Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Kopa, Kľak a Ploská za deň

Vždy, keď som prechádzal vlakom cez Kraľovany, fascinoval ma horský masív týčiaci sa nad stanicou. Asi pol roka dozadu som sa konečne pozrel tým smerom aj na mape a zistil som nielen názov, ale aj to, že Kopa je turisticky prístupným miestom. Ďalším motivátorom bol Veľkofatranský Kľak, ktorý takisto v mojej zbierke dosiaľ chýbal. Kopa i Kľak ležia na jednej trase, Veľkofatranskej magistrále, preto som sa ju (respektíve jej časť) rozhodol absolvovať.

Vzdialenosť
42 km
Prevýšenie
+2972 m stúpanie, -2722 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 2012
Pohoria
Veľká Fatra: podcelky Šípska Fatra, Lysec a Hôľna Fatra
Trasa
Voda
Ľubochňa, pramene cestou, Chata pod Borišovom, Vyšná Revúca (pohostinstvo)
Doprava
Ružomberok (vlak, bus) – Ľubochňa (vlak, bus)
Liptovské Revúce (bus) - Ružomberok (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Ľubochňa – Kopa – Ľubochnianske sedlo – Vyšné Rudno – sedlo Príslop – Kľak – Jarabiná – Malý Lysec – Javorina - Ploská – Vyšná Revúca

Ľubochňa – Kopa alebo Kopou zdolaný

Túru, ktorá by pokojne zniesla názov „Pozdĺž Ľubochnianskej doliny západným hrebeňom“, som odštartoval v posledný májový deň asi o šiestej ráno, keď som vyskočil z osobáka v obci Ľubochňa. Okamžite ma zaujala staničná budova postavená v tradičnom hrazdenom štýle. Za ňou som objavil rázcestník a už som putoval popri železničnej trati a neskôr cez most ponad Váh do centra. Prekročil potok Ľubochnianka, zahol dvakrát doprava a širokou stúpajúcou alejou zamieril akoby naspäť k stanici i khlavnej ceste spájajúcej Žilinu s Ružomberkom. Netrvalo dlho a po ďalšej zmene smeru som konečne zavítal hlbšie do lesa.

Kopu necharakterizuje ani tak veľká nadmorská výška, ako skôr prevýšenie, ktoré treba z Ľubochne podstúpiť. Na necelých troch kilometroch sa stúpa okolo 700 výškových metrov, čo je na ráno celkom slušná facka. Prvých niekoľko sto metrov širokou vyjazdenou cestou, pokrytou konármi popadaných stromov, stekali intenzívne potôčiky, blata až-až, napriek veľkej snahe sa ho nie vždy podarilo obísť. Neskôr sa chodník zúžil a začal prudšie stúpať. Voda ustúpila a vystriedala ju hromada lístia, ktorá chodník stále viac skrývala. Ešte jedna červená značka a ďalšia už nie. Sondoval som vľavo, vpravo, nikde nič. Jediná istota bola, že Kopa je nado mnou. Malými serpentínami som preto postupoval ďalej bez červenej navigácie. Chvíľu to šlo, ale potom sa tak zostrmilo, že som musel oprášiť svoje lezúnske schopnosti spred tridsiatich rokov. Šmýkal som sa na lístí a padal, často oddychoval a lapal po dychu. Skupiny skál som oblúkom obchádzal, zliezať ich by bolo veľké riziko. Po hodine boja sa terén konečne zmiernil, na vrcholovom hrebienku mi zvyšky orientácie povedali: doprava. Za ďalších 15 minút som narazil na chodník i značku, a po nej prišiel ku krížu na Kope. Pocity boli značne zmiešané. Toto nebola facka na ráno; to bol tvrdý direkt, ktorý som cítil celý deň.

Oproti krížu sa nad obcami Rojkov a Stankovany týčil Šíp, vľavo nad stužkou Váhu vykúkali vrcholy Malej Fatry. Radosť z výhľadov výrazne ovplyvňoval nielen nečakaný „nadúbytok“ fyzických a psychických síl, ale aj pohľad na hodinky, ktoré už ukazovali deväť. Okrem toho som pri plazení stratil „medvedí“ zvonček, čo pred Jarabinou a Malým Lyscom nebolo bohvieaké zistenie. Čo už, bude sa spievať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kopa - Kľak

Pri vrcholovej tabuľke Kopy, ukrytej na lesnej čistinke, som sa už nezastavoval. Chodník sa mi aj naďalej zdal na magistrálu až podozrivo úzky, chvíľami bol zarastený kriačím a zavalený popadanými stromami tak, že pri v tej chvíli absentujúcej značke bol problém určiť správny smer. Našťastie sa to zakaždým úspešne podarilo, „džungľové“ úseky skončili a po lesíku sa otvoril pohľad na Ľubochnianske sedlo. Sedlo i priľahlé doliny boli posiate desiatkami obrovských elektrických stožiarov, na hodinku cesty dole sa leskla hladina Krpelianskej priehrady, nad ňou dobre viditeľný hrebeň Malej Fatry, od Veľkého Rozsutca až po Suchý.

Po nasledujúcom stúpaní, na Tlstý diel, som si užíval voľného priestoru okolo seba, prím hrali lúky, ktoré ma postupne priviedli na Vyšné Rudno a do sedla Príslop, kde turistický chodník skrižovala cyklotrasa. Chvíľu som ju kopíroval, až prišla odbočka na Chládkové. Kopček som zdolal za nejakú polhodinu a opäť sa naskytol jeden zo zaujímavých pohľadov. Kľak sa týčil neďaleko vpravo, vľavo sa v celej kráse tiahla Ľubochnianska dolina so svojimi menšími bočnými odnožami; kdesi v diaľke v jemnom opare zakončovala svoje dlhé putovanie pod svahmi Ploskej. Cestou na Kľak ešte upútalo lopúchové pole, ktorým viedol chodník. Záverečný stupáčik som zvládol rýchlo a už ma vítala vrcholová vidlica so smerovými tabuľkami a celkom slušný kruhový výhľad. Kľak som využil na gastro-foto-oddychovú prestávku, ktorá ma povzbudila pred ďalšou etapou cesty.

Kľak – Ploská - Revúce

Úsek, ktorý nasledoval a viedol cez Jarabinú a Malý Lysec, dostal pracovný názov „medvedí chodník“. Na viacerých miestach som priamo na chodníku narazil na stopy, malé i väčšie, čo svedčilo o tom, že sa tu mackovia cítia pomerne bezpečne. Na jednej strane trošku mrazilo, na druhej strane som cítil radosť, že môžem byť aspoň na chvíľu súčasťou ich sveta. A tak som im ho aj hlasným zvučným spevom spríjemnil.

Na Jarabinej som spravil zopár fotiek, upútala ma najmä botanická pestrosť na vrchole, ako aj dobrý výhľad cez dolinu na protiľahlý Rakytov. Cestou z Jarabinej som zopakoval chybu z Kopy, v polome som sa orientoval skôr vyšliapanou cestou ako značkou. Po tristo metroch som sa zbadal a začalo pátranie. Po ľavej strane som objavil široké rúbanisko, tiahnuce sa takmer od vrcholu až po spodok dolinky. Tadeto cesta neviedla. Vrátil som sa teda k polomu, odkiaľ už bolo vidieť, že hrebeň s Malým Lyscom smeruje skôr doprava. Po chvíli chôdze sa do zorného poľa vrátila aj červená značka.
Aj územím Malého Lysca viedol úzky chodník s bujnou vegetáciou navôkol, smerom doprava sa hrebeň zvažoval len pozvoľna. Panovalo tu úplné ticho, a to ma uistilo, že tu je doma niekto iný. Neustále si pospevujúc som sa ponáhľal rýchlou chôdzou preč.

Za Malým Lyscom smerom na Borišov už hrebeň pokračoval redším lesom, celkom slušnú únavu kompenzovala vidina blížiacej sa hôľnej Ploskej. Od Javoriny lúky opäť dominovali nad lesom, chodník neochvejne smeroval do sedla Močidlá medzi Ploskou a Borišovom. Ešte jeden kopček nazývaný Šoproň a bol som tam. Hodinky ukazovali sedem, a tak som si veľmi rýchlo rozmyslel návštevu Chaty pod Borišovom.

Výšľap na Ploskú uzavrel moje putovanie po Veľkofatranskej magistrále. V prístrešku v sedle pod Ploskou som si na chvíľu ľahol na lavičku a nemyslel na nič. Slabnúce svetlo som využil na zhotovenie posledných fotografií, ktoré patrili pokračovaniu hrebeňa a neďalekým Nízkym Tatrám. Do Liptovských Revúc som dorazil o pol deviatej večer.

Záver

Večer som ešte zavítal do miestnej krčmy, kde som odsledoval beznádejný zápas našich futbalistov s Holanďanmi. A napadlo mi, že aj oni dnes absolvovali svoju „Kopu“, ktorá ich zdolala, podobne ako mňa, ale česť sme si zachovali. A o to ide. Prehra so cťou je prijateľná prehra. S týmto konštatovaním som sa spokojne napil piva.

Fotogaléria k článku

Najnovšie