Trasa

Vydrník železničná stanica – Hrabušice – Podlesok – Suchá Belá – Kláštorisko – Tomášovský výhľad – Čingov – Smižany železničná stanica

Opis trasy

Cestu začínam na železničnej stanici Vydrník, nepopulárne po hradskej. Je však nedeľa 5:15 a nemám veľmi na výber. Cestou cez Hrabušice obdivujem nielen gotický kostol, ale aj architektonickú „modernu“. Okrem početných tabúľ ponúkajúcich „ubytovanie“ či „noclegy“ niektoré domy lákajú turistov aj krikľavými priečeliami budov. Za Hrabušicami už nasleduje rázcestie Mýto, most cez Hornád (v týchto miestach má ešte charakter pokojnej podhorskej rieky) a odbočka na Podlesok. V sobotu bol ešte odmäk a voda z polí miestami pozalievala cesty. Teraz sa však skupenstvo vody opäť zmenilo na ľad a v miernom briežku okúsim pristátie na pravoboku. Dúfam, že je to môj prvý a posledný pád v tento deň. Podlesok je v tomto čase ľudoprázdny. Na terase zavretého bufetu sa prezbrojujem do zimného terénu a študujem informačný panel Suchej Belej. Predsa známky života, chlap v tričku a trenírkach sa šuchce vedľa v chatovej osade. Do Suchej Belej ma navádza farebný piktogram ako v metre.

Je tesne pred siedmou, keď prechádzam okolo opusteného „checkpointu“. Nápis hlása vstupné 40,- Sk za dospelého (cenu za deti a rodinu si nepamätám) a zdôvodňuje výber vstupného. Trochu s obavami vstupujem dnu, terén je však bez problémov. Asi dvadsať až tridsať cm premrznutého snehu, pekne prešliapaný chodník. Pohyb sťažujú len drevené rebríky, na ktorých sa to občas šmýka. Dychtivo hľadám nejaké ľadové útvary - s výnimkou pár stekajúcich cencúľov z brál v tejto časti nie sú. Zato cestu roklinou oživujú popadané stromy, cesta po ľade hrúbky asi len 10 cm (poznať ju z dier) a miestami aj cez nezamrznutý, slziaci potok. Príchodom k Misovým vodopádom sa situácia začína meniť. Nerezové rebríky a lávky sú úplne čisté, tak stúpam bez problémov hore. Vodopád (odteraz budem používať len pomenovanie ľadopád) nie je veľmi fotogenický – je celý dosekaný od mačiek a čakanov ľadolezcov. Inak stopy sú aj na niektorých drevených rebríkoch – ako keby ich ohrýzal bobor. Prvý pozoruhodný ľadový útvar sa nachádza povyše napravo – z dutej skalnej klenby „vyteká“ veľká ľadová perina, pričom strop jaskynky je pokrytý cencúlikmi. Pokračujem ďalej roklinou, po ľavej ceste je celý svah pokrytý ľadom – samozrejme, je plný stupov. Nasleduje oblasť nazývaná Roklina, kde jemná, filigránska ľadová výzdoba dopĺňa zaujímavo modelované skaly. V najužšom mieste rokliny sa s veľkým batohom na chrbte sotva predieram skalnou štrbinou. Cez skalné okno nad Okienkovým ľadopádom preliezam štvornožky a obzerám sa späť na škáru v skale. Po ľavej strane sa zjavuje Bočný ľadopád, taká malá Niagara. Prešliapaným chodníkom vyjdem až k jeho úpätiu; mohol by byť krajší, keby nebol zjazvený „kiahňami“ od dobyvateľov ľadu. Vrátim sa a pokračujem tiesňavou s vedomím, že to najkrajšie už mám za sebou. Pokiaľ však nedorazím k miestu, ktorého výzdoba mi vyrazí dych. Trojica ľadových útvarov pod skalnou klenbou – vľavo jeden ľadopád vyvierajúci priamo zo skaly a vpravo dvojica mohutných stalagnátov podopierajúcich klenbu. Strop klenby zdobia aj krištáľové cencúle. V tomto prírodnom amfiteátri strávim minimálne štvrťhodinku. Pokračujem ďalej cez úzku kamennú roklinu, ľadová výzdoba začína ubúdať. Rovnako ubudnú skaly, dolina už nepripomína tiesňavu a ja netrpezlivo očakávam vrchol výstupu. Všetko je totiž relatívne, po tej ľadovej kráse mi cesta pekným ihličnatým lesom, vo vŕzgajúcom snehu a miestami aj vedľa žblnkotajúceho potoka pripadá veľmi monotónne.

Na vrchole Suchej Belej sa ocitám asi po dva a pol hodine, čo je o pol hodiny viac, ako udáva smerovník. Keď si spočítam početné fotozastávky, tak som v norme. Na rázcestí sa nachádza prístrešok, vyzdobený nápismi najmä tých, čo využívajú „noclegy“. Nechýbajú ani slovenské „vybrané“ slová. Vedľa ma prekvapí batéria siedmych igelitových vriec na odpadky v drevenom ráme; ja som od malička naučený vlastné odpadky z hôr znášať. Ajhľa, prichádza starší pocestný. Nie je to asi turista, ale podľa oblečenia horár. Pozdravíme sa, na bežkách pokračuje smerom na Glac, kde nie je žiadna stopa. Po krátkej desiatej pokračujem smer Kláštorisko – zostupom po žltej Glackej ceste pod Vtáčí hrb a potom ďalej miernym zostupom po červenej. Cesta vedie chrbtom, ktorý je zo severu lemovaný Prielomom a z juhu Kyseľom (pre nezainteresovaných – sú to doliny). Som prekvapený, ako sú tunajšie prevažne smrekové lesy preriedené víchricami. Na jednej poľane očakávam pohľad smerom na Tatry, namiesto toho vyplaším statného jeleňa. Pohľad na majestátny, húpavý únik kráľa lesov stojí zato. Červená značka sa spojí s modrou jednosmerkou vedúcou do Malého Kyseľa a onedlho som na Kláštorisku, mohutnej poľane uprostred hôr. Zamierim si to k chate – nápis na dverách hlása: „Z technických príčin zatvorené. Mrzí nás to, ale v tomto počasí nám zamrzla voda a proti prírode sa nedá bojovať“. Ja osobne by som ešte pridal „ proti prírode a trhovej ekonomike...“. Obzriem sa ešte na ruiny kartuziánskeho kláštora, preštudujem orientačný stĺp – rázcestník s ôsmymi smerovkami a poberiem sa po modrej smerom na Čertovu sihoť. Až po rázcestie „Kláštorisko-lúka“ som išiel v niekoho stopách. Na rázcestí však všetci odbočili do ústia Kyseľa a asi vedeli prečo. Pokračujem priamo cez lúku bez orientačných problémov, lebo malé množstvo snehu úplne neprekrylo jarok chodníka. Inak turistické značenie v tejto časti Slovenského raja je perfektné. Chodník mierne stúpa k vysielaču, odtiaľto je poslednýkrát vidno Kláštorisko. Chrbát sa postupne mení na hrebeň, ľavá strana klesá pozvoľne k Prielomu a pravá strana sa prudko zvažuje k Doline Bieleho potoka. Les je z náveternej strany značne preriedený, čo umožňuje výhľady smerom na Spiš. V čase mojej návštevy sú však obmedzené oparom. Chodník vyústi na skaliská nad južným okrajom chrbta, tu si človek uvedomí silu horských potokov, ktoré vymodelovali hlboké doliny v tejto relatívne nízkej nadmorskej výške. Výhľad je na ústie Kyseľa do Bieleho potoka. Pokračujem ďalej po hrebeni, ktorý len mierne klesá. To neveští nič iné, ako prudké klesanie v jeho závere. Za chvíľu som v mieste zlomu, kde výstraha HS zakazuje skracovanie chodníkov. Chodník je takmer čistý ľad. Z batoha vyberiem mačky, štvrťhodinu maturujem nad ich remienkami a vydám sa na zostup. Aj keď sa po nemecky volajú „stúpacie železá“, ja s nimi síce ťarbavo, ale bezpečne zostupujem. Namiesto prítomných istiacich reťazí využívam vlastné palice. Cez stromy už presvitá skalný masív protiľahlého Tomášovského výhľadu. Ešte pár serpentíniek a som bezpečne dole – kúsok od romantického ústia Bieleho potoka do Hornádu. Zabočím na zelenú, prejdem cez lávku v mieste, kde začína legendárny, modro značený Chodník HS Prielomom Hornádu. Vďaka ľadopádom obaľujúcim na niektorých miestach stupačky je však pre bežných turistov teraz (12.3.) nepriechodný. Na zamrznutú hladinu, čo je najjednoduchší spôsob prechodu za silných mrazov, by sa teraz odvážil iba samovrah. Môj ďalší cieľ je notoricky známy – Tomášovský výhľad po zelenej. Vďaka mačkám sa mi podarí úspešne zdolať tých 130 m prevýšenia po zľadovatelom chodníku a kochať sa pohľadom z tohto úžasného miesta. Skala s pokrivenou borovicou (tú už zlikvidoval blesk či víchor) bola dlhé roky symbolom Slovenského raja. V mojich šestnástich rokoch som ju ešte zažil. Aké výhľady vás čakajú z tohto prírodného balkóna bez zábradlia? Dolina Hornádu smerom na Čingov, ústie Bieleho potoka s čistinkou, Čertova sihoť (bŕŕ, tu je vidno jej strmosť), prielom Hornádu s lávkou postupne zarezaný medzi horské hrebene – pokiaľ je dobrá viditeľnosť, je pohľad týmto smerom korunovaný Vysokými Tatrami.

Na skale si doprajem dlhší odpočinok. Slnko, ktoré už od Kláštoriska bojovalo s hustými oblakmi, teraz definitívne vyhralo. Po čase počujem maďarčinu, rodinka z radov našich južných spoluobčanov či susedov dorazila na vrchol. Pomaly sa zbalím a pokračujem po žltej smerom na Čingov. Na južné úbočie už dorazila jar, sneh je len miestami, na chodníku je zľadovatený. Cestička klesá len mierne, takže „železá“ naozaj netreba. Za zmienku stojí ešte skalný útvar Ihla, ktorý práve na úrovni chodníka končí. Cestička ďalej klesá na Čingov-Ďurkovec (nachádza sa už na vonkajšej strane pohoria nad Spišskými Tomášovcami) a prechádza cez les do strediska Čingov. Posledné metre chodníka sú dosť nepríjemné, lebo smer na Ďurkovec využívajú návštevníci aj na mierne vychádzky a sneh je zdupaný na ľad. Na Čingove si doprajem chvíľu oddychu na lavičkách pri skládke voňavého dreva a pozerám na nádherný kontrast Sovej skaly v zelenom lese a blankytnej oblohy. Nasledujú záverečné kilometre po asfaltke do Smižian, v nedeľnom popoludní pomerne frekventovanej. Za zmienku už stojí len veľký pyrenejský ovčiarsky pes, ktorý sa na mňa vyrútil z dvora samoty (našťastie pre mňa porozumel aj slovenskému „choď do riti“) a staničná budova v Smižanoch (ako vystrihnutá z filmu pre pamätníkov).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pár slov na záver

O Slovenskom raji sa na Hikingu písalo len nedávno aj vrátane užitočných stránok. Ja by som len doplnil stránku www.slovenskyraj.sk, ktorá poskytuje výborné informácie vrátane turistickej mapy. Ďalej by som chcel poďakovať Janovi Knuteľovi z HZS Slovenský raj, ktorý mi na adrese raj@hzs.sk ochotne poskytol info o schodnosti tiesňav aj pre „neľadolezca“. Pohyb v Slovenskom raji je vďaka strminám klasifikovaný ako VHT a pohorie má aj svoje ľudské obete. Mnohí tiež môžu namietať, že lepšie obdobie na návštevu Slovenského raja je leto, načo sa šmýkať po ľade. Ja sa na oplátku spýtam: „Navštevujete radšej ľadové alebo kvapľové jaskyne?“ Jednoducho v zime je to niečo úplne iné.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek