Počas mojej dobrovoľníckej stáži na strednej škole v Keni som dni prázdnin využil pre výstup na druhú najvyššiu horu Afriky – Mt. Kenya.

Carlmbo je drsný chlapík

Ako sa hovorí, kto si ako ustelie, tak bude aj spať. Toto známe slovenské príslovie oslovilo aj nás. Času na prípravy veľa nebolo. Základnú výbavu sme pri preprave lietadlom zredukovali na minimum, z domu si berieme základné oblečenie, vibramky, čelovky a teplé spacáky. V hlavnom meste Nairobi som márne hľadal plynovú bombu, a tak požičiavame aspoň stan od miestnych skautov. Počítame s tým, aby sa v ňom mohol vyspať aj turistický sprievodca. V snahe znížiť celkové náklady volíme alternatívu od miestnej cestovky, kedy všetko okrem služby sprievodcu si zabezpečujeme sami. Ešte dohadujeme cez telefón potrebné veci so sprievodcom, robíme nákupy potravín a vyrážame smer Chogoria. Šofér matatu (miestny mikrobus) nám pomáha vykladať naše ťažké batohy a už sme obkolesení miestnymi podnikavcami, ktorí keď vidia, že prichádzame bez komplexných služieb cestovky (all inclusive zahŕňa aj dopravu z Nairobi do východzieho mesta), rýchlo nám ponúkajú svoje komplexné služby výstupu na horu. Snažíme sa im vysvetliť, že už sprievodcu máme, a tak smerujeme do miestnej reštaurácie dať si niečo teplé pod zub.

Skôr ako nám stihli priniesť jedlo, sadá si k nášmu stolu partia černochov, v duchu rozmýšľam, ako im slušne vysvetlím, že je to náš stôl, alebo ako si nenápadne presadneme k inému stolu. Jeden z nich pohotovo skladá batoh, z ktorého mu trčí pestrofarebný dáždnik. Vyberá mobil, na ktorom mi ukazuje naše telefónne číslo. Dozvedám sa, že je to náš sprievodca Ndino s partiou kamarátov, nosičov, kuchárov. Boli sme z toho veru riadne šokovaní. V duchu sa pýtame, ako vedel, že sme práve my jeho zákazníci? Ako nás našiel v tejto reštaurácii? Naše obavy a strach narastajú exponenciálne každou sekundou, no nemôžeme to dať najavo. Tak sme s ním radšej dohodli cenu a presviedčame ich, že si batohy ponesieme sami, a máme aj vlastný stan a jedlo. Cena bola väčšia ako sme plánovali, a tak hľadám ešte bankomat. Nachádza sa priamo oproti reštaurácii. Zatiaľ sa Ndino išiel pobaliť, za hodinu je pripravený vyraziť. Stretáme sa na miestnej benzínke, kde už z diaľky bolo počuť terénny Land Rover, blížiaci sa k svojmu storočnému jubileu. Auto nás má odviesť lesom k vstupnej bráne národného parku.

Ak máte viac času a menej peňazí, môže to byť pekná túra bambusovými pralesmi, tie rastú priemerne do výšky 9 metrov. Cesta po bránu má 26 km, cenu sme nesmelo zjednali na 9500,- KSH (v čase výstupu bol kurz približne 100,- KSH = 1,- €). Podľa turistického sprievodcu odporúčajú dopravu platiť až na konci trasy. V období dažďov sa veľmi ľahko môže stať, že auto v polovici trasy na nespevnenej ceste zapadne a ďalej pokračujete pešo. Nám sa podarilo dvakrát zapadnúť, no stačilo do cesty nahádzať pár bambusov a auto pokračovalo ďalej. Prvé kilometre trasy sme so strachom mysleli na to, či je toto naozaj náš sprievodca so šoférom. Nesmelo začíname s ľahkou konverzáciou, Ndino vie trochu po anglicky, my trochu po swahilsky. Vo výške 2950 m n. m. vystupujeme v mieste nazvanom Meru Bandas (alebo aj Mt Kenya Lodge), kde je kancelária KWS (Kenya Wildlife Service), v ktorej máme platiť poplatok za vstup. Za každý deň pobytu v národnom parku si pre nerezidentov účtujú 50,- dolárov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prichádzame sem večer, aby sme neplatili deň navyše. Hovoríme to nášmu sprievodcovi, ktorý nám dohaduje so strážcom parku, aby sme poplatok zaplatili ráno s dátumom platnosti nového dňa. Super, tešíme sa z ušetrených peňazí a púšťame sa do rozkladania stanu. Vyberám jednu tyčku za druhou, textilnú časť a snažím sa zo všetkých častí postaviť náš prístrešok na nasledujúce dni túry. Nech sa snažím akokoľvek, stan sa mi z toho akosi nedá postaviť. Zisťujem, že stan má iba vnútornú vrstvu a chýba v ňom jedna vystužujúca tyč. Tak toto som teda nečakal, snažím sa „stan“ prichytiť o okolité drevené prístrešky. No keď ma zbadal jeden turistický sprievodca, ktorý ma už pár minút sledoval, čo chcem s naším „stanom“ vykúzliť, prihovára sa mi, a odporúča nám prespať v drevených chatkách pre sprievodcov, ináč by naša noc v provizórnom stane nemusela skončiť dobre. Šéfom drevených chatiek je Carlmbo, na pohľad drsný chlapík, ktorému veľmi do reči nie je. Vyjednávať som veľmi nemohol, pretože inú možnosť nocľahu tu nemáme a Carlmbov drsný pohľad mi chce naznačiť: „Ja som tu šéfom, tak buď rád, že tu môžeš vôbec byť!“ Jeho pôvodná cena za nocľah na podlahe so strechou sa mi aj tak nepáči a tak sa pýtam či nemôžeme zadarmo prespať v prístrešku pri generátore. Mojou otázkou som ho trochu vytočil, a tak sme sa nečakane veľmi rýchlo dohodli na sume 600,- KSH / noc. A tak ako sme si ustlali, tak aj zaspávame. V drevenej chatrči na podlahe, ktorú sme museli pozametať, aby sme mali kam karimatky rozložiť. Zaspávame unavení a s očakávaniami, čím nás prekvapí nový deň.

Ako (ne)uraziť strážcu národného parku

Zobúdzame sa, balíme batohy a smerujeme k vstupnej bráne k strážcovi parku, kde nahlasujeme náš plán do 3 dní opustiť park cez bránu – Naro Muru. Na vstupenku dostávame razítko s dnešným dátum, všetko tak ako sme sa včera dohodli. Skôr ako sme stihli za lístky zaplatiť, nám strážnik hovorí, že nám môže ešte dnešný dátum prepísať na včerajší. Slušne na neho pozerám a snažím sa osviežiť jeho pamäť a opakujem mu jeho včerajšie slová, keby náhodou zabudol. Jeho odpoveď na to všetko bola veľmi stručná: „Ak budete spolupracovať, nechám Vám dátum aký tam máte a bude to OK...“ Nechápavo pozerám na neho, potom na nášho sprievodcu, potom na Ivku a hovorím si, že sme asi niečo z jeho kenskej angličtiny nepochopili. Dohadujeme sa po slovensky a neveriacky nám postupne dochádza, čo tým všetkým sleduje a tak s vnútorným odporom vyťahujem z vrecka 100,- KSH a dávam mu ich na stôl. Tým som ho najskôr urazil, neskôr sa na nás aj usmial. Maximálnu sumu, čo sme ochotní dať, je 1800,- KSH, ďalej už nejdeme a v prípade že bude chcieť viac, sme pripravení mu povedať, že pôjdeme radšej naspäť. To by sme samozrejme nespravili, ale mať prichystaný aj takýto argument pri týchto „finančných žralokoch“ nie je na škodu.

Zavolal ešte dovnútra svojho kolegu s prehodeným samopalom na chrbte, ktorý začal robiť divadlo a vysvetľovať nám koľko námahy im dá udržiavať všetky chodníky a chaty. Druhý strážnik si polovicu všimného zobral a my sme konečne mohli vyraziť. Ešte sa vraciam do vstupnej vrátnice a pýtam sa strážcu, či si ho môžem odfotiť. Nenamietal a tak Vám prinášam túto exkluzívnu fotku s našim „kamarátom“. Po prekonaní pár výškových metrov robíme prestávku. Naše plne naložené batohy pri kombinácii nadmorskej výšky nám dávajú riadne zabrať. A to ešte teperíme stan, ktorý je nepoužiteľný. Upokojuje nás však okolitá príroda. Opúšťame pásmo lesov. Vo výškach od 3 000 do 3 500 metrov sa rozprestiera vresovcový les. Všetky stromy a kríky v tomto pásme sú obrastené machmi a lišajníkmi. Stromy vystriedali lúky zarastené trsovou trávou a nám sa otvára nádherný výhľad na okolie. Zaujímavosťou sú kopce s plochým vrcholom - timbu mountain. Počasie nám veľmi nepraje, zaťahuje sa, našťastie neprší. No z výhľadu do Gorges Valley veľa nemáme, mraky sa prevaľujú z jednej strany na druhú. Radosť nám robia nezvyčajné typy kvetín, podobajú sa našim gerberám, no sú celé z dreva. Zospodu sú obhorené, je to z nedávneho požiaru. Sprievodca vidí, že spomaľujeme, upokojuje nás, že sme vzdialení pár minút od miesta „Lunch point“.

Očakával som aspoň dajakú lavičku, kde si sadneme. Dočkal som sa nápisu na kameni „Lunch point - 3800 m n. m.“. No čo, rozkladáme sa medzi skalami a vyberáme naše dobroty. Jediný salám, čo som našiel v supermarkete, nám veľmi nechutí. Teda máme ešte šunkový salám, ale ten šetrím na lepšie časy. Pri odchode si Ndino chce vyskúšať môj batoh, už sa asi ďalej nemôže pozerať na to, ako ho zdržujeme. Ponúka mi, že si ich môžeme vymeniť. Nenamietam, veď tých pár vecí, čo v ňom má, a 0,2 l vody sa určite lepšie nesie na pleciach. A s výmenou pokračujeme, Ivka si berie Ndinov batoh a beriem Ivkin batoh. Každý krok nahor sa nám stáva problémom, nevládzeme. Zahmlený chodník dotvárajú nezvyčajné Lobelia Teleki, pripomínajúce kefy v autoumývačkách. Sadáme si ku nim a lapáme vzduch. Robíme rozhodnutie, že ťažké batohy necháme na chatke, na vrchol pôjdeme bez nich a dole sa vrátime tou istou cestou. To nás trochu namotivovalo a pomalými krokmi sa o pol piatej blížime k miestu, kde plánujeme prespať a z ktorého vyrazíme na druhý deň na vrchol – Mintos hut (4190 m n. m.). Za dnešný deň sme prešli 14 km, no cítime sa ako keby sme prešli minimálne dvakrát viac. Robíme pár fotiek, kocháme sa okolitou prírodou, v blízkom jazere dopĺňame zásoby vody a rýchlo chystáme potrebnú výbavu na ráno. Ako pravidelný rituál sa nám stáva zametanie miestnych chatiek. Aby sme sa vyhli neželaným návštevám malých pobehujúcich myší, ukladáme sa na hornej časti drevených postelí.

Čo zmenilo Carlmba?

Na druhý deň (alebo skôr noc) vstávame o 1.30 hodine ráno, aby sme mohli byť na vrchole na východ slnka. Rýchlo sa vyťahujem zo spacáku a von pred chatkou „kontrolujem“ včerajší obed. Riedky vzduch na mňa stále pôsobí. Ndino mi robí teplý čaj, ktorý ma trochu prebral, a tak sa rozhodujem, že skúsim pokračovať na vrchol. Nasadzujeme čelovky a konečne na vrchol. To úžasné ticho a pokoj, čo tu panuje narúša iba namrznutá rosa, čo nám praská pod nohami. Po chvíli čelovky vypíname, a na cestu nám svieti iba mesiac. V tejto nadmorskej výške robíme prestávky každých 15 minút, aby sme doplnili kyslíkový dlh. Pred nami vidíme prvé svetlá, turisti ktorí prespali na Simba Col (4390 m n. m.) vstávajú a chystajú sa na výstup.

Ponúkajú nás teplým čajom, čo v tejto zime ani jeden z nás neodmieta. Cesta sa zmenila na čistý kameň, miestami mi svojou povahou pripomína výstup na Rysy. Je 5.45 h, prekonávame kovový rebrík na poslednej skale a sme na vrchole! Šťastní ako malé deti, neodvažujeme sa ani sadnúť, aby sme tu nepomrzli. Chvíľu premýšľam nad tým, či dám dole rukavice a spravím vrcholovú fotku. Až tu zisťujem, aké je náročné fotiť v týchto podmienkach. Vyhráva foťák, a tak mám aspoň jednu fotku z výstupu na vrchol. Východu slnka sme sa nedočkali, preto schádzame pár metrov nižšie a až tu si užívame pocit z vrcholu. Slnko vychádzalo ponad oblaky, oblohu zasýtilo nádhernými žlto-plameňovými farbami.

Cestou dole robíme ešte pár fotiek a obdivujeme krajinu nad oblakmi. Vychutnávame pohľad na „starčekov“ - Senecio keniodendron, ktoré dosahujú výšku až 6 metrov. Majú zelené listy, ktoré si udržiavajú aj po ich odumretí a vytvárajú hustú izolačnú vrstvu okolo kmeňa. Rastie vo výškach nad 4000 metrov na suchých svahoch. Prekonávame rovinku pri Mintos hut, kde berieme batohy, doplníme žalúdok a pokračujeme naspäť po Chogoria Route. Užívame si zostup za krásneho počasia. Oproti ceste na vrchol nám umožňuje zazrieť viaceré horské jazerá, nad ktorými sa vypínajú kamenisté útesy. Miestni ľudia ich využívajú na rybolov.

O 16.30 sme dorazili k Meru bandas. Viem, že ma čaká ten istý kolotoč dohadovania ceny za ubytovanie so šéfom Carlmbom. Jeho prísny výraz naznačuje, že na vyjednávanie ani dnes nemá náladu. Môj argument, že chatka je celá špinavá, a za nižšiu cenu im ju môžem pozametať, neobstál. Súhlasíme s 500,- KSH. Ideme sa zložiť a v tom vidím ako ide za nami Carlmbo s metlou v ruke. Argument o neporiadku síce na cene neubral, ale aspoň si tu spravil poriadok. Po chvíli nám prináša aj čerstvé pečivo a teplý čaj. Týmto gestom sa v našich očiach prísny chatár mení na pohoďáka. A aby toho nebolo málo, ide naložiť kusy dreva, aby nám zohrial vodu v sprchách. Ráno nás čaká už iba odhlásenie sa na vrátnici národného parku a cesta do Chogorie. Vonku je už pripravený džíp, ktorý má brať do Chogorie dvoch Talianov. Vyráža až o hodinu, a tak časť cesty ideme pešo. Na ceste je čerstvý trus a stopy slonov, čo sa po ceste premávali cez noc. Na strechu auta nakladáme batožinu, dohadujeme cenu na 2000,- KSH a čakajú nás už len posledné kilometre bambusovým lesom. S Talianmi sme sa nakoniec zviezli až do Nairobi.

Záver

Naša cesta bola sprevádzaná mnohými neočakávanými zážitkami. Napriek tomu, že sme obrátili každý kenský šiling dvakrát v ruke, zažili sme dobrodružstvo, ktoré sa naplánovať nedá. Určite však odporúčam nepodceňovať horu a venovať príprave trochu viac energie, ako sme tomu dali my.

Fotografia „Cesty na vrchol“ je prevzatá z Wikipédie.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek