Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Kamzíky a Veľká Svišťovka dvakrát za deň

Mojím pôvodným plánom bolo zahrnúť do názvu článku aj jahňatá, keďže súčasťou tejto túry mal byť aj výstup na Jahňací štít. Ako sme však počas túry zistili, odhad jej náročnosti nám celkom nevyšiel a tak sme nakoniec uskutočnili túru v skrátenom rozsahu Tatranská Lomnica – Zelené pleso a späť s dvomi výstupmi do sedla pod Veľkou Svišťovkou.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+1920 m stúpanie, -1920 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 07.07.2012
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
Tatranská Lomnica, medzistanica lanovky Štart, Skalnatá chata, Skalnaté pleso, Chata pri Zelenom plese
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Tatranská Lomnica (vlak, bus, lanová dráha)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Trasa

Tatranská Lomnica – Štart – Skalnatá chata – Skalnaté pleso – Huncovská vyhliadka, sedlo pod Veľkou Svišťovkou – Veľká Svišťovka – sedlo pod Veľkou Svišťovkou – Chata pri Zelenom plese a späť

Prvá júlová sobota. Prebúdzam sa okolo piatej na chate v Ždiari a vidím, ako na vrchol Havrana svieti ranné slnko, čo ma po nočnom daždi, ktorý trochu ohrozoval náš nástup na túru, veľmi potešilo. S mojím bratom Maťom sme sa postupne „dali dokopy“ a okolo siedmej sme už boli na ceste do Popradskej kotliny. Predchádzajúci deň sme sa ešte rozhodovali, kde bude lepšie začať túru – či v Starom Smokovci alebo v Tatranskej Lomnici. Veľké prevýšenie, ktoré treba prekonať cestou na Skalnaté pleso, nás totiž príliš nelákalo. Napokon sme sa však predsa len rozhodli začať túru v Tatranskej Lomnici a nejako výšľap zvládnuť.

Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso

Chvíľu pred pol ôsmou teda parkujeme auto v Tatranskej Lomnici a vyberáme sa k mape. Bol som totiž presvedčený, že zelený turistický chodník na Skalnaté pleso vedie už od začiatku popri kabínkovej lanovke. Nakoniec som však zistil, že som si predtým zle pozrel mapu a tak sa vyberáme smerom ku Grandhotelu. Tam sa na chvíľku zastavíme za účelom zachytenia niekoľkých záberov rozpadávajúcej sa spodnej stanice a prvého stĺpu niekdajšej najdlhšej lanovky sveta, z ktorej však už teraz, ak nerátam budovu na Skalnatom plese, nič iné nezostalo. Po zhotovení niekoľkých fotiek tak trochu v štýle scény z katastrofického filmu už vyrážame popod zhrdzavený stĺp do lesa po kameňoch, tvoriacich zeleno značený chodník. Cesta po ňom pre nás ubieha bez väčšej námahy, keďže prevýšenie v tejto časti nie je veľmi výrazné. V hlave sa však trochu ľakám – nebudú medvede aj tu?

Našťastie neboli a po pár minútach už vychádzame z lesa na lúku, ktorá je zároveň začiatkom novovybudovanej zjazdovky a konečnou stanicou sedačkovej lanovky Buková hora. Pre pitný režim na chvíľu zastavujeme a snažím sa vnímať kontrast techniky a prírody (alebo lepšie povedané – kapitalizmu a prírody), ktorý na mňa nepôsobí práve najlepším dojmom. Kritika výstavby v národnom parku však nie je cieľom tohto článku. Po krátkom oddychu sa hýbeme ďalej, chodník sa napája na asfaltku, vedúcu na Štart. Trošku sa začína prejavovať fakt, že ešte len začíname sezónu a naša kondícia na tom po zime nie je až tak dobre, ako by sme chceli. Pre mňa osobne to nebolo nič náročné, ale môj brat vyslovil pochybnosti o tom, že by sme zvládli aj plánovaný Jahňací štít. Niekoľkokrát to opakuje aj počas cesty od Štartu hore, ktorá je plná prestávok na vydýchanie, keďže stúpanie tu dosť výrazne zvyšuje svoju intenzitu. Rozhodujem sa však, že ďalší postup budeme riešiť, keď to bude aktuálne, a užívam si výstup a čerstvý horský vzduch, ku ktorému som sa po mesiacoch konečne dostal znova. Les odrazu prechádza do kosodreviny, neďaleko už vidíme prvý z našich cieľov – budovy na brehu Skalnatého plesa. Postupne prekonávame posledné desiatky výškových metrov zelenej značky, teraz už s nádherným výhľadom, aj napriek jemnej hmle v diaľke. Ľuďom tráviacim v horách veľa času sa to možno zdá úplne samozrejmé, no mňa udivuje, ako som sa sem vyštveral z miesta, ktoré je (takmer) o celý kilometer nižšie. O kúsok ďalej sa chodník stáča a pripája sa k Tatranskej magistrále. Zrazu sa okolo nás hemží veľa ľudí a my si len v duchu, či polohlasom hovoríme, že okrem dvoch ďalších turistov, ktorých vidíme pár stovák metrov za nami poctivo šľapať hore, toho nikto z nich určite nevypotil toľko ako my, aby sa sem dostal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po krátkej fotografickej prestávke pri Skalnatej chate konečne prichádzame ku Skalnatému plesu. V toto sobotné dopoludnie je tu síce množstvo ľudí a hluk skoro ako niekde v centre mesta, no aj tak som rád, že sme tu. Prechádzame okolo budov stanice lanoviek, pričom fotím lanovku práve prichádzajúcu z Lomnického štítu, a ocitáme sa na brehu plesa. Preliezam drevený plot a naberám si vodu do fľaše. Po krátkej úvahe, kam si sadneme na občerstvenie, sa ukladáme na veľký plochý balvan obmývaný vodami plesa. Namáhavý výstup vystriedala úplná pohoda – vyhrievame sa na slnku, popíjame ľadovú vodu, sledujeme okolité štíty, lanovku vyvážajúcu turistov na jeden z nich, mraky... bojujeme s myšlienkou, či nám takáto túra nestačí a či nejdeme rovno späť dolu. Po hodinke oddychu sa však predsa len rozhodneme vybrať ďalej. Balíme zvyšok občerstvenia, vodu a začíname znova stúpať, tentoraz už po červenej značke v smere k Veľkej Svišťovke.

Skalnaté pleso – Veľká Svišťovka

Prevýšenie je tu už miernejšie, treba však dávať pozor, kam človek kladie nohy, keďže značnú časť chodníka tvorí suť, na ktorej sa niektoré kamene hýbu. Skúšam, čo s mojou opatrnosťou spraví pohľad, kde by som dole skončil, ak si nebudem dávať pozor. V týchto miestach nie je svah príliš strmý, no aj tak sa snažím sústrediť na cestu. Tento úsek si na pár miestach spríjemňujeme preliezaním skál, čo občas predstavuje aj efektívny spôsob, ako sa vyhnúť protiidúcim na úzkych častiach chodníka. Približne po hodine zdolávame posledné serpentíny a nachádzame sa v sedle pod Veľkou Svišťovkou. Naskytá sa nám pohľad na dolinu Zeleného plesa. Vidím ju druhýkrát v živote a zdá sa mi rovnako nádherná ako pri mojej prvej túre v tejto oblasti minulú jeseň. Kocháme sa výhľadmi napríklad na Malý Kežmarský štít, pod ktorým v Huncovskej doline vidíme na snehovom poli pobehovať dvoch kamzíkov. Sledujeme tiež Zmrzlé doliny a Červenú dolinku, Belianske Tatry v pozadí a plánovaný cieľ našej túry, Jahňací štít. Je nám jasné, že ho dnes už nedosiahneme, no vôbec nás to netrápi. Chcem však vystúpiť aspoň na jeden dvojtisícový vrchol a tak sa vyberám smerom na Veľkú Svišťovku. Maťo ma po chvíli dobieha, znova si užívame výhľad, keďže dolinu Zeleného plesa je odtiaľto vidno lepšie ako zo sedla, a robíme ďalšie fotky.

Veľká Svišťovka – Zelené pleso

Maťovi sa už veľmi nechce ísť ďalej, no napokon sa predsa len rozhodujeme, že ešte zídeme dole k Zelenému plesu. Klesanie po serpentínach je oproti stúpaniu čiastočne oddychové, no miestami dáva kĺbom celkom slušne zabrať. Pri jednej zákrute si na chvíľu sadáme vedľa chodníka a čakáme, či sa neobjaví nejaký kamzík alebo svišť. Keď sa asi desať minút nič nedeje, pomaly sa vyberáme ďalej. Na konci zostupu ma príjemne prekvapuje reťazový úsek, o ktorom som doteraz nevedel. Skúšam to celé zliezť bez použitia reťazí, čo sa mi darí okrem dvoch nepríjemných úsekov so šmykľavými kameňmi.
Spolu s prestávkou nám cesta k Zelenému plesu trvá zhruba rovnako dlho ako prvá polovica, teda asi hodinu. Usádzame na brehu jazera a idem dovnútra zohnať vodu, keďže si nie sme celkom istí, či je bezpečné nabrať si ju z plesa. Pár minút stojím v rade pri okienku a keď prichádzam späť k Maťovi, zisťujem, že sa okolo neho a pred jeho objektívom zbehla kačka a asi sedem či osem káčat. Pár minút stojím trochu ďalej, potom zvieratá odchádzajú smerom k vodopádom a občerstvujeme sa. Je trištvrte na štyri a mám pocit, že máme času dosť a nemusíme sa príliš náhliť, no Maťo hovorí, že už treba ísť, aby sme nedošli do Tatranskej Lomnice potme. Predstava zostupu lesom bez svetla ma príliš neláka a tak sa vraciame na spiatočnú cestu. Pomaly začíname mať fyzickej námahy dosť a trochu ma znervózňuje fakt, že kilometricky sme len v polovici. Utešujem sa však tým, že najväčšie stúpanie sme prekonali už na začiatku pri ceste na Skalnaté pleso.

Spiatočná cesta

Cesta zo Zeleného plesa k úpätiu Veľkej Svišťovky sa mi zdá akási dlhá. Dlhšia, ako keď sme sem pred hodinou prichádzali, a ešte dlhšia ako v novembri, keď som ju sledoval počas svojej prvej návštevy v tejto doline. Cítim pichanie v boku, musím chvíľami zastaviť a vydýchať sa. Konečne prichádzame k reťazovému úseku, ktorý smerom hore už zvládame bez reťazí bezproblémovo. Po jeho prelezení nás čaká príjemné prekvapenie. „Pozri hore,“ hovorí mi brat. Zdvihnem zrak a na najvyššej skale priamo nad nami vidím hlavu kamzíka. O pár sekúnd zbieha dole, nasledovaný svojim druhom, ktorý sa vynoril chvíľu po ňom. Pomaly prichádzajú až na miesto len pár metrov od nás, kde chodník vchádza do kosodreviny. Trošku si nás obzerajú, my ich fotíme, až kým sa po chvíli nerozbehnú naspäť hore. Teší nás toto stretnutie, no nepáči sa nám zvuk hromov, ozývajúcich sa zhruba z doliny Bielych plies, a kvapky dažďa, ktoré na nás začínajú dopadať. Našťastie dážď prestáva hneď, ako stačíme vybrať vetrovky z batoha, a búrka nevyzerá, že by sa pohybovala smerom k nám, takže zostávame pokojní.

Stúpame vyššie, fotíme kamzíky na vedľajšom úbočí pod Malým Kežmarským štítom. Prechádzame kvôli tomu vedľa chodníka, pričom sa mi na tráve šmýka noha a uvoľňujem zo sute niekoľkokilový šuter. Našťastie sa zastavuje o meter nižšie, no pohyblivých kameňov už začínam mať dosť. Hovorím si, že to budem brať ako lekciu o tom, že treba dávať poriadny pozor, kam človek v horách stúpa, vraciame sa späť na chodník a pomaly pokračujeme vo výšľape do sedla pod Svišťovkou. Pôvodný plán na dnešok bol trikrát vystúpiť na dvojtisícový vrchol, zrušenie výstupu na Jahňací štít to okresalo na dva razy, no ani druhý raz sa ani jednému z nás nechce terigať tých pár zvyšných metrov na vrchol Veľkej Svišťovky. Uspokojujem sa teda s tým, že aj sedlo je v dvojtisícovej výške a že sa nám podarilo dosiahnuť aspoň to.

V sedle sa dlho nezdržiavame, je čosi po štvrť na šesť a nejaký čas sme už stratili s kamzíkmi pri výstupe, preto začíname klesať smerom k Skalnatému plesu. Práve sa trochu rozptyľujeme rozhovorom, keď zrazu pár metrov pred sebou zbadáme ďalšieho kamzíka, priamo na chodníku. O pár metrov pod ním stojí ďalší a dole pod serpentínami Maťo vraj zbadal aj jedného svišťa, no neviem to potvrdiť. Kamzíkmi pred nami pomaly ustupujú až na malú poľanu hneď pod serpentínami. Tam jeden odbieha pár metrov od chodníka, no druhý ostáva pár metrov od nás, žuje trávu a pozoruje nás. Zdá sa, že je pomerne fotogenický. Približujeme sa pomaly k nemu, zhotovujúc niekoľko parádnych záberov. Najbližšie sa dostávame približne na dva metre, potom si už udržuje odstup a vzďaľuje sa, skackajúc po okolitých balvanoch. Niekoľko minút ho ešte obchádame a fotíme, no potom už pokračujeme ďalej, keďže ani s fotkami kamzíka sa nám nechce vracať potme. Čaká nás však ešte niekoľko milých prekvapení, pri najbližšom žľabe s potokom totiž stretávame ďalšieho, len pár metrov pod chodníkom. Fotíme ho iba letmo, nechceme sa už príliš zdržovať. O pár desiatok metrov ďalej však nadobúdame pocit, akoby si z nás niekto robil strandu – po polhodine čakania na dobrú fotku na druhej strane Veľkej Svišťovky stretávame postupne dvoch kamzíkov pokojne poskakujúcich po chodníku, akoby sa hrali na turistov. Jeden z nich uvoľňujúc nám cestu vybieha na skalu týčiacu sa vedľa chodníka, druhý vyššie nad kosodrevinu, kde sa pasú ešte dvaja ďalší. Hovoríme si, že sa oplatilo nevrátiť sa hneď zo Svišťovky, či nebodaj už od Skalnatého plesa, a trochu si počkať, kým sa to tu vyprázdni od ľudí. Robíme ešte niekoľko fotiek a po chvíli sa nám už ukazuje Skalnatá dolina a schádzame posledné metre chodníka späť k plesu, odkiaľ sme odišli takmer pred šesť a pol hodinou. Trošku počítam a zisťujem, že tento čas zapríčinili naše dlhšie prestávky, keďže čistý čas chôdze sme na všetkých úsekoch dodržali.

Teraz, chvíľu pred koncom prevádzky lanovky, je to tu už takmer ľudoprázdne. Poslední turisti odchádzajú naraz s naším príchodom a usádzame sa na ten istý kameň ako pred obedom. Vychutnávame si horské ticho, do ktorého sa chvíľami ozýva svišť, a dopĺňame si energiu na zostup druhou čokoládou. Chvíľu po pol siedmej pomaly pohodlné miesto pri vode opúšťame a vydávame sa na 900-metrový zostup, za ktorý sa svojim kĺbom vopred ospravedlňujem. Nakoniec to s nimi nie je také strašné, mám iba trocha otlačené chodidlá. Zostup prebieha bez problémov, pri Štarte sa rozhodujeme zísť po asfaltke až do Tatranskej Lomnice (obavy z medveďov sú ešte väčšie ako ráno). Do cieľa prichádzame pár minút po ôsmej hodine a napriek tomu, že som si celú túru užíval, som šťastný, že sme dosiahli jej cieľ.

Záver

Ráno pred začiatkom túry som ešte veril v úspešný výstup na Jahňací štít. Hory nám však v tento deň ukázali naše hranice, či skôr našu nerozhýbanosť po zime. No napriek tomu som s naším výkonom spokojný a dúfam v jeho skoré zopakovanie aj s úspešným "jahňacím výstupom". Čo sa týka trasy, môžem ju odporúčať, podľa mňa je veľmi pekná, je však potrebná dostatočná kondícia vzhľadom na jej dĺžku (takmer 24 kilometrov) a prevýšenie (1920 m). Ale stretnutia s kamzíkmi za to všetko stoja.

Fotogaléria k článku

Najnovšie