Skoro ráno sa stretávame na železničnej stanici v Prešove. Zatiaľ sme v zložení Matúš, Sašo, ja a na polceste do Kysaku k nám pristupje aj Jaro. Takže sme v plnom zložení, tak ako sme sa dohodli. Usádzame sa v rýchliku smer Ružomberok a všetci okrem mňa miznú na pivko do jedálenského vozňa, mne ostala nelichotivá rola strážcu batožiny a obsadených miest, ale neprekáža – obdivujem aspoň mihotajúcu sa krajinu a zároveň do seba hádžem prvé raňajky. Predpoveď počasia bola viac než zlá, celú noc pršalo, nad krajinou sa vznášajú ťažké sivé mraky a opar. Vzduch je veľmi vlhký a tak sme zmierení, že opäť zmokneme, ako to už na našich spoločných túrach býva zvykom.

1. deň

Liptovské Revúce, Vyšná Revúca – Magury – sedlo Ploskej, prístrešok – Ploská – Chata pod Borišovom – traverz Ploskej – Kýšky (Chyžky) – Koniarky – salaš Martina pod Suchým vrchom

Pri Ružomberku sa však mraky trhajú a zrazu je deň krajší. Ba priam začína byť až horúco. Nakupujeme ešte nejaké maličkosti a čakáme na autobus do Liptovských Revúc. Na konečnej zastávke vo Vyšnej Revúcej vystupujeme spolu so skupinkou iných turistov, nerobili sme si nádeje, že počas tak zlej predpovede počasia tu bude veľa ľudí, hoci je víkend, ale asi sme sa zmýlili. V dedine sa vôbec nezdržujeme, ale hneď začíname naberať prvé výškové metre žltou značkou do sedla Ploskej. Všetci fučíme a dychčíme. Zrazu si želáme radšej chladné počasie ako takúto páľavu, keď sa z čela lejú pramene potu. Ale času máme nadostač, nie je dôvod sa plašiť, miest na prenocovanie je bohato a tak sa zastavujeme každých pár sto metrov, aby sme si vychutnali krásy, ktoré nám ponúka miestna krajina. Všetci sme tu prvý raz a o to je táto krajina krajšia.

Cesta stále stúpa, nečudo, veď nás dnešný deň čaká približne 1200 výškových metrov, ale v tak krásnej krajine s množstvom rozhľadov človek ani nevie ako, a kilometre sa za chrbtom strácajú. Postupne prichádzame k salašu Mogury (Magury) na lúkach pod Ploskou, ktorý nie je v mape naznačený a z každej strany sa ozýva psí brechot. Psy sú zjavne zvyknuté na prítomnosť turistov, štekotom len upozornia, že sa niekto blíži, ale z chládku spod stromov sa ani nepohnú. Úctivo sa zdravíme bačovi, ktorý vyšiel zo zadymenej búdy a on sa vypytuje krásnou ľubozvučnou slovenčinou, kam máme namierené. Ten nás súri – vraj si máme pohnúť, pretože bude búrka a tá by na hrebeni nebola príjemná. Dávame na jeho rady a radšej trošku zrýchľujeme tempo. A po pár minútach, neďaleko sedla Ploskej nás síce nezastihla búrka, ale dovalila sa nízka oblačnosť a zrazu sme nevideli ani na 10 metrov. Výrazne sa ochladilo a tak sa znova obliekame a dávame si krátku prestávku v prístrešku v sedle Ploskej. Dáme si niečo pod zub, niekto aj trocha rumu na zahriatie a znova stúpame smerom na Ploskú - stále po žltej značke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi na minútu sa mraky roztrhli a pred nami sa objavil masív Ploskej a neďaleký obrys Čierneho kameňa, stačím spraviť pár fotiek a mraky dieru, ktorá v nich vznikla, rýchlo znova scelili. Na Ploskú sme vystúpili v mliečnej hmle a vlastne sme okrem smerovníka nevideli na vrchole nič iné. Určite nás to mrzelo, keďže sme tu prvý raz, chceli sme si užiť miestnu krajinu naplno. S nádejou, že sa počasie opäť umúdri, mierime tentokrát už červenou k Chate pod Borišovom, kde si chceme spraviť dlhšiu prestávku, napiť a najesť sa, dať si pivko a načerpať sily pre ďalšiu trasu, ktorá nás dnes ešte bude čakať. V hmle bola orientácia dosť náročná, značky sme nevideli dopredu a tak sa držíme len vyšliapaných chodníkov s nádejou, že je to správny smer. Klesanie z Ploskej je dosť náročné, ani nie tak kvôli prudšiemu zostupu ako kvôli blatistým premočeným chodníkom. Neskôr sa k červenej značke pripája aj žltá a modrá značka a obe vedú k rázcestiu pri chate. Hmla nás stále sprevádza, našťastie sa už zmiernila a viditeľnosť stúpla na niekoľko desiatok metrov. Prechádzame okolo salaša pod Ploskou a za ďalšou zákrutou už vidíme turistickú chatu. Z rázcestia pod chatou je nutné vystúpiť niekoľko metrov a z pliec zhadzujeme batohy, objednávame pivko, polievku a oddychujeme, pričom okolo nás pobehuje nemecký ovčiak, ktorý sa chce stále hrať a aportovať.

Noc by sme chceli stráviť v niektorom zo salašov blízko hrebeňa, navrhujem, aby sme išli v prvom rade skúsiť salaš Martina pod Suchým vrchom, ak by bol obsadený, tak potom buď útulňu Mandolína alebo salaš pod Kyškami. S heslom „Kto prv príde, ten prv melie“, opúšťame príjemné prostredie Chaty pod Borišovom a vraciame sa na miesto, kde sa modrá značka odpája od červenej a popod vrchol Ploskej vedie znova na červenú značku na hlavný hrebeň. Hmla sa začína trhať a tak vidíme aspoň časť Borišova a jeho okolia. Obdivujem ešte aj krásne soldanelky karpatské a mnoho kvietkov mne zatiaľ neznámych mien. Na hrebeni je opäť hmla. Sme z toho dosť rozčarovaní, ale sme radi, že nás zatiaľ nechytil dážď, aj napriek tomu, že to hovoril v televízii Dr. Iľko a dokonca aj bača na salaši. Od smerovníka Kyšky (Chyžky) je krátke, ale prudké stúpanie na vrchol rovnakého názvu. Odtiaľ prichádzame k úpätiu Suchého vrchu a snažíme sa nájsť salaš pod Suchým, netrvá to dlho a spoza stromov sa vynorí jeho strieška a behom pár minút otvárame dvere – je prázdny. Sme tu prví a tak sa rozkladáme, obzeráme salaš z každej strany a sme naozaj nadšení, pretože je fakt pekný. Vonku sa práve spustil lejak a my sme už pekne v suchu posadaní okolo stola. Jeme, popíjame a odhadujeme, koľko asi ľudí sem ešte príde hľadať útočisko na noc.

Sprvu to vyzeralo, že tu ostaneme sami, ale potom sa turistov akoby vyrojilo. V jeden okamih okolo salaša postávalo možno aj 30 ľudí a ani sa všetci do vnútra nepomestili. Niektorí to vzdali a odišli hľadať útočisko do okolitých salašov, iní sa zabývali pod strechou. Nakoniec sme ostali v salaši asi pätnásti a s niektorými sme si trocha aj pokecali, ale už po západe všetko stíchlo a šlo sa spať. Akonáhle to v salaši stíchlo ľudskou vravou, ožili myši, mal som dojem, že tu majú zraz myši z celej Veľkej Fatry. Vôbec som sa nevyspal. V salaši bolo neskutočne horúco a myši hryzkali tak usilovne, že som mal dojem, že do rána tu neostanú ani základy salaša. Našťastie, nadránom som predsa len zaspal.

2. deň

Salaš Martina pod Suchým vrchom – Suchý vrch, sedlo – Ostredok – Frčkov – Krížna – Líška – Majerova skala – Staré Hory

Ráno vstávam ako prvý a cez okno vidím, že krajina je opäť zaliata akoby krupicou. Nechtiac svojou nešikovnosťou, keď si vyberám niečo pod zub, budím aj ostatných. Pomaly sa rozozvučia zipsy na spacákoch a každý vylieza do nového dňa, ktorý je pred nami, s trocha nahnevaným výrazom, že je opäť hmla. Vonku je dosť chladno a najmä veľmi vlhko, až sa mi rozdrkocú zuby, keď vyliezam pred salaš. Hmla je taká hustá, že z neďalekých stromov sú len čierne obrysy. Doprajeme si rýchle raňajky, kým ľudia v podkroví ešte spia a nemusíme sa dole tlačiť. Naberáme vodu, balíme veci a naše útočisko na noc nechávame za chrbtom spolu s partiou čerstvo prebudených turistov. Hneď na ráno nás čaká stúpanie na Suchý vrch, vidíme tak 20 metrov okolo seba, teda opäť je po pekných výhľadoch a akýchkoľvek scenériách. Zaujmú ma len krásne horce Clusiove, okolo ktorých prechádzame. Akonáhle vychádzame na hrebeň za Suchým vrchom, ku chladu sa pridáva aj pomerne silný vietor a tak každý vyťahuje z batohov zvyšky oblečenia, ktoré ešte má. Avšak dojem, ktorý vyvoláva už len obyčajná prítomnosť v tomto krásnom prostredí a ľudská malosť v tak mohutnom pohorí, je naozaj silný. Občas sa nám ukáže aj nejaký kúsok dolín alebo vrcholov, ale inak je to len chodenie s pohľadom upretým pár metrov pred seba.

Prechádzame cez Ostredok, cez Frčkov a pomaly sa blížme ku Krížnej. Konečne sa hmla trhá a vidíme hlboké doliny pod nami. Vychutnávame si tento okamih, keďže zatiaľ sme si ich veľa neužili. Náladu nám zdvihne úsmevný nález – vtáčí trus v tvare smajlíka. Pomaly sa blížime ku Krížnej, ktorá je zahalená opäť v hmle. Pri smerovníku si dávame dnešnú prvú dlhšiu prestávku. Dopíjame a dojedáme, čo zvýšilo a dúfame, že aspoň z Majerovej skaly bude výhľad. Ale času máme nadostač a tak si tu v pohode posedávame, opäť stretávame skupinku, ktorá s nami trávila noc v salaši.
Z pohodového vysedávania nás strháva blížiaca sa búrka, ktorú ale nevidíme cez belostnú prikrývku, len ju počujeme. Nebola to príjemná predstava, byť na hrebeni počas búrky, a tak poklusovým tempom schádzame narýchlo až ku vlekom, vedúcim z Tureckej. Cesty sa tu rozvetvujú, ale v hmle značky nevidíme a tak sa uberáme za obrysom postavy vpredu s nádejou, že to je niekto, kto smeruje na Staré Hory. Z neba sa na nás spúšťa lejak. Snažíme sa čo najrýchlejšie dostať z otvoreného priestranstva do lesa. Na Majerovej skale je výhľad asi na 2 metre, takže sa ani nezastavujeme.

Čaká nás už len klesanie asi 800 metrov, našťastie, búrka utíchla a pod stromami nie je lejak až tak intenzívny. No na cestu si musíme dávať dvojnásobný pozor. Jednak je dosť šmykľavo a aj kvôli tomu, aby sme nestratili značku, lebo počas nižšej viditeľnosti to môže byť problém v pohoriach, ktoré nepoznáme. Les je v hmle čarovný. No s ubúdajúcou výškou sa zvyšuje aj viditeľnosť, až sa ocitáme v slnečnom počasí a všetko oblečenie z hrebeňa zhadzujeme tesne pred Starými Horami.

Záver

Naše dvojdňové putovanie Veľkou Fatrou zakončujeme v jednom z pohostinstiev pri pivku a polievke. Síce premočení, ale s nákladom pekných zážitkov sme si istí, že toto nebola posledná spoločná túra.

Prechod tejto časti hrebeňa Veľkej Fatry je veľmi krásnym krajinárskym zážitkom a určite by ho nemal žiadny turista vynechať. Veľká Fatra ponúka množstvo turistických ciest, ktoré prevedú človeka nádhernou krajinou hlbokých dolín a mohutných vrchov. Krajinou, kde ešte človek neprebral úplnú moc nad prírodou.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek