Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Tajomnou Oravskou Magurou I.

Dajú sa na Slovensku nájsť ešte temné smrekové lesy, ktoré nie sú postihnuté vetrovou či lykožrútovou kalamitou? Hory s hrebeňom bez veľkých prevýšení a bez početných rúbanísk? Lesy, z ktorých znenazdajky vyjdete na krásnych hrebeňových holiach plných čučoriedok, pralesy porastené vysokým papradím? Hory, kde stretnúť turistu je sviatok? Odpoveď znie: Áno. Vydajte sa spolu so mnou na putovanie Oravskou Magurou a Kysuckou vrchovinou.

Vzdialenosť
74 km
Prevýšenie
+2840 m stúpanie, -2912 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 02.08.2011
Pohoria
Oravská kotlina, Oravská Magura
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1394 m n. m.
  • Najnižší bod: 516 m n. m.
Voda
prameň Lúky pod Uhliskom, prameň na rázc. pod Magurkou, prameň pri chate pod lúkou Dva pne, prameň pod sedlom Kubínskej hole, potok Brveník pod sedlom Hoľa
Nocľah
Poľovnícky posed na lúkach pod Priehybami, stan na rázc. pod Minčolom, stan na lúkach za Kováčkou
Doprava
Kraľovany (vlak, bus) - Trstená (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1086 Oravská Magura (1:50.000)

Túto hrebeňovku som nosil v hlave roky, no čakal som na tzv. „vhodnú konšteláciu hviezd“. Lákala ma predstava turistiky v pre mňa neznámom oravskom kraji. Nechcel som to však odbaviť len návštevou najatraktívnejšej Babej hory, Pilska či Kubínskej hole. Naplánoval som si preto logickú trasu z Trstenej do Terchovej celým hrebeňom Oravskej Magury, ktorý na konci pozvoľna prechádza do Kysuckej vrchoviny. Po dlhej dobe som tak prevetral stan a okúsil 4 dni v horách.

Trasa

Trstená – Uhlisko – Ústie nad Priehradou – Ostrý vrch – Magurka, vysielač – Budín – Šubovka – Prípor – Čistý grúň – Javorová – sedlo Príslop – Mokradská hoľa – Čierny vrch – Kubínska hoľa

2. časť »

Prvý deň: blato, bájna priehrada i samota

Cesta oravským expresom prebehla bez problémov a tak pred obedom vyskakujem na konečnej v Trstenej. Ulicou sa po chvíľke dostávam na pekné námestíčko voňajúce novotou. Sediac na lavičke a vyhrievajúc sa na slniečku si vychutnávam pohodovú atmosféru. Nekazia mi ju ani búrkové mraky, črtajúce sa na severovýchode. Červená značka začína v západnej časti mesta pri pumpe, kam šliapem po hlavnej ceste.

Zaraz sa tak ocitám v tieni dolinky, kde za ruinou akejsi budovy odbočujem do lesa. Pozvoľné stúpanie blatistým terénom, kde ešte dokumentujem a testujem prameň ma privádza na zalesnené Uhlisko. Okrem antény a tur. tabuliek tu nič nie je a preto sa tu nezdržiavam. Po krátkom klesaní vychádzam na lúke s krásnym výhľadom. Predo mnou sa až kamsi do ďaleka rozprestiera vodná nádrž Orava a nad ňou sa týčia nezameniteľné siluety Babej hory a Pilska. Cez údolie vidím aj vrchol Magurky, kam sa potrebujem dnes dostať. Po trochu zvláštne značenom úseku vychádzam v Ústí nad Priehradou. Po prechode cez priehradný múr si sadám na kameňmi obložený breh a rozhodujem sa pre obed.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prekvapuje ma však aký „drobec“ je tento múr. Vzhľadom na plošnú rozlohu nádrže som si ho predstavoval vyšší i širší. Nuž zdá sa že vedeli prečo ho stavajú práve tu. Inak sa cítim ako pri mori, jemný vetrík čechrá hladinu, obďaleč škriekajú čajky a v diaľke sa plavia malé loďky. Ani sa mi nechce odísť. Pobrať sa mi však treba a po krátkom asfaltovom úseku odbočujem do poľa, kde začínam vlastný výstup na hrebeň. Kráčam v ústrety vrchu Magurka (1107 m) s výrazným vysielačom, najprv lúkami zo znakmi po pasení kráv a neskôr lesom. Na rázcestí značiek s upravenou studničkou stretávam hubára. To ešte netuším, že na dlhú dobu je aj posledným človekom. Záverečné strmé metre ma privádzajú pred plotom ohradený vysielač. Výhľad je len od stromu k stromu a tak idem „o dom ďalej“. Lenže šípka ukazuje neurčito popri plote a nie po asfaltke. Neisto sa preto v kraťasoch vrhám do vysokej trávy, malinčia a hlavne žihľavy. Keď o pár minút celý dopŕhlený vychádzam znovu na tej asfaltke, tak iba totálne nahnevaný skonštatujem, že najbližšieho pol roka určite nebudem mať reumu. Na rázcestí pod Magurkou si ešte fotím poriadne rozbahnený a rozjazdený úsek. Ale čo by som vlastne chcel po tých dvojtýždňových dažďoch. Ako sa ukázalo neskôr, toto blato ma bude sprevádzať až po Terchovú. Odbočím z hrebeňa po modrej na lúky v okolí kóty Priehyby, kde plánujem táboriť.

V spodnej časti lúk mi ihneď padá do oka posed. Stanovačku asi odložím na neskôr. Je odtiaľto pekný výhľad na Dolnú Oravu a masív Budína. Škoda len že obloha je zamračená a večernému foteniu nepraje. Verím že ráno mi to vynahradí a po chvíli mierim vysokou trávou pod posed. Napadá ma, že ráno tu bude asi poriadna rosa, ale to určite nejako prežijem. Atmosféra je príjemne temná no už v pohodlí posedu varím niečo teplé do žalúdka. Ešte posledný pohľad cez okienko a o chvíľu už spokojne odfukujem.

Druhý deň: krajina ma začína nadchýnať

Ránko je skutočne o inom a tak brodím mohutne zarosenú trávu a vyhľadávam tie najlepšie miesta na fotenie. Som mokrý ako po prechode potoka, ale náladu mi to nekazí. Na juhu nesmelo vykúka Veľký Choč sťa fatamorgána, oproti môj najbližší cieľ – Budín (1221 m) a nad týmto všetkým sa pozvoľna rozpadávajú mráčiky, ktoré zvýrazňujem novým prechoďákom. Po raňajkách si ešte raz vychutnám tento pohľad, pretože vzápätí sa na dlhšiu dobu ponáram do šera smrekového lesa.

Po prechode zarastajúceho rúbaniska, z ktorého sa mi ešte nečakane otvoril výhľad na zubaté kontúry Tatier i v hmlách utopenú dolinu Oravy začína vlastný výstup na Budín. Ten nie je síce strmý ale naopak zdĺhavý. Napätie opadá v okamihu, keď stojím pri rázcestníku. Hoci som na najvyššom bode tejto časti pohoria, výhľad sa nekoná a tak sa iba zapisujem do miestneho vrcholového zošita ukrytého za svätým obrázkom. V ňom mi úsmev na perách vylúdi zápis zrejme lesného robotníka, vraj: „Pokazila sa mi píla, tak mám túru na Budín“. Nuž dôvod na turistiku býva rôzny.

Po občerstvení pokračujem pohodlne bez väčších prevýšení ďalej širokým chodníkom. V smrekovom lese sa v podraste strieda tráva s papradím. Ten sa po čase rozostúpi a vychádzam na riedkymi stromami porastenej Babínskej holi. Na okraji lesa ma prekvapujú dve čučoriedkárky, prví ľudia dnešného dňa. Akurát škoda, že výhľady mi kazí opäť zamračené počasie, ktoré sa samozrejme napraví až po opätovnom vchode do lesa. Míňam rázcestie s modrou značkou a začínam klesať do menšieho sedielka pod Poľanou. Pred východom na lúky sa ešte zhrozím nad kratším no o to rozbahnenejším a rozjazdenejším úsekom a už som na kóte Poľana (899 m). Aj vďaka takmer kruhovému výhľadu si sadám do trávy a začínam obednú prestávku.

Počas obeda si tak naplno vychutnávam pohľad na dedinky v údolí Hrúštínky, hrebeň Budína, ktorým som práve prešiel, Chočské vrchy na juhu, ale aj hrebeň Kubínskej hole, ktorý ma o chvíľu čaká a samozrejme „strážne veže Oravy“: Pilsko a Babia hora. Tento lúčnatý úsek ma sprevádza až po cestné sedlo Príslop, v ktorom sa opäť dotýkam civilizácie. Dlho sa tu nezdržiavam a po chvíli začínam prudšie stúpať v ústrety Kubínskej holi.

Keď sa terén narovná, objavujem v lese kúsok od cesty výhľadové miesto, z ktorého vidím cestu klesajúcu zo sedla Príslop, Chočské vrchy a dokonca i Oravský hrad. Ďalší lesný úsek ma privádza až k peknej chatke, kde si chcem doplniť vodu. Aké veľké je moje sklamanie, keď zisťujem, že prameň tu síce je, ale voda je stojatá a špinavá a ani si v nej ruky neumyjem. Všetko musím teda staviť len na jednu kartu a tou je údajný prameň v sedle pod Kubínskou hoľou.

Zakrátko sa ocitám na malých no o to nádhernejších hrebeňových lúkach bývalej Mokraďskej hole v okolí Dvoch pňov. Trochu mi pripomínajú východokarpatské Poloniny len s tým rozdielom, že tu ich lemujú smrečiny. Opäť pekné výhľady, na oblohe fotogenické mráčiky a navôkol množstvo dozretých čučoriedok, čo viac si priať. Okrem iného vidím i lúky Vasiľovskej hole a masív Príslopca, kam sa veľmi teším. Doma som skonštatoval, že práve tu sa začal najčarovnejší úsek celého putovania, trvajúci až po paráčsky prales. Spoza stromov ku mne doliehajú ľudské zvuky, zrejme ďalší čučoriedkári. Tento úsek opúšťam len s prísľubom skorého návratu a vnáram sa do lesného prítmia. Lenže do akého lesa?

Vykračujem si krásnym smrekovým lesíkom, ktorým ma vedie úzky v papradí a čučoriedí sa kľukatiaci chodníček. Parádnu atmosféru dokresľuje večerné svetlo a môj zrýchľujúci sa dych. Veď čo ak... Les postupne redne a skôr než sa nazdám stojím v sedle pod Kubínskou hoľou. Batoh nechávam pri rázcestníku červenej a žltej značky a s fľašami sa vydávam hľadať prameň. Schádzam popri potôčiku, z ktorého sa však voda nabrať nedá a začínam byť zúfalý. Nakoniec predsa objavujem malú nádržku prehradenú betónovým múrom, pod ktorým si „leží“ rozkladajúca sa srnka. Naberám vodu a vraciam sa k batohu. Na rozdiel od výhľadov svetlo už za veľa nestojí a tak sa sústreďujem už len na hľadanie miesta pre stan. To nachádzam rovno pod ďalším rázcestníkom tentoraz červenej s modrou. Pár rýchlych ťahov a už z pohodlia stanu varím cestoviny, do ktorých pridávam pár čučoriedok, pre ktoré sa stačí len natiahnuť. Keďže ráno plánujem vstávať s východom slnka, zbytočne to nepredlžujem a skoro zaspávam.

2. časť »

Túra sa uskutočnila 2. - 5. 8. 2011
Fakty sú uvedené z celej túry.

Fotogaléria k článku

Najnovšie