Prípravy a presun

Veľa vody pretieklo turanskym potokom, čo sme boli v Slovinsku na cykloexpedicii, na vytunovanej Škode 120 (Dodo) so štyrmi bicyklami rôzne poprepletanými fixnými gumami na streche (Betlehém). Ako colníci pozerali na nás na hraniciach, tak sme aj my od jazera Bohinj s údivom pozerali na majestátny trojhlavý vrch. Vtedy mi ani nenapadlo, že by som sa tam niekedy mal vydriapať. Ale človek starne a úmerne k tomu aj blbne a tak hneď potom, čo som začal obcovať so sedákom, lanami a rôznym železom, padol návrh zdolať Triglav.

V roku 2011 naše plány dopadli ako všetky predvolebné sľuby, ale v roku 2012 už bol júnový termín pevne stanovený. Cestou sme sa po jednotlivých mestách pozbierali a cez tunelmi prevŕtané Rakúsko sme sa strmým priesmykom dostali do Slovinska. Nakoľko sa vždy snažíme rozpočet okresávať, ako sa len dá, vyhýbali sme sa slovinskej diaľnici ako čert krížu. Treba dávať dobrý pozor, lebo sa ani nenazdáte a ste na diaľnici. A takéto miesta radi okupujú miestni strážcovia zákona, ktorí potom prekvapeným návštevníkom rozpočet výdatne navyšujú.

Dorazili sme do Mojstrany, kde sme mali v pláne zložiť kosti v miestnom kempe. Ako sme sa však motali okolo sochy pána Jakoba Aljaža (stvoriteľ tej búdky na vrchole Triglavu - Aljažev stolp), v priľahlom infocentre nám poradili neďaleký kemp Kamne, na periférii dedinky s pochybovačným názvom Dovje. Po príjazde do kempu nás príjemne prekvapila prívetívá obsluha na recepcii, jednoduchá konverzácia v slovenčine, priaznivá cena za noc v stane (7,- €) a po večeri veľmi čisté sprchy a celé zariadenie okolo. Skrátka luxus. Pred spaním nám dobre padlo výborné chladené pivo Laško. Kto nepil Laško v Slovinsku, ako keby tam ani nebol (deťom je odpustené).

Pôvodný ambiciózny plán, dať vrchol Triglavu na jeden nádych, spláchol tekutý spevník pri nočnom zoznamovacom večierku. Neskôr sme nápad rozdelenia trasy na dve etapy výrazne ocenili. Autom sme sa malebným údolím Vrata presunuli na parkovisko pri Aljaževom dome a odtiaľ už po svojich. Keďže sme na Triglavskom dome, kde sme sa chystali túto noc prespať, nerezervovali ubytovanie, trepali sme so sebou pre istotu aj spacáky a podľa mňa kopec zbytočných vecí (samozrejme, že na začiatku by ste si bez nich nevedeli predstaviť život). Cestu Prag sme zvolili po naštudovaní všetkých trás a táto, údajne najľahšia, sa nám páčila najviac. Ako sa neskôr ukázalo, český párik, ktorý sme hore na chate stretli, volil na výstup Tominškovu cestu, pretože “údajne” Prag je cesta ťažšia. Tisíc ľudí, tisíc chutí, k tomu internet a na chaos informácií je zamiesené.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

1. deň

Aljažev dom (1.015m.n.m.) - Spomenik padlim partizanom gornikom (to je tá prerastená skoba) - dobre značenou cestou Prag údolím Vrata - Triglavski Dom na Kredarici (2.515 m n. m.)

Cesta od Aljaževho domu išla pekným chodníčkom, ukrajujúc tak posledné desiatky metrov údolia Vrata. Tabuľka ukazovala smer a predpísaných 6 hodín na vrchol, čo sme neskôr prirovnali k tempu slovinského zlatoroha. Neodmysliteľné fotenie pri megaskobe, pamätníku padlým partizánom, ešte trochu zdržalo, ale potom sme sa už vrhli na výstup. Lesný porast sa po nejakom čase stratil a pred nami sa otvorila dychberúca panoráma severnej steny triglavského masívu. Slnečné lúče vykresľovali jednotlivé vrstvy sedimentov obrovskej skalnej steny a predstavoval som si, ako tu kedysi špliechalo praveké more a jednotlivé vrstvy sa na seba tisíce rokov usádzali. No a potom prišla praveká veverica, rozhýbala kontinenty a more bolo fuč (tak to deti učia, tuším). No dobre, celkom vážne, odborník by určite v tom celom videl viac informácií, no mne toto stačilo. Cítil som sa ako v múzeu pred obrovským exponátom, so svedectvom časov dávno minulých. Aj som celou cestou hľadel pod nohy, či tam nenájdem nejakého skamenelého lastúrnika, no našiel som iba nejaké skamenelé riasy.

Pri pohľade na masív sme zúfalo hľadali náznak trasy, kadiaľ by mal Prag viesť. Zo dna údolia to vyzeralo poriadne krkolomne. Niektorí z partie už začali pochybovať, ale tušil som, že takáto vzdialenosť na skale ukryje aj diaľnicu. Cesta nás ťahala doľava a po prekročení potoka Bistrica sme sa ocitli na úpätí masívu. Tu už konečne začala poriadne prerastená preliezka. Skalnou úžľabinou sme ukrajovali výškové metre. Ťažšie úseky sme prekonávali po zavŕtaných oceľových tyčiach, sem-tam pomohla reťaz. Ľahká rozcvička a preťahovanie kostí dlho netrvalo a o chvíľu sa potvrdila moja predtucha. Napojili sme sa na krásny a v podstate široký traverzujúci chodník. Po ňom sme sa dostali na malé suťovisko, pod veľkou skalou. Dali sme batohy dole a čakali na pomalší článok zostavy (50+, všetka česť). Zrazu oproti nám na skale zapózoval domnelý kamzík. V reportérskom duchu som cítil jedinečnú neopakovatelnú šancu a začal som šialene fotiť jednu fotku za druhou. “Kamzík”, z ktorého sa vykľula horská koza, sa však úplne drzo začal približovať. Frekvencia fotenia sa spomalila, kozy začali pribúdať a pózovať takmer na dosah ruky. Vtom mi okolo ucha zasvišťal kameň a s hrmotom sa zaryl do suťoviska vedľa položených batohov. Bondovským úskokom sme sa ukryli do závetria skalnej steny a hneď som pochopil, na čo mi je prilba v batohu. Po jej nasadení som vykukol a zbadal “strelca”. Nad nami bola ďalšia koza a takýmto spôsobom sa nás rozhodla privítať. Po čase aj hore pribudli ďalší agenti provokatéri a zopár kamienkov ešte zletelo. S malou dušičkou sme pokračovali v stúpaní a zrakom skenovali každý pohyb v skalách.

Zhruba vo výške 1700 metrov sme narazili na krátku zaistenú cestu - via ferrata. Konečne. No samozrejme lenivý vyťahovať železo som to skúsil bez neho a skutočne, veľmi kvalitne upravenou skalou som bol o malú chvíľu hore. Ďalej už išiel opäť chodník, serpentínovo kľučkujúci po masíve. Nasledovali občasné šplhačky, aj exponovanejšie úseky, no nič, čo by nás zastavilo. Bolo úžasné vidieť jednotlivé vrstvy sedimentu, ktoré z diaľky vyzerali ako tenké vrásky. Jedna taká “vráska” mala na výšku aj 8 až 10 metrov. Na západe sa týčil masív Stenaru, videli sme sedlo Luknja, aj malú útulňu pod ním. Nad vrcholom Triglavu sa miesili mračná, no držali si svoju výšku a tak sme mali nádherné výhľady do doliny. Turistické značenie nesiaha tomu nášmu, česko-slovenskému, ani po päty, no môžem povedať, že bolo dostačujúce. Trochu mi trvalo, než som pochopil, že šípky (bez nožičky, čiže veľké “L”) nie sú šípky, ale smer zalomenia trasy (tvar odbočky). Dobre viditeľné biele terčíky v červenom krúžku som pochopil na prvýkrát. Dalo sa veľmi dobre podľa nich orientovať, aj keď sa mi chvíľami zdalo, že sú všade a tak máte stále pocit, že idete dobre.

Pri križovatke, kde sa stretajú Tominškova cesta s Pragom, sme prešli popod strmú stenu až po náhornú plošinu, kde sa podklad zmenil zo suťoviska na obrovskú vápencovú plochu s veľkými prasklinami. Vrchol Triglavu sa ukázal iba občas a chvíľami ma zachvátila neistota v predpoveď počasia na nasledujúci deň. Začalo vcelku prituhovať aj vďaka vetru, miestami sme križovali dokonca snehové polia. Nerád by som opomenul veľmi dôležitú kapitolu tohto príbehu a tou je voda. Na celej trase nie je oficiálne známy prameň vody, preto je dobré sa poriadne predzásobiť. Prinieslo nám to ďalšie neželané kilogramy do batohu, ale potím sa ako dvere od chlieva a tak potrebujem veľa tekutín. Po čase sa zásoba 3 litrov ztenšovala a bol som si vedomý toho, že vodu nepotrebujeme len na výstup na chatu, ale aj na vrchol a zostup z neho. Kupovať si 3 litre minerálky na chate pri cene tuším 2,- € za pol litra by poriadne naštrbilo môj rozpočet.

Riešenie nakoniec priniesla náhoda. Ako sme sa kondične rozdielni “rozťahali” po plošine, išiel som tak cez jeden úsek sám a počúval len svoje funenie. To sa ukázalo ako strategické, pretože som v jednom mieste začul slabúčko cvrlikať tečúcu vodu. Spozornel som a šiel som mimo hlavnej trasy ponad trhliny za zvukom. Našiel som veľkú škáru a v nej vytekajúci cícerok vody. Byť tak v družnej debate s kolegom, nemal by som šancu ju počuť. Zbytky zdravého rozumu ešte upozornili na špinavé snežné polia starého snehu, aj rôzne ďalšie spôsoby kontaminácie, ale táto voda bola filtrovaná cez skalu a mne navyše ubúdajúce zásoby vody nič iné ani neumožňovali. Počkal som ešte na parťáka, dočapovali fľaše a s oťaženými batohmi (zmiešané pocity) sme pokračovali. Nasledoval ešte jeden zaistený úsek, ale s lanom skôr len na pridržiavanie. O chvíľu sa na horizonte vynorila. Áno, chata, cieľ nášho celodenného trápenia. Z “predpísaných” 6 hodín hore sme to spravili po chatu za 6 a pol. A to je ešte údajná hodina na vrchol. Unavení sme zasadli na lavičky pred chatou a vo svetle zapadajúceho slnka sme odpočívali. Pri chate som si všimol veľký žľab s kohútikom, ale voda z neho netiekla. Kšeft je kšeft.

Civeli sme na oranžovým svetlom zapadajúceho slnka pokrytý masív Malého Triglavu a opäť hľadali cestu nasledujúceho dňa. Prvý terčík bolo vidieť, aj zúfalo kolmú stenu nad ním. Uistili sme sa, že to zase len skala tak skresľuje a išli sme sa radšej ubytovať. Ubytovanie voľne pohodeného ležiaka s vlastnou karimatkou a spacákom za lacný peniaz mi kapitalista zamietol a za niečo cez 20,- € mi ponúkol zdieľané lóže (súložie?) s ostatnými návštevníkmi. Na vyjednávanie nebola ani chuť, ani čas a tak sme sa v skromnej komôrke zoznámili s párikom z Česka a utužili tak staré rodinné vzťahy.

2. deň

Triglavski Dom na Kredarici (2.515 m n. m.) - Malý Triglav (2.725 m n. m.) - Triglav (2,864.09 ± 0.032 m n. m.) - Malý Triglav - Triglavski Dom na Kredarici - cesta Prag - Aljažev dom

Ráno som bol hore veľmi skoro, ak som vôbec spal. Nepodarilo sa mi totiž stihnúť zaspať rýchlejšie, ako sa spustil “gáter”. A tak mi nič nebránilo, aby som vyletel zo spacáku ako prvý a išiel sa pozrieť von, ako to tam vyzerá. No čo vám poviem? Ranný svieži horský vzduch a nad hlavou - plech! Po mráčiku nebolo stopy. Juchú! Povyháňal som sedmospáčov z brlohu a navliekol si “tangáče” (sedák) a ferratový set. Po krátkych raňajkách sme naľahko vyrazili.

Prišli sme až k terčíku z predošlého pozorovania a odtiaľ začínala istená cesta. Povedal som si, že sa zacvaknem, až keď moja psychika povie dosť. Nie, že by som zámerne hazardoval so svojím životom, no pri dostatočnej kontrole pohybu by to bola poriadna zdržovačka, aj vzhľadom na počet miest na prepínanie. Slabšie povahy našej výpravy by sa možno aj zacvakli, no nemali čím. Výškové metre sme tak pomaly, ale isto ukrajovali, stretali domácich aj cudzincov a kochali sa čoraz väčším výhľadom. Z Malého Triglavu sme sa presunuli na úpätie “veľkého” Triglavu ostrým hrebeňom. Pod južným svahom bolo pekne vidieť chatu Planika. Ľudí bolo na trase tak akurát, oplatilo sa privstať, aj keď slnko už začínalo poriadne pripekať. Ešte som vydriapal dáky ten pohup, až mi zostali posledné výškové metre. Okamih, na ktorý som myslel celú cestu a zdal sa mi tak vzdialený. Nakoniec tá hodina na výstup bola reálna.

Plechovica, ako sme nazývali Aljažov stolp, sa tam prsila na vrchole. Typická dominanta vrcholu Triglavu. Okrem funkcie triangulačného bodu má táto raketovitá búdka funkciu núdzového úkrytu. Vyniesol ju sem pán Aljaž so štyrmi pomocníkmi 7. augusta 1895. Po diskusii na tému Faradayova klietka sme sa svorne zhodli, že búrku by sme radšej strávili pri krbe dole na chate s Laškom v ruke.

Využili sme menšieho počtu turistov a porobili si pekné vrcholové fotky. Strecha Slovinska. Čo dodať, nádherný to pocit, obzvlášť v takomto počasí. Ľudí pribúdalo, prichádzali aj z ostatných smerov. Keď už sa tam nebolo kde pohnúť a objavil sa jedinec, ktorý fotil tabletom ako lopata, nastal čas na návrat. Lebo ako hovorí klasik, nie ten, čo vyjde hore, je víťaz, ale ten, čo sa vráti živý a zdravý dole. Z polcesty nás teda čakal zostup tou istou cestou až ku Aljaževmu domu, kde sme parkovali, čo bolo nejakých 1849 výškových metrov. Posmešne sme obišli ceduľku s časom 3.30 h od chaty po Aljažev dom a ešte sme sa zastavili natankovať vodu v “našej studničke”. Dolu to išlo pomerne dobre, sem-tam sa ešte objavili útočné kozy, ale už to nebolo také dramatické. Ak som dobre pochopil, samice iba bránili svoje mladé, ktoré sme v jednej veľkej rímse zbadali pohromade. Po asi 6 hodinách sme sa zvalili na zelenú lúčku pri Aljaževom dome. Nohy a vôbec všetko nás bolelo, no pocit viťazstva bol úžasný.

Najstarší z posádky sa podujal šoférovať a poviem vám, že po tom všetkom si dať ešte 6 hodín za volantom, to chce guráž. Ja, čo som sa snažil s ním komunikovať, aby nezaspal, som sa strhával z mikrospánkov. Zvládol to bez problémov a má môj neskonalý obdiv. Pre rýpačov doplním, že za volantom pohybujúceho sa vozidla smerom domov.

Užitočné odkazy

- Pohyblivá panoráma Triglav - Lake Bled - Julian Alps (Slovenia) 1 : 25 000 Hiking Map (pre fajnšmekrov; klikajte a hýbte myškou, zoom kolečkom)
- Cenník ubytovania na vysokohorskej chate Triglavski Dom na Kredarici

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek