A keďže tak ako pred dvoma rokmi, aj teraz sme do Chorvátska prišli autobusom, aspoň čiastočné spoznávanie krás biokovskej prírody ostalo na fakultatívny výlet, ktorý nám z pondelka preložili na štvrtok. Síce sme chvíľu nadávali, no nakoniec sme neľutovali. V utorok totiž začal z vnútrozemia fúkať ich povestný vietor bora, ktorý občas dosahuje silu orkánu, a vyčistil horúci vzduch, ktorý k pobrežiu pred tým hnal od mora iný typický vietor – jugo, alebo ako hovoria naši susedia v Alpách - fén.

Pár minút po ôsmej ráno sme nasadli do mikrobusu s chorvátskym vodičom a českou sprievodkyňou, žijúcou v Chorvátsku (pretože po krajine môžu sprevádzať len ľudia tu žijúci, nijakému cudzincovi takéto aktivity nepovolia), v Makarskej sme odbočili smerom na Vrgorac a pobrežie sme o chvíľu vymenili za husté borovicové lesy. Kým sme vystúpali do priesmyku Vrata Biokova, vystriedali sa okolo nás vraj celkovo tri druhy borovice, ktorých názvy si síce nepamätám, ale jedna z nich rastie aj na pobrežiach a Dalmatínci ju nemajú radi. Je to borovica s veľkým obsahom živice a nebezpečnými šiškami. Odhliadnuc od toho, že pri požiari samotný strom rýchlo a dobre horí, šišky týchto borovíc po zapálení doslova vystreľujú do diaľky a urýchľujú tak šírenie ohňa. Podľa slov sprievodkyne môžu doletieť 60 až 100 metrov od stromu.

Za Vratami Biokova ešte chvíľu pokračujeme hore a potom vchádzame do vnútrozemia a do úplne inej krajiny. Všade naokolo sú vápencové skaly a priepasti. Pobrežie nechávame za sebou, ale Markétka nám sľubuje, že ho ešte uvidíme – z vrcholu Sveti Jure. Nehostinná krajina bola obývaná Chorvátmi zhruba do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po veľkom zemetrasení sa však začali sťahovať dolu k pobrežiu a typické kamenné domky s políčkami ostali opustené. Dnes tu však nájdete okrem kamenných múrov, polozrúcaných stien a odkrytých interiérov zarastených burinou a figovníkmi aj niekoľko opravených domčekov a zelené políčka plné zemiakov (alebo inej hospodárskej plodiny, no zemiaky sú najčastejšie). Sú to Dalmatínci, ktorí si z kamenných domkov robia víkendové chatky, aby tak aspoň na chvíľu mohli v lete uniknúť z horúceho pobrežia. A keďže správa Prírodného parku Biokovo im nedovolí postaviť ďalšie domy, či väčšie než tie, ktoré tu kedysi stávali, nikde nenájdete nič moderného. Všetky opravené domy sú navlas rovnaké ako tie, ktoré pred desiatkami rokov opustili. Ešte aj strecha musí byť kamenná, nijaké červené škridle či plech.

Po zhruba hodine cesty, niekoľkominútovej zastávke pod Vratami Biokova a polhodinovej zastávke v opustenej kamennej dedine sa dostávame do posledného úseku pod vrcholom Sveti Jure. Cesta je úzka, dve autá vedľa seba neprejdú, ale miest na vyhýbanie sa je tu našťastie dosť. Už vidieť vežu na vrchole, vieme, že vzdušnou čiarou sme blízko, no netušíme, koľko serpentín a zákrut nás ešte čaká, kým sa dostaneme až hore. Foťák z ruky nepúšťam, kontrolujem polarizačný filter, utieram ho a keďže sedím hneď pri dverách, som ako skokan do vody. Pripravená vyraziť. Tesne pod vrcholom sa totiž dozvedáme, že tu smieme stráviť len 15 minút. Z tých ešte hodne ukrojí sprievodkyňa, ktorá nám vysvetľuje na čo sa pozeráme smerom do vnútrozemia a smerom na more. Aj napriek tomu, že veľmi dobre viem, kde je Modré a Červené jazero (keďže deň pred tým sme boli v Imotski) a snažím sa od skupinky odtrhnúť, volá nás pekne všetkých nazad k sebe. Výsledkom je potom moje desaťminútové meškanie, ktoré vzniká v snahe obísť si celý vysielač dookola.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cestou dole máme už len jednu zastávku. Na vyhliadke Ravna Vlaška (1228 m n. m.) vychutnávame pohľad na Brač, Hvar, Korčulu i polostrov Pelješac a opäť máme celú Makarsku riviéru ako na dlani. Kto chce, nakupuje suveníry, kto potrebuje, ide na toalety a potom sa vraciame späť do našich hotelov.

Rady na záver

Ak sa vyberiete Biokovo spoznávať peši či čiastočne autom a čiastočne peši, vezmite si so sebou dostatočné množstvo vody, celé pohorie je vápencové, nie sú tu nijaké pramene ani zásobárne. Všetka voda vsakuje do podložia. Aj preto sa o krajine hovorí ako o nehostinnej a o živote ako o veľmi ťažkom a namáhavom.

Na vrchole pomerne dosť fúka – najmä na strane od vnútrozemia. Ak tu plánujete stráviť dlhší čas, odporúčam zobrať si aspoň nejaké tenké tričko s dlhým rukávom, aby vás zima nevyhnala.

Prírodný park Biokovo je otvorený od 8.00 h a platí sa tu vstupné 40,- HRK na osobu. Autom sa do parku skôr nedostanete - pri vstupe je závora. Odporúčam vyraziť skoro ráno – cestou hore sa nebudete musieť nikomu vyhýbať. A ako sme si všimli cestou dole, prednosť dávali autá idúce hore tým, ktorí šli späť k pobrežiu. Okrem toho pod vysielačom je len maličké parkovisko, takže neskôr sa vám môže stať, že nebudete mať, kde odstaviť auto a budete musieť ísť rovno dole.

My sme výlet absolvovali s cestovnou agentúrou Tip extreme, no ak ste v Chorvátsku autom, rozhodne choďte sami. Vyhliadok, na ktorých stojí za to zastaviť je po ceste k Sveti Jure oveľa viac než sme absolvovali my a fotiť spoza skla autobusu nie je ono. Nuž a 15 minút na vrchole tiež nestačí.