1. deň

Valašské Meziříčí – Poličná – Janíčkova studnička – rozhľadňa Jarcová - sedlo Píšková – Pod Píškovou – Hůrka – Kuželek – Lázy – Nad Bílovou – Rajnochovice – Rosožné – Pod Černou bařinou – Kelčský Javorník – Jehelník – zemľanka partizánskej skupiny Míša – Pod Čerňavou – Čerňava - Tesák

Od železničnej stanice sme sa presunuli popri Rožnovskej Bečve parkom k Vsetínskej Bečve a v obci Poličná sme riešili dilemu, či ísť po žltej, alebo červenej a zároveň NCH T. G. Masaryka. Vyhrala červená a tak sme začali pomaly stúpať lesom k Janíčkovej studničke s vynikajúcou studenou vodou. Za ňou sme opustili značku a rúbaniskom vystúpali na lesnú cestu. Chceli sme navštíviť rozhľadňu nad Jarcovou. Dali sme sa doľava a za kaplnkou sme vyšli na lúky. Trošku sme tápali v lese na ich okraji, no napokon sme našli rozhľadňu. Napodiv nie na najvyššom bode, ale dole nad žltou značkou, po ktorej sme kľudne mohli prísť z Poličnej. Na rozhľadňu vedú také strmé schody, že to je skôr rebrík. Výhľady z jej hornej plošiny si vychutnal len Milan, mne stačilo prvé poschodie. Po žltej sme sa vrátili späť na červenú a spoločne došli do sedla Píšková. Má tu pamätníček T. G. Masaryk, ktorý tu vraj ako Valašský poslanec, v rokoch 1907 – 12912, rád sedával. Ako jeden z mála jeho pamätníkov prežil aj minulý systém. Je tu tiež aj pekná kaplnka. Z lesa sme vyšli na lúky, na ktorých stáli samoty a okolo nich stromy s fantastickými, až čiernymi čerešňami. Z lúk sú krásne výhľady na okolité vŕšky a strechy samôt. Vošli sme do lesa a stromy nás chránili pred páliacim slnkom. Krčme U Romana na okraji obce Lázy sme sa mimoriadne potešili. Studená kofola len tak mizla v našich útrobách a aj dobroty z ruksakov putovali na to isté miesto. Veľmi sa nám nechcelo spod slnečníkov, ale Milan naplánoval aj výstup na najvyšší kopec Hostýnsko-vsetínskej hornatiny a tak sme museli na páliace slnko.

Lesom sme prešli hrebeň a klesli do obce Rajnochovice. Už z diaľky ma upútal veľký a pekný kostol. Keď som uvidel otvorené dvere, vybral som sa dnu a Milan pokračoval ďalej. Prekvapila ma ponuka dievčinky sediacej v lavici, či nechcem výklad o histórii kostola. Rád sa rozprávam s miestnymi ľuďmi a tak sme sa zahovorili, vyšli aj hore k organu a napokon sa aj Milan vrátil. Už ma pozná. Napokon nás dievčica nasmerovala k prameňu za kostolom, vyteká z neho perfektne studená voda. Neviem, prečo k nemu nevedie významová značka. V neďalekom kaštieliku je cirkevné SVČ a na ihriskách aj v tejto horúčave bolo živo. Za obcou sme zase našli nadšencov, ktorí obnovujú arcibiskupskú úzkokoľajku.

Ubytovací hostinec Ve Dvoře s chovom koni plemena Hafting nás zlákal na ďalšiu kofolu. Nad barovým pultom majú obrovské množstvo pohárov za víťazstvá v súťažiach s plemenom Appaloosa a Paint horse. Deťom sa práve začali letné prázdniny a prvé sa tu už zoznamovali s konským chrbátom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V horúčave na Kelčský Javorník

Opustili sme červenú a po žltej začali stúpať k nášmu výškovému cieľu. Pri smerovníku Pod Černou bařinou je prístrešok, pod ktorým by sa vyspalo pohodlne šesť ľudí. Žiaľ, voda tu nie je. Prestúpili sme na zelenú a lesom v horúčave začali naberať posledných 270 výškových metrov. Trošku sme pri poľovníckej chate pátrali po značke, no napokon sme vyšli k retranslačnému stožiaru a za ním k smerovníku s vrcholovou knihou. Mali sme už toho pomaly dosť a naivne sme mysleli, že už pôjdeme len dolu k Tesáku. Popri dvoch skalách tvoriacich skoro bránu sme prišli na Jehelník, kde má starosta Sokola Holešov – Ladislav Jaroš, umučený nacistami, pamätník. Prestúpili sme zo zelenej na žltú a pravdepodobne popri starých hraničných kameňoch klesli k smerovníku s upozornením na odbočku k partizánskej zemľanke. No neviem, koľko partizánov v nej mohlo prežívať, mne sa zdala veľmi malá. Cez hrebeň sme klesli k ceste a tu sme sa rozhodli pre sado-maso. Namiesto po ceste sme pokračovali po značke vo výstupe na Čerňavu, kde je pamätník komisára partizánskej brigády Jána Žišku – kpt. I. P. Stepanova. Padol mesiac pred koncom vojny. Záverečné klesanie k chatám na Tesáku bolo pre nás už priam vykúpením. 35 kilometrov v 36 °C horúčave so vstávaním o 6-tej hodine nám dalo spolu so skoro 1 200 m prevýšením zabrať. Diviačí guláš s knedlíkmi, kofolou a Donutilom na obrazovke v kamenej chate Na Tesáku, pod stovkami vlajočiek, nás postavilo na nohy. Sprcha očistila telo a ani deťúrence nadšené z prvého dňa na tábore nám nezabránili v zaslúženom spánku

2. deň

Tesák – Pod kyčerou – Pod Křížem – Hučské polesí – Pod skálami – Držková – Vlčkov – Na Písečném – hrad Lukov – obec Lukov – Štípa – Pod Šťákovským vrškem – Pod Burešovem – Zlín, střed

Raňajky o 6.30 h a vyrážame na cestu. Jednak chceme čo najviac prejsť, kým nezačne páliť slnko a jednak mňa čaká ešte cesta vlakom zo Zlína cez Břeclav do Bratislavy.

Ideme lesom a vytešujeme sa zo slnečných lúčov pretískajúcich sa cez stromy. Neďaleko smerovníka pod Kyčerou je Machova studnička. Vody máme ešte dosť a tak ju nenavštevujeme. Napájame sa však na NCH Tesák. Pomaly klesáme k Huťskému polesí a keď sa v lese začnú hemžiť hubári, je nám jasné, že nás čaká asfaltka. Žiaľ nebola v tento deň posledná. Kráčame popri potoku, ktorý regulujú a budujú na ňom, či skôr vedľa neho, asi malé jazierka. Prichádzame do, vďaka Borovi, legendárnej Držkovej. My však ATC míňame o 1 km. Milan ako prvý lepí otlaky, ja si hovorím, že mňa len pália chodidlá. Za futbalovým ihriskom odbočujeme doprava a lesom vyjdeme na lúky nad Vlčkovom. Necháme sa zlákať asfaltkou a až keď dlho nevidíme červenú, pozrieme sa do mapy. Samozrejme, že sme ju mali len preťať. Vydáme sa dolu lesnou cestou, no zastaví nás upozornenie – Súkromný pozemok. Tak sa vraciame asi kilometer a lesom klesáme do Vlčkova. Milan márne hľadá otvorenú krčmu. Je nedeľa doobeda. Pomedzi domy stúpame vpravo hore a zase strácame značku. Pohľad do mapy ukazuje, že lesnou cestou sa dostaneme na modrú a doprava po nej na červenú. Ideme pokosenými lúkami, ktoré krásne voňajú. Ostatne, všetky lúky sú tu pokosené. Aký to rozdiel oproti Slovensku!

Konečne sme na červenej a fotím niečo malé, okaté s dlhým chvostíkom. Vôbec sa nás nebojí. Značka nás doviedla k hradu Lukov. Ruksaky si nechávame v pokladni a za 30,- Kč si môžeme prezrieť to, čo zostalo z hradu, voľakedy vraj najdôležitejšieho na Morave. V podzemí je nádherne chladno. Naše prepotené tričká nás zrazu chladia. Po prehliadke klesáme lesom do obce Lukov a tu začína naša asfalt story. Páliacim slnkom sa lopotíme nekonečne dlhou ulicou na hlavnú a po nej do reštaurácie v penzióne Na pivovaře. Opäť kofola a k tomu smažený hermelín s hranolkami. Milan ako kuchár mi neodporúčal svíčkovou, na ktorú mi padol v jedálnom lístku zrak. V rádiu je rozhovor s Jánom Krausom a nám je pod slnečníkmi s kofolou tak fajn!

Čas však tlačí a tak vyliezame na páliace slnko a kráčame asfaltkou do Štípa. Voda nabratá na WC je okamžite teplá a darmo ju lejeme do seba. Páliace slnko nás priam ubíja. Lesný hrebeň nad Zlínom je pre nás priam vykúpením. Dosť sme prekvapení, koľko sme tu napokon priamo na chodníku našli hríbov. Beriem ich domov, lebo Milan má už doma plnú fľašku nasušených a tak mi ich grandsky prenecháva. Od smerovníka pod Šťákovským vŕškem ideme ešte vyše hodiny cez ulice Zlína na železničnú stanicu. Darmo si dal Milan sprchu z pumpy. Voda sa z neho aj tak v okamihu odparila. O 14.50 h chytáme vlak do Otrokovíc a z nich rýchlikom do Hodonína. Milan ide k svojmu autu a ja pokračujem s prestupom v Břeclavi do Bratislavy.

Do kraja Hostýnskych vrchov sa ešte asi vrátime, ale nie v takej horúčame, aká bola naposledy.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek