Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Adršpašské skalné mesto

Keď som si občas na benzínovej pumpe kúpila minerálnu vodu Toma natura, vždy som obdivovala skaly na etikete a išla som si dolámať jazyk na názve oblasti pôvodu prameňa. Aj som si povedala, že sa tam raz pôjdem pozrieť, pretože etiketa sa mi zdala až príliš rozprávková. Kto však poznáte Chránenú krajinnú oblasť Broumovsko, určite mi dáte za pravdu, že etiketa ani zďaleka nevystihuje rozprávkovosť Adršpašsko–Teplických skal.

Trasa

Adršpach – jazero Pískovna – Gotická brána – Slonie námestie – Malý Adršpašský vodopád – Veľký Adršpašský vodopád – Vlčia roklina (Adršpašské jazierko) – Skalný hrad – kaplnka (symbolický cintorín) – Myšacia diera – Adršpach

Ráno sme zaparkovali auto na konci obce Adršpach, nachádzajúcej sa pár kilometrov od Broumova, kde sme boli ubytovaní. Ako v inom svete sme sa začali cítiť už pri železničnej trati. Prechádzala priamo popri vstupe do skalného mesta. Prvé sme sa rozhodli prejsť jazierko Pískovna. Slniečko pekne svietilo, ľudí bolo v oblasti zatiaľ málo a jedinú spoločnosť nám robili kačice. Informačný leták hovoril o približne troch hodinách trvania prehliadky samotného skalného mesta, no to sme ešte netušili, do čoho lezieme a že mne s foťákom v ruke to môže trvať dvojnásobok času.

Pri Džbáne, Cukrovej homoli a Varhanoch sme ešte boli schopní nájsť slová úžasu, vystihujúce to, čo naše oči videli. Pomaličky sme kráčali širokou, jemným pieskom pokrytou cestou a obzerali sa po skalných útvaroch okolo seba. Potom to prišlo. Dostali sme sa ku Gotickej bráne. Okamžite som si spomenula na trilógiu Pána prsteňov, keď musel Aragorn prejsť horou mŕtvych a prebudiť prekliate vojsko, aby splnilo svoju dávnu prísahu.
Ak nepoznáte Pána prsteňov, možno ste si niekedy predstavovali, ako vyzerá dračí brloh. Za Gotickou bránou by vaše predstavy nadobudli veľmi reálny charakter. Kde sme sa len pozreli, boli skaly. Nad nami, okolo nás, pred nami, v slepých bočných cestičkách, všade. Nádherné, rôzne sfarbené pieskovcové útvary. Chodník bol miestami taký úzky, že som si o skaly oškierala hlavu statívu. Človek naozaj čakal len na to, z ktorého otvoru na neho mýtická bytosť vychrlí oheň. Kde sa vzhľadom na šírku cesty dalo, prúdili okolo nás davy nemeckých dôchodcov a poľských turistov s IPadmi v rukách a točili si všetko, čo videli. My sme postávali opretí o drevené zábradlie a čakali, kým sa chodník zase aspoň na chvíľu vyprázdni, aby som si mohla urobiť pár pekných záberov.

Dlhou chodbou sme sa dostali na Slonie námestie – kruh lemovaný vysokými pieskovcovými bralami. Za ním nasledovalo Desatoro a konečne sme zase boli na otvorenom priestranstve. Túto časť trasy uzatvoril Strieborný prameň a Malý vodopád, kde bolo pre turistov pripravené aj posedenie a možnosť oddýchnuť si, vstrebať zážitky a rozhodnúť sa, kadiaľ pokračovať ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

My sme zvolili odbočku k Veľkému vodopádu. Pred vstupom do priestoru dómu, kam voda z Veľkého vodopádu dopadá, je busta Johana Wolfganga Goetheho s pamätnou tabuľou, pripomínajúcou jeho návštevu. Opäť sme narazili na nemeckých turistov, ktorí nás prvý raz obehli v Dlhej chodbe. Vzhľadom na akustiku v útrobách dómu si neodpustili krik a smiech, ktorý sa ozýval snáď po celom Adršpachu. Keď konečne odišli, vošli sme na drevenú terasu v spodnej časti dómu aj my. Svetla tu bolo málo, rozložila som preto statív a vodopád odfotila tak, aby som z fotiek mohla doma poskladať panorámu.

Po návrate od Veľkého vodopádu sme pokračovali smerom do Vlčej rokliny. Pred ňou sa nachádza malebné jazierko s možnosťou plavby v pramiciach. Pár schodov hore, pár rebríkov dole a boli sme pri vstupe do tiesňavy. Aj keď pri informačnom centre Adršpašského skalného mesta nás tabuľa upozorňovala len na zlý stav technických pomôcok, zabezpečujúcich cestu, a prechod roklinou bol na vlastné nebezpečie, tu už bola tabuľa s nápisom „Vstup zakázaný“. Zvyknutí rešpektovať obdobné zákazy z našich hôr a roklín sme sa trochu sklamaní otočili a vracali sme sa späť na cestu skalným mestom. (Ako sme sa dozvedeli druhý deň v Teplickom skalnom meste, roklina je uzavretá od Rašeliniska po Jazierko a prechod ňou sa naozaj neodporúča. V priestoroch Rašeliniska sú technické pomôcky podľa pracovníka skalného mesta zničené.)

Druhá polovica okruhu už taká stiesnená nebola, na malebnosti a kráse jej to však neubralo. Ako dobrá voľba sa ukázala aj zachádzka k začiatku Vlčej rokliny, pretože všetci poľskí a nemeckí turisti už boli dávno pred nami. Prechádzali sme Skalným hradom, odkiaľ bol nádherný výhľad na Milencov, pobavili sme sa na Starostovi a Starostovej a na Korytnačke a vyhliadka z Veľkej panorámy nám vzala dych. Nezabudli sme sa zastaviť ani pri kaplnke. Plní obdobnú funkciu ako symbolický cintorín pri Popradskom plese vo Vysokých Tatrách. Pripomína mená tých, ktorí v skalách našli svoju smrť.

Na záver rozprávkového dobrodružstva nás čakala Myšacia diera. Široká len 50 cm, takže ruksaky museli z chrbtov dole a my sme sa predierali pomedzi pieskovce, čo to dalo. Chvíľu sme dokonca ľutovali, že nás nemeckí turisti o taký kus cesty predbehli – určite by bolo zaujímavé sledovať, ako niektorí objemnejší dôchodcovia túto časť prekonávajú.

V Adršpachu sme si dali pravú českú sviečkovú a na radu domácich sme sa vybrali na Kočičí skály. O tých však až v ďalšom článku.

Fotogaléria k článku

Najnovšie