Svet

Val Grande-najväčšia divočina Talianska

10. 07. 2012
Momentálne pracujem vo Švajčiarsku, kde bol minulý pondelok sviatok. Tak som si povedal, že predlžený víkend naplno využijem. Po štyroch hodinách cesty sa ocitám v Národnom parku Val Grande, ktorý má na oficiálnych stránkach NP prívlastok najväčšia divočina v Taliansku. Prvýkrát som o tomto mieste počul od jednej známej pred piatimi rokmi na Novom Zélande a bola to len samá chvála. Odvtedy v podstate nič, ale myšlienka ísť sa tam niekedy pozrieť ostala. Čakal som len na príležitosť a prišla.

Posledných 7 kilometrov do dedinky Cicogna sú úplná paráda. Hustý les, naokolo žiadne obydlia, v hĺbke doliny sa ozýva rieka. Dosť ma prekvapila uzulinká cesta, kde sa v ostrých zákrutách musím sem-tam otáčať i na dvakrát. O 20.50 vyrážam z parkoviska v Cicogna (732 m) na Alpe Curgei (1350 m), kde sa chystám stráviť dnešnú noc. Rázcestník udáva 2.30 h až k bivaku - nočný pochod ma neminie. Som nadšený. Skoro okamžite po vstupe do lesa mi naskakujú zimomriavky, neviem či zo sily týchto miest alebo zo strachu s prichádzajúcej tmy...

Z dediny klesám asi 300 výškových metrov až k rieke na dno údolia. Hustá vegetácia, veľké žulové balvany, krásna rieka vytvárajúca malé jazierka. Po ceste míňam množstvo opustených polorozpadnutých kamenných stavieb, ktoré sú pre Piemont typické. Húkanie sovy, niekedy v diaľke začujem i šuchot niečoho väčšieho. Už je úplná tma. Strach prebíjam spevom. V údolí vidím pár svetiel Cicogne. V lese je chodník dobre rozoznateľný, horšie je to na lúčkach. Po troche blúdenia, krátko pred polnocou prichádzam na bivak Curgei (čítaj kuržej). Tu budím Švajčiara v strednom veku, ktorý je udivený a zároveň pobavený mojím nočným príchodom. Alpe Curgei je perfektne vybavená - kuchyňa s množstvom riadu. Nechýba ani typický taliansky varič na espresso, je tu i nejaké jedlo, na poschodí je spálňa s posteľami.

Ráno pri raňajkách a káve debatujem so Švajčiarom. Tiež je vo Val Grande po prvýkrát. Opisuje svoju cestu na Curgei z Cossogna, kde stretol veľa zvierat. Dáva mi nejaké tipy na treky v neďalekom Ticine. O pol ôsmej sa lúčime a vyrážam smerom na Monte Zeda (2156 m), čo je jeden z najnavštevovanejších vrcholov NP Val Grande. Niečo na tom asi bude, lebo potom, čo cestou na vrchol a z vrcholu stretám postupne 6 ľudí už do konca dňa nevidím nikoho. Cestou sem sa kochám pohľadom na neďaleké Lago Maggiore. Monte Zeda je v oblakoch - z výhľadu nie je nič. Ďalej pokračujem po hrebeni už takzvanou itienerario alpino, pred ktorou ma taliansky pár varuje slovami: "pericoloso". Ako klesám do sedla za pomoci viacerých reťazí, oblaky miznú a vidím kus krajiny okolo i hrebeň, ktorý ma čaká v podstate až po Cima della Laurasca (2195 m). Na hrebeni je to stále hore-dole, preskakovanie po kameňoch, občas nejaké reťaze a traverzovania po strmých trávach. Chodník nie je moc znateľný, ale zato značenie je veľmi dobré.

O štvrtej schádzam do sedla pod Cima Crocette (1782 m) Som už značne rozbitý, fúka silný vietor, ďalšia časť hrebeňa je v oblakoch. Zo sedla je pekný výhľad na neďaleký bivak pod Cima Lidesh. Je to lákavé. Chvíľu sedím, premýšľam, ale napokon sa síce so značným odporom, ale predsa podvoľujem pôvodnému zámeru dôjsť až na Biv. Scaredi, čo sú odtiaľto ešte nejaké tri a pol hodiny. Prvou prekážkou od sedla mi je Monte Torrione. Chodník naň vedie najprv mokrou skalnou roklinou našťastie dobre zaistenou reťazami a potom strmými úbočiami. Cestou dole z vrcholu niekoľkokrát v hustej hmle strácam chodník. Myseľ mi nadáva, že to zase hrotím neviem kam a že už som sa mohol dávno vyhrievať na slniečku pred predchádzajúcim bivakom. Je pol šiestej a som v sedle Terza (1836 m). Hrebeň stále v oblakoch, fúka nepríjemný vietor na Scaredi je to ešte kus. V doline, ale svieti slnko. Teraz už bez dlhého premýšľania uhýbam do nej. Je fakt dobré, že Val Grande je plné bivakovacích chatiek a človek môže podľa situácie rôzne meniť plány, kde prespí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Tak sa mojím novým cieľom stáva Alpe Vou (1409 m) O chvíľu sa ocitám na slniečku - paráda. Schádzam až do 1200 m a odtiaľ ma čaká ešte 45 minút cesty na bivak. Všetko je to krásne: slnko, les, kvety, riečka, vodopády, vyzerá to tu skoro ako niekde na Novom Zélande, ale už som úplne K. O., takže ma to až tak moc nenadchýna. Napokon dochádzam k chate. Trošku ma dá dokopy kúpeľ v potoku pri "rifugiu", ale i tak sa mi od únavy nedarí zaspať. Myseľ zase kecá, že keby som to otočil už skôr, nemusel som takto trpieť. No, ale čo už, mám tu na to len nejaké 3 dni, tak to treba využiť, no nie?

Po prebdenej noci, už dlho nezvyknutý na spanie na karimatke a s brutálnou svalovicou sa vydávam smerom na Alpe Cortechiuso (1883 m). Po ceste nachádzam teleskopickú paličku. Akoby mi ju nebesá zoslali, potom čo som sa pri pohľade na prichádzajúce snehové polia obával, ako tam hore na hrebeň vyjdem. No veru priznám sa, že sneh som tu už predsa len nečakal. Taliansko, nie moc vysoké kopce na juhu Álp, ale sever je sever a i keď z juhu po snehu ani chýru ani slychu, zo severnej strany je ho stále dosť. Na Alpe Cortechiuso stretám dve skupinky Nemcov. Odtiaľto už idem po snehu, je to únavné, ale po hodine sa dostávam do sedla Scaredi, odkiaľ mi to šmýkajúc sa po snehu k bivaku Scaredi trvá ešte ďalšiu pol hodinku. Usudzujem, že včerajší ústup z hrebeňa bol vzhľadom k snehu a mojej "rozbitosti" dobrou voľbou. Na Scaredi sú už "masy", aspoň v porovnaní s tým, čo som tu stretol doteraz. Trochu varím, jem a pijem a medzitým si užívam výhľady. Hlboké zalesnené doliny, špicaté, rozoklané hrebene s valiacimi sa čiernymi mrakmi a občasným prebleskom slnka nechávajú vo mne silný dojem. Bivak Scaredi je príjemné miesto, ale ja sa rozhodujem ujsť pred množstvom ľudí na neďaleké Alpe Straolgio (1803 m).

Cestou sa spúšťa lejak, ale to mi vôbec neprekáža, ešte viac to umocňuje divokosť scenérie. Na bivaku sa dávam do reči s dvoma chalanmi z Drážďan, tí sa ale zajtra nemusia vracať späť ako ja, tak po ustaní dažďa pokračujú ďalej na In la Piana. Sú štyri hodiny a vykuklo slnko. Ísť ďalej nemá zmysel, o to by bola dlhšia moja zajtrajšia cesta späť k autu. Rozhodujem sa preto pre výstup naľahko na kopec (Pizzo dei Diosi, 2163 m) nad bivakom. Skvelé, výhľady na celý národný park, švajčiarske Ticino a pomedzi oblaky vykúkajú i nejaké zasnežené kopce. V noci je búrka a dúfam, že nebude pršať i zajtra.

Ráno je, ale úžasné, najlepší deň aký som tu mal. Na modrej oblohe ani obláčik. Žulové steny oproti stojacej Cimy Pedum sú v rannom slnku nádherné. Krátko po šiestej sa posilnený ovsenou kašou vydávam na spiatočnú cestu. Výhľady smerom k Val Gabbia sú dokonalé. O čo je väčšie moje nadšenie, keď sa mi začínajú otvárať i výhľady za hranice parku. Najskôr je to masív neďalekej Monte Rosy, potom sa ukazujú i ďalšie "štvorky", Mischabel group s Taeschhornom a Domom, Laginhorn a Weissmises. Za bivakom Scaredi sa ponúka pohľad na krásny špicatý kopec - zrejme Finsteraarhorn. Až po sedlo Scaredi si nerušene užívam nádherné panorámy. Tu ale netrafím chodník, smerujúci na hrebeň, a tak kochanie sa panorámami, vystrieda sústredená chôdza po relatívne strmom firne. Ešteže svieti slnko a sneh nie je až taký tvrdý. No neviem čo by som tu robil pred dvoma dňami po celodennom šliapaní s veľkým batohom, keď i teraz mám problémy.

Napokon sa ale dostávam na hrebeň a až po Cima Marscicce si užívam krásny hrebeňový chodník. Neďaleko za vrcholom chodník začína strmo klesať a traverzuje hrebeň zo severu, tu už slnko nesvieti a veru ísť po strmom firne bez mačiek a vyšľapaného chodníka nie je zadarmo. Ale všetko dobre dopadlo. Bezpečne sa dostávam späť na hrebeň a potom i do sedla Terza odkiaľ som pred dvoma dňami "ušiel". Čaká ma zostup k bivaku Pian di Boit (1125 m) a potom chodník, vedúci Val Pogalom až do Cicogne. Stále sa je na čo pozerať. Výhľady na hrebeň, ktorým som šiel, les, potom v doline kľukatá riečka. Krásne sú i kamenné domčeky s kamennými strechami. Hustá vegetácia pripomína ako som už vyššie spomínal Nový Zéland. O štvrtej som už pri aute a vydávam sa úzkou cestou späť. Na chvíľu sa ešte zastavím pri ústí Val Grande, podľa ktorej sa celý národný park volá, tá je, žiaľ, kvôli zosuvom uzavretá. Škoda, vstup sľubuje veľa. (Teraz po návrate som sa ale dočítal, že sa dá prejsť).

Aby som to zhrnul NP Val Grande je úžasné miesto, nie je to tu veľké, ale vedel by som si predstaviť túlať sa tu i zo dva týždne. Na celom území NP je množstvo bivakov, ktoré sú zadarmo, či za dobrovoľný príspevok. Poväčšinou sú vybavené krbom či pecou, kuchynkou so základným vybavením, niektoré majú vďaka solárnemu panelu i osvetlenie, niekde sa nájdu i postele s dekami. Je tu veľa možnosti na dobrodružné prechody neznačených dolín a hrebeňov ako i množstvo pekných značených trás. Východiskom pre treky do Val Grande sú zo severu Malesco, Re, Finero, z juhozápadu: Trontano a z juhu potom Premosello - Colloro, Cicogna, či niektoré iné dediny v okolí Cicogne. Pokiaľ sem človek ide autom tak sa mi najviac pozdáva Cicogna, to človek v podstate výstúpi z auta v horách, pre príchod vlakom bude zrejme lepší prístup z Trontana, Re, či Malesca.

Užitočné odkazy

Informácie o Val Grande: túry, bivaky, mapy (skvelá stránka v nemčine, s množstvom informácii a najmä o neznačených trasách)
Národný park Val Grande
Interaktívna mapa Val Grande (je potrebné sa zaregistrovať)
Mapa Val Grande
Sprievodca Val Grande

Odporúčané mapy Val Grande

- Swiss Topo: Domodossola 285T
- Kompass: Omegna, Varallo, Lago d Orta
- Cartine Zanetti: Parco Nazionale Val Grande Nr. 54 (asi najlepšia, ale ťažšie dostupná)

Fórum 10 príspevkov
Val Grande-najväčšia divočina Talianska 07/09/12 15:48 10 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra (Ne)uspešné hľadanie stratených osád pod Drahovou Jedným z mála úspešných projektov lokálnych trás je NCH Ipeľ, ktorý svojim vypracovaním patrí k tomu zachovalejšiemu a hoc sa vyskytuje v kraji, ktorý turisti málokedy navštívia, vyzerá byť starostlivo udržiavaný za celý … » celý článok dnes Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme ... » viac včera Boro Tomis Príbehy
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Svet Val Grande-najväčšia divočina Talianska Momentálne pracujem vo Švajčiarsku, kde bol minulý pondelok sviatok. Tak som si povedal, že predlžený víkend naplno využijem. Po štyroch hodinách cesty sa ocitám v Národnom parku Val Grande, ktorý má na oficiálnych stránkach NP … » celý článok 10/07/12 Andrej Rojko Svet
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Val Grande-najväčšia divočina Talianska 07/09/12 15:48 10 príspevkov
0.43 (0.19)