami, prevažne česky hovoriacimi. Tu sme sa nadopovali čokoládou, urobili pár vrcholových fotografií, chvíľku posedeli a pobrali sme sa ďalej.

V Baníkovskom sedle na mňa telo priam revalo, aby som odbočil do Spálenej doliny. No duch a vôľa vyhrali. Začali sme stúpať na vrchol Pachoľa. Nohy protestovali stále viac a začal som za kolegami zaostávať. Od Pachoľaťa až do konca cesty sa stalo pravidlom, že som na vrchol prišiel o desať minút neskôr ako oni. Zdali sa mi nezničiteľní, minimálne Cézar. V mojej mysli krúžili predo mnou plné fľaše vody a túžba napiť sa bola veľmi silná. No pred nami bol ešte kusisko cesty, takže som sa musel zapierať, aby som nedopil zvyšok minerálky v batohu. Z Pachoľaťa sme pozerali, kade ešte pôjdeme a po krátkej pauze sme sa vydali v ústrety Spálenej.

Pri vyratúvaní, koľko ešte, som na ňu úplne zabudol, takže keď som ju uvidel, veľmi mi to na optimizme nepridalo. Ale i ju sme prešli a tak sme vstúpili do zóny pod ochranou Skriniarok. Hoci mám tento úsek veľmi rád, tentokrát sa mi zdali Skriniarky nekonečné. Nasledoval Salatín so svojimi hoľami. Tu sme meditovali nad krásou Sivého vrchu. Lukáš navrhol, aby sme na Brestovej odbočili i naň, ale moje a Cézarove pohľady asi hovorili svoje a tak Lukáš radšej stíchol. Zo Salatína nás už na svoj vrchol volala Brestová, tak sme sa teda pohli ďalej, aby dáma nemusela dlho čakať. V mojom prípade čakala. Všetkých nás prekvapil relatívne prudký zostup do sedla Parichvost a následne opäť stúpanie na Brestovú. Nečakal to nikto z nás, takže to bola záverečná skúška výdrže.

Príchodiac na Brestovú som videl, ako chalani už sedia v tráve. Neváhal som a bez slova som sa pridal. Nechceli sme však strácať čas a po štvrťhodinke sme vstali. Nohy už akosi automaticky kráčali a vzali nás smerom na Predný Salatín. Tento úsek bol na dnešné pomery prechádzkou, takže sme prakticky oddychovali pri chôdzi. Avšak zaberák na kĺby nás dnes ešte čakal – Spálený žľab, ktorý sa predviedol prudkým klesaním sprevádzaným slušným pocitom smädu. Každou minútou sme sa ocitali nižšie a nižšie, až sa pred nami objavila údolná stanica lanovky a neskôr i parkovisko, ktoré sa množstvom áut podobalo skôr na miesto pred nejakým obchodným domom než takto v horách.

Bolo niečo okolo piatej hodiny poobede, keď sme dorazili na Zverovku, takže sa nám podarilo prejsť hrebeňom za jedenásť hodín. Pri pohľade do mapy a prerátania časov sme to celkom pekne skrátili. V čase. keď sme prišli späť, Zverovka už neoplývala takým pokojom ako v noci, no po okolí sa rozliehal krásny zvuk žblnkotajúcej vody z prameňa povyše budovy horskej služby. Hneď sme to využili, napili sa, ovlažili tváre i ruky a ešte som pribral vodu do fľaše, nech máme po ceste čo piť. Pri nasadaní do auta nám už tiekli slinky, keďže sme sa ešte na hrebeni dohodli, že ak sa dostaneme dole do piatej, dáme si v Zuberci extra porciu bryndzových halušiek. Z dôvodu zavretých vytipovaných prevádzok v Zuberci sa halušky podávali až za Dolným Kubínom. Ale stáli za to.

Poďakovanie

Sediac v aute a mlčky pozorujúc ubiehajúcu krajinu za oknami sa ma začala chytať nostalgia. I napriek vynaloženej námahe a zapieraní som sa túžil vrátiť späť a šliapať hore. Opäť sa spojiť s roháčskym duchom, opäť v objatí hôr rozmýšľať nad sebou a nad životom, opäť sa pohľadom dotýkať nekonečných diaľok. Spokojne som si ešte vychutnával krásnu slovenskú krajinu, až sme sa ocitli pred bránami Trnavy. Viem, že onedlho ma pohltí vír povinností a každodenných starostí. No za pár hodín som získal dostatočnú energiu na to, aby som to zvládal s pokojom horských dolín a s pokorou, ktorej ma učili starí roháčski vládcovia. Na záver snáď ešte veľké Ďakujem. Ďakujem Vám Roháče za vašu pohostinnosť a za láskavosť vstúpiť do Vášho sveta. Ďakujem Vám Lukáš i Cézar za to, že som mal s kým zdieľať krásu hôr.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek