Trasa

Lysá Poľana – Palenica Balczańska (parkovisko) – Wodogrzmoty Mickiewicza (vodopády) – Morskie Oko – Czarny Staw – Rysy – Chata pod Rysmi – Žabie plesá – Veľké Hincovo pleso – Vyšné Kôprovské sedlo – Kôprovský štít – Vyšné Kôprovské sedlo – Hlinská dolina – Temné smrečiny – Kobylia dolina – sedlo Závory – Zadná Tichá dolina – Liptovský košiar pod Kasprovým – Suché sedlo (Sucha Przelecz) – Sucha Dolina Stawiańska – Schronisko Murowaniec (chata) – Przelecz Karczmisko miedzi Kopami (sedlo medzi Kopami) – Boczań – Kuźnice – Zakopane, Murowanica

Zub č. 1 - Rysy

Keďže som si v prvý deň naplánoval aj príchod z Bratislavy do Tatier, túra nemohla byť príliš dlhá, postačila cesta z Lysej Poľany na Chatu pod Rysmi. Krátko po dvanástej som vystúpil z autobusu na Lysej Poľane, prešiel mostíkom cez potok a vykročil asfaltovou cestou, ktorú mi predurčila značka. Minul som zhruba desiatku odstavených mikrobusov (spájajúcich Lysú Poľanu so Zakopaným), nasledujúc asi 20-členný oddiel násťročných, sem-tam ma obehlo auto, hovorím si: Dosť husté. Skutočné prekvapenie prišlo až o chvíľu; rovinka dlhá kilometer mi ponúkla nečakaný pohľad. Na pravej strane vozovky desiatky zaparkovaných áut, po celej vozovke desiatky turistov, medzi ktorými kľučkovali drožky ťahané koňmi. Na drožkách samozrejme ďalší „turistikujúci“.

Pred závorou som si poslušne odstál rad na vstupný lístok, ktorý ma oprávňoval odsledovať dnešné galapredstavenie prírody. A veru zhruba polhodinu som šiel v nemom úžase popri i oproti stovkám ba tisícom návštevníkom hôr. Cestou na Morskie Oko som minul dve radové zástavby zelených záchodíkov, dve či tri masové občerstvovacie stanice. Pekné výhľady zatiaľ absentovali, asfaltku len na pár miestach vystriedala balvanmi vydláždená cesta lesom. Na Morskom oku prišiel ďalší šok: kým polovica osadenstva (200 - 300 ľudí) sa hostila z vlastných zásob či ponuky chaty, druhá polovica sedela pri plese. Severný breh mi okamžite evokoval Balaton. Poliaci sa tam normálne čľapkali. Potešil aspoň pohľad cez jazero, kde sa popri horských masívoch týčila úzka skalná pyramída s názvom Mních. Znechutený z masového podujatia som čoskoro vyrazil popri vode k ďalšej zastávke – Czarnemu Stawu. Sem sa dostalo možno 5 % ľudí, ktorí prišli z Lysej Poľany. Czarny Staw (Čierne pleso) sa nachádza o dvesto metrov vyššie ako Morskie Oko (Rybie pleso), na terase, ku ktorej vedie chodník kľukatiaci sa kosodrevinou. Keďže som sa v tento deň rozhodol ignorovať všetky ďalšie šoky a dať priestor aj psychickému zdraviu, neprekvapil ma už pohľad na manželský pár, ktorý si do plesa nahadzoval udice.

Po obkrúžení polovice plesa začalo 900-metrové stúpanie na Rysy. Chodník skalnatým terénom bol dosť stereotypný, plesá za mojim chrbtom sa vzďaľovali, z výšky sa zdali, akoby boli blízko pri sebe, spojené tenučkou modrou stužkou. O tretej šiel hore málokto, stretal som najmä ľudí idúcich oproti. Zo dve skupiny som musel upokojovať, že mojim cieľom je "Schronisko pod Rysami" a nie prekonanie traťového rekordu Lysá Poľana – Rysy a späť. O jeden príjemný šok tohto dňa sa mi postaral 5-ročný nemecký chlapec, ktorý v sprievode svojej matky úplne v pohode cupkal dole z Rysov. Jeho výkon som patrične docenil pri záverečnom stúpaní, ktoré je takmer po celej dĺžke istené reťazami. Z tohto pohľadu je výstup na Rysy zo slovenskej strany omnoho prívetivejší a k turistom ohľaduplnejší. Keďže na Rysoch počasie foteniu neprialo, zakrátko som zišiel na Chatu pod Rysmi, ubytoval sa a vychutnal zaslúženú cesnačku a pivo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zub č. 2 – Kôprovský štít

Ráno som vyrazil niečo po siedmej, ako prvému človeku v teréne sa mi dostalo práva vyplašiť skupinku kamzíkov, stádo malo štyroch členov, ten najmenší možno pár týždňov. Bol zážitok sledovať ho, ako trieli za svojimi staršími kamarátmi. Bielovodskú dolinu som prechodom cez Rysy vymenil za Mengusovskú. Pod Žabími plesami som v pásme kosodreviny odbočil k Hincovým plesám. Od Žabích plies po odbočku som stretol asi 30 ľudí, a tak som nepochyboval, že osadenstvo chaty zažije ďalší náročný pracovný deň. Strmšie stúpanie v blízkosti Hincovho potoka ma zaviedlo na plošinu, odkiaľ som poslednýkrát zazrel Chatu pod Rysmi. Dolina pokračuje v podstate rovinatým úsekom, ukončeným Veľkým Hincovým plesom.

Pri plese som sa nezdržiaval. Opatrný postup sutinovým chodníčkom som zamenil za dlhší oddych až vo Vyšnom Kôprovskom sedle. Neobišiel som ani Kôprovský štít, ktorý núka krásne výhľady na Západné Tatry či dôkladne ukrytú Temnosmrečinskú dolinu s dvomi plesami. Kôprovský štít je príťažlivý aj samotnou vrcholovou plošinkou, ktorá je pomerne malá a úzka. Pobyt a najmä pohyb na nej príjemne šteklí nervové zakončenia. Po sérii fotiek som zbehol naspäť do sedla stretajúc ďalších pútnikov a začal klesanie do Hlinskej doliny, ktorá je jednou z vrchných odnoží Kôprovej doliny.

Zub č. 3 – Sedlo Závory

V Hlinskej doline ma po nedlhom pobyte privítal kamzík, potom svoje árie spustili svište. Jeden kričal zľava, druhý sprava a vzájomne sa informovali o pohybe votrelca. Nakoniec sa jeden z nich aj ukázal a fotoúlovok bol na svete. Pri ústí Hlinskej doliny som po dlhšom čase opäť navštívil pásmo lesa obdivujúc jeho spoločenstvá. Po prekročení Kôprovského potoka som sa dostal na rázcestie pod Hlinskou (pozn. po starom Hlinská dolina, ústie).

Cesta doľava vedie rozširujúcou sa Kôprovou dolinou popod Kriváň k Trom studničkám, zamieril som doprava k Temným smrečinám. Zakrátko som na ďalšom rázcestí a z diaľky poobdivoval Vajanského vodopád, ktorý naberá vodu v Temnosmrečinských plesách. Moja trasa nesmerovala k nim. Serpentíny v kosodrevine ma opäť viedli dohora Kobyliou dolinou. Za nimi prišla priestranná lúka dlhá pol kilometra, v závere ktorej sa dvíhalo sedlo Závory. Lúka i trávnaté sedlo boli až nápadne podobné svojim kolegom zo Západných Tatier, ku ktorým som sa neustále blížil. V sedle Závory bol vidieť dokonale zreteľný rozdiel medzi sivými bralnatými Vysokými Tatrami a o poznanie zelenšími Červenými vrchmi. Upustil som od návštevy neďalekého Hladkého sedla, z ktorého sa dá nahliadnuť do Doliny Piatich Poľských plies (Dolina Pieciu Stawow Polskich) či na protiľahlú Svinicu a Kozí vrch Kozi Wierch), a pomaly som vstúpil do Zadnej Tichej doliny.

Zub č. 4 – Suché sedlo

Už druhýkrát za deň som zažil absolútnu oázu pokoja, keď som veterné sedlo vymenil za kľud doliny. Ticho prerušoval len úzky potôčik, v hornej časti verný svojmu menu – Tichý. Po obídení bočnej rázsochy vrchu Valentková (Valentková kopa) som po pravej ruke objavil na hrebeni Kasprov vrch (Kasprowy Wierch) so svojou typickou zástavbou (observatórium a stanica lanovky s reštauráciou). A v jeho blízkosti aj Suché sedlo. Tichý potok postupne naberal na mohutnosti, držal sa vľavo a kopíroval moju trasu. Turistický chodník si to namieril do lesa, kde ho po nejakom čase križovala cyklotrasa Tichou dolinou. Odtiaľto pokračovali ďalej spolu. Idúc po červenej značke sa mi po preriednutí lesa vpravo ukázala divá scenéria Červených vrchov, kde strmé trávnaté svahy spestrovali bralá a kosodrevina. Spomienky na zábery z Winnetoua. Paráda. Z úvah ma čoskoro vyrušila mladá cyklistka, ktorá končila stúpanie Tichou dolinou na kruhovom asfaltovom odpočívadle. Prehodili sme pár slov a vyrazili rovnakým smerom a rôznou rýchlosťou ďalej.

Na rázcestí pod Kasprovým (pozn. po starom Liptovský košiar) sa chodník stáčal doprava takmer do protismeru (žltá značka), vyše polhodiny som šiel skoro rovnobežne s cestou na Závory, ale výškové metre pribúdali. Záverečný úsek stúpania, ktoré obstarali staré známe kosodrevinovo-lúčne ciky-caky, bol dosť kritický, najmä kvôli značnej únave. Často som oddychoval, napriek tomu sa Suché sedlo rýchlo blížilo. Po jeho dosiahnutí som zistil, že som mal pár poľských divákov, ktorí sledovali moje trápenie. Zdalo sa, že mi celkom fandili. Na to, že bolo päť hodín poobede, bolo na hrebeni stále plno. Poliaci, uvedomil som si s úsmevom. V reštaurácii pri lanovke bola polievka (zurek z kielbasa) opäť po zásluhe. Nasledoval liter čaju a o poznanie psychicky vyrovnanejší i oddýchnutejší som sa vybral do poslednej doliny na zozname – Gasienicowej.

Priamočiare klesanie chodníkom, vydláždenom veľkými kameňmi bolo síce monotónne, ale rozhľad nebol na zahodenie. Gasienicowa dolina zahŕňa 14 plies, z ktorých mnohé je vidieť už z Kasprovho vrchu. Celá sa nachádza na plošine vo výške 1500 - 1700 metrov. Chodníčky medzi plesami obklopuje kosodrevina a len minimum stromov. Civilizácii tu dominuje veľká kamenná chata Murowaniec, ktorú dopĺňajú menšie dreveničky a lyžiarske vleky. Nad tým všetkým sa týčia skalnaté štíty. Moju pozornosť pútal najmä impozantný úzky Kościelec a mohutná Svinica, ktoré mali padnúť za obeť turistickej vášni už nasledujúci deň.

Za Gasienicowou dolinou v sedle medzi Kopami (Przelecz Karczmisko miedzy Kopami)je možné zvoliť si jednu z dvoch rovnako dlhých ciest do Kužníc (Kuźnice): buď cestu dolinou Jaworzynka, alebo cestu cez Boczań, nižší vrch nad Zakopaným (touto som išiel dole). V Kužniciach sa už stmievalo, preto som rýchlo absolvoval posledný úsek túry na Murowanicu, v blízkosti ktorej som mal zajednaný penzión. Ešte návšteva potravín a mohol som pri pivku spokojne, hoc unavene dumať nad zajtrajším dňom.

Záver

Dva krásne, plnohodnotne prežité dni. Kto na turistickom chodníku uprostred našich veľhôr hľadá samotu (čo je v období topsezóny dosť šialená myšlienka), má šancu ju do istej miery nájsť na trati Vyšné Kôprovské sedlo – sedlo Závory – Suché sedlo. Vďaka za miesta, ktoré sú vzdialené od turistických centier. Miesta, kde si ide kamzík nohy dolámať, keď vás zočí na tridsať metrov, a kde sa svište nahlas rozhorčujú, keď ktosi vstúpi do ich obývačky.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek