Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Oravská vrchovina a Chočské vrchy

Napriek nie veľkej vzdialenosti Chočských vrchov od bydliska sa im moje kroky akosi vyhýbali. A to sa v ňom nachádzajú také perly ako (doteraz nenavštívené) Prosiecka a Kvačianska dolina... a na Veľkom Choči som bol tiež len raz. Koncom augusta som sa rozhodol rázne to napraviť a počas troch horúcich dní som si Chočské vrchy vychutnal plnými dúškami.

Vzdialenosť
87 km
Prevýšenie
+4464 m stúpanie, -4464 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 22.8.2012
Pohoria
Oravská vrchovina, Chočské vrchy
Trasa
Voda
výver Borovianky, nad Oblazmi, výver Prosiečanky, Staníková, v Jastrabej, pod Malým Chočom, pod Zadným Chočom
Nocľah
Oblazy, za Lúčkami (bivak)
Doprava
Dolný Kubín (vlak, bus)
Ružomberok (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1095 Chočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Dolný Kubín – Malatiná – Veľké Borové – Svorad – Prosečné – Borovianka – Oblazy – Kvačany – Prosiecka dolina – Svorad – Lomné – Liptovská Anna – Bukovina, rázc. – sedlo pod Kráľovou – Liptovský hrad – Kalameny – Lúčky – Veľký Choč – Stredná poľana – sedlo Spuštiak – Likavka – Ružomberok

1. deň

V neskoré ráno vystupujem z autobusu v Dolnom Kubíne a pochod začínam "od chrbta". Stúpam červeno značkovaným chodníkom, vedúcim lúčnatým hrebeňom na južnom okraji Oravskej vrchoviny. Míňam záhradkársku osadu a po dosiahnutí prevádzkovej výšky na Prednom Krnáči (801 m) je to už húpačka cez mierne návršia. Prevaha pasienkov umožňuje nerušené výhľady na Oravu s dominujúcou Kubínskou hoľou za mojím chrbtom a mierne zvlnený terén Oravskej vrchoviny v údoliach, skrývajúci dediny. Babiu horu na obzore viac tuším ako vidím. Predomnou v diaľke čnie zubatý hrebeň Západných Tatier a južný obzor vypĺňajú zalesnené Chočské vrchy s bralnatým veľkým Chočom, od ktorého sa postupne vzďaľujem.

Obce Malatiná sa dotýkam len na hornom konci, ale využívam to na doplnenie vody v krajnom dome - na hrebeni vody niet. Chodník sa postupne šplhá do 1000 m, aby ku koncu klesol na horný koniec neveľkej obce Veľké Borové. Po 20 km opúšťam červenú značku aj Oravskú vrchovinu a asfaltkou klesám popri nariedko rozptýlených domcoch, niektoré chalupy sú zrekonštruované veľmi pekne. Na dolnom konci pri cintoríne sa opäť napájam na turistické značenie. Je neskoré popoludnie a k môjmu dnešnému plánovanému cieľu, Oblazom, je to po modrej nadol len zo 2 km. Poberám sa avšak opačným smerom nahor na plošinu Svorad. Široká lúčna plocha s roztrúsenými smrekmi sa využíva na pasenie. Tesne pred rázcestím Svorad vidím maringotku salaša a v žľabe pod ním tuším vyvierajúci prameň - odbočovať sa mi však nechce.

Presedlávam na zelenú, nenápadný chodník sa vlní dolným okrajom lesa a môžem sledovať veľkú časť svojej predošlej trasy. Cestou mi zapózuje trochu jedovitá krásavica s kľukatou čiarou na chrbte. Potom si už "vychutnávam" zvyšok vyše 400 m stúpania na Prosečné/Prosečnô (1372 m). Rázcestník ma víta už na lúke po dosiahnutí hrebeňa. Samotný vrchol je však o 50 m vyššie, vzdialený ešte 800 m, už bez rázcestníka. Výhľad z neho je obmedzený na Liptov, aj ten clonia vrcholce smrekov. Na vrchu sa míňam s dvojicou - prví turisti na trase. Ako to už býva, klesám, ba sprvu priam padám hustou smrečinou. Neskôr sa terén zmierňuje, na okraji rozsiahlej poľany nachádzam zvyšky salaša - hrdzavú piecku a pár plechov. Širokým oblúkom obchádzam skalnatý hrebeň Čiernej hory, veľkou serpentínou sa dostávam znova na lúky a po klesnutí o 600 m som opäť na spomínanej modrej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Slnko sa postupne skrýva za nesympaticky rozkošatený mrak na severozápade. Klesám úzkym kaňonom Borovianky a udivuje ma bezvodné koryto. Našťastie krátko pred sútokom s Kvačiankou sa voda objavuje celkom výdatne. Už za súmraku prechádzam mostom do areálu rekonštruovaného mlyna na Oblazoch. Vzhľadom na nesympatické mračno sa snažím vyjednať strechu nad hlavou, avšak osadenstvo ma zdvorilo ale rázne odmieta. Vraciam sa teda k sútoku a po osviežujúcom kúpeli sa ukladám pod smrek na okraji lesa. Ešte pred zaspaním sa začína blýskať a hrmenie sa približuje. Sťahujem bivak do záložného priestoru k najkrajnejšej neobývanej drevenici a na bočnej plošinke krytej strechou spokojne prečkám aj nočnú búrku.

2. deň

Ráno sa zahrievam krátkym stúpaním k rázcestiu s červenou (neďaleko je prameň). Napájam sa na cestu budovanú postupne od polovice 19. storočia, často zasekanú do skál. Do samotnej doliny sa dá nahliadnuť z vyhliadok roztrúsených po trase, po daždi lesy výdatne "fajčia" a slnko sa prediera sporadicky. Krátko pred ústím cesta klesá až do doliny. Pred veľkým parkoviskom si čítam informačné tabule. Okrem otca s dcérkou, raňajkujúcich pod prístreškom tu nikoho niet. Začína tu žltá značka, ktorá spája ústia dvoch dolín. Chodník vystúpi pod les a okrajom pastvín smeruje na západ. Trasa je spestrená peknými solitérmi borovice a niekoľkonásobným prekračovaním elektrických ohradníkov. Nakoniec klesne k ústiu Prosieckej doliny do rovnakej výšky.

Napriek dvojjazyčnému upozorneniu na "Územie s výskytom medveďa" vládne v týchto končinách čulý turistický ruch. Postupne predbieham zo dve-tri skupinky a zas som sám so smrekmi, skalami a zurčiacou Prosiečankou. Pozorujem, ako vody na krátkom úseku rapídne ubúda. Dopĺňam zásoby a už suchým korytom stúpam ďalej. Chodník sa vinie striedavo lesom a korytom. V strednej časti skaly ustupujú ale finále v záverečnom úseku nahrádza aj mierne sklamanie z Kvačianskej doliny. Je to síce stále bez vody, avšak krútňavové hrnce jasne naznačujú, kto je pôvodcom tiesňavy. Teraz sú z nich liahne ďalšej žabej generácie. Miestami je chodník spriechodnený rebríkmi a zabezpečený reťazami. Všetko pekné však raz skončí a po pár metroch smrečinou som na lúčke pri rázcestníku Svorad.

Prehodím pár slov so staršou českou dvojicou a odbáčam zelenou opačným smerom ako včera podvečer. Prehupnem sa riedkym lesom na Malatinskú roveň, kde odbočuje žltá do Malatinej, a potom nasleduje nekompromisné stúpanie na Lomné/Lomnô (1270 m) (hoci viac sa mi pozdávajú liptovské Lômy). Charakter chodníka korešponduje s názvom vrchu, a tak preliezam a podliezam. Hore sú síce drobné skalky, ale statné smreky bránia akémukoľvek slušnému výhľadu. Klesanie je zo začiatku rovnako strmé, staré rúbanisko poskytuje pekný pohľad na Veľký Choč. Zo sedla pod Heliašom kráčam miernym stúpaním po širokej zvážnici, traverzujúcou kopec s tým nezvyklým názvom. Záverečný úsek lesným chodníkom ma privádza na Pravnáč (1187 m). Vysunutá skala tohto nevysokého kopca je dosiaľ najlepším výhľadovým bodom. Pod nohami mám Liptov s nádržou Liptovská Mara a Liptovským Mikulášom, ohraničený Západnými Tatrami, hrebeňom Nízkych Tatier až po Veľkú Fatru a Choč nad Ružomberkom. Len smreky nesmú príliš vyrásť.

Klesanie do Liptovskej Anny je rovnomerne strmé - 500 m na dvoch kilometroch. Najprv vcelku normálne lesnými cestami. Po dosiahnutí okraja lesa, keď už sú domy obce na dohľad si však značkár zašantil. Značka vedie nevychodenými "krkahájmi" popod les. Ešte aj v závere, keď už čakám, že ma po výraznej poľnej ceste dovedie na horný koniec, ma núti križovať cintorín. Na "námestí", kde značka končí, zisťujem že miestny obchod vo štvrtok zatvárajú už napoludnie - plánované doplnenie zásob sa nekoná. Po asfaltke sa presúvam k Bukovine a pokračujem červenou údolím potoka Sestrč. Z priľahlých pasienkov je pekný pohľad späť na Západné Tatry. Záverečný strmší výšľap ma privádza cez sedlo pod Kráľovou až pod skaly Liptovského (Sielnického) hradu (1000 m). V areáli sú postupne zarastajúce zakonzervované zvyšky múrov, z východného okraja je výhľad na Liptovskú Maru.

Nadol sa poberám oblúkom po žltej, kde na spoji dolín je výdatný prameň. Pri chate Záblatné vyvierajú prírodné minerálne pramene, je tu množstvo parkujúcich áut a väčšie jazierko plné čvachtajúcich sa ľudí. Aj mne dobre padne umytie v termálnej vode menšieho jazierka. Spolu so zapadajúcim slnkom sa presúvam cez Kalameny do Lúčok. Obzriem si miestny termálny vodopád a na moje turistické pomery nezvyklo - usádzam sa na terase pizzérie a objednávam si "Choč a desiatku"... Spokojný s dnešným dňom sa po červenej pomaly poberám hore kúpeľnou obcou. Stmieva sa, ustáva ruch z akvaparku a za zákrutou prechádzam cez futbalové ihrisko a pod rozložitým smrekom si rozprestieram spacák. Prístrešok tribúny je po ruke, keby dačo...

3. deň

Noc bola hviezdnatá. Ráno dojedám zvyšok Choča z alobalu - a čaká ma poctivých 1000 výškových na ten skutočný. Ešte kúsok po asfalte a začína sa čoraz strmšie stúpanie, našťastie zrána je v lese príjemne chladno. Na vrchole lúk Žimerová (1100 m) je krátka rovinka a pod lesom prístrešok. Spred rokov si nejaký pamätám, ale tento je nedávno vybudovaný. Terén v starej bučine až po prameň je trochu miernejší, ale potom nasledujú serpentíny do sedla Vráca (1425 m) pod Malým Chočom. Na vrchol je to už príjemným chodníčkom v kosodrevine, zastavujem a kochám sa výhľadmi. Na Veľkom Choči (1607 m) už je chlapčisko, vzájomne si robíme "vrcholovky". Točím sa dookola a identifikujem, čo všetko sa dá zhliadnuť.

Klesám kosodrevinou a riedkou smrečinou po zelenej značke. Stretávam protiidúcich - pekný deň využívajú viacerí. Na Strednej poľane sa krátko zastavujem na kontrolu stavu "hotela" Choč - je v dobrej kondícii. Presedlávam na modrú a po niekoľkých terénnych vlnách klesám do sedla Spuštiak. Ešte pred polovicou vzdialenosti odkladám batoh a chodníkom vo východnom úbočí Zadného Choča naberám vodu. V sedle stretávam trojicu nešťastníkov študujúcich mapu. Varujú ma pred pokračovaním červenou, čo mám v pláne. Vraj značka po kuse končí a oni sa vrátili a idú do Likavky radšej modrou. Nedávam sa odradiť a stúpam na Predný Choč (tých Chočov je tu neúrekom), ktorý značka traverzuje a na vrchol smeruje len miestne vyznačená odbočka. Pochopil som...

Po lesných cestách a chodníkoch (na rúbanisku pozor na značenie, treba smerovať vpravo do lesa) klesám k rázcestníku pod hradom Likava. To už som v civilizácii zaplnenej pokrikovaním a brechaním. Do obce Likavka je to len kúsok a nasledujú záverečné kilometre po asfalte. Na stanici v Ružomberku pri záverečnom pivku hodnotím vydarené tri dni na horách.

Túra bola absolvovaná 22. - 24. 8. 2012

Fotogaléria k článku

Najnovšie