Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Zugspitze cez Stopselzieher

Opäť sa potvrdilo, že s jedlom rastie chuť. Po tom, ako sa nám v júni tohto roku podarilo pridať do zbierky európskych vrcholov Triglav a sezóna sa vlastne len otvárala, stále nás “omíňala” myšlienka na ďalší najvyšší. Spomenul som si na pár cestopisov o výstupoch na najvyššiu horu Nemecka - Zugspitze (2964 m n. m.) a nakoniec sa podarilo zbúchať štvorčlennú posádku a pevný termín koncom augusta 2012.

Vzdialenosť
7 km
Prevýšenie
+1737 m stúpanie, -1737 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Pohoria
Nemecko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – Wetterstein (Wettersteingebirge)
Trasa
  • Najvyšší bod: 2964 m n. m.
  • Najnižší bod: 1227 m n. m.
Voda
studnička na trase (cca 1750 m m. n.)
Nocľah
Wiener Neustädter Hütte
Doprava
autom do Ehrwald Obermoos

Trasu sme zvolili okrem iného aj z dôvodu okresávania nákladov a pre časovú tieseň. Inak sa tam samozrejme oplatí ísť na dlhšie, ale to platí celoplošne (nielen) pre Alpy. Odtrhli sme si tak od úst fajnové ferratky ako napríklad Höllentalsteig, či Jubiläumsgrat (obe obtiažnosť D). Tieto samotné sú na celodenné šliapanie a tak sme aj kvôli časovému obmedzeniu zvolili síce nie najľahšiu trasu, ktorá je skôr prisudzovaná výstupu cez údolie Reintal, ale trasu najkratšiu a teda aj najrýchlejšiu. Inak by sme museli prespávať na vrchole v ubytovacom zariadení Münchner Haus, alebo schádzať lanovkou, čo sú ďalšie náklady.

1. deň

Ehrwald Obermoos - dolná stanica lanovky Tiroler Zugspitzbahn (1227 m n. m.) - horská chata Wiener Neustädter Hütte (2216 m n. m.)

Jazda autom cez Rakúsko a čiastočne aj cez Nemecko je síce nekonečná, ale keď máte so sebou skvelú partiu, je to bez problémov. Nevyrážali sme z domu zbytočne skoro, v deň štartu nás čakal iba výstup na chatu Wiener Neustädter Hütte. V kľude sme dorazili na parkovisko pri dolnej stanici lanovky, ktorá z rakúskej strany vozí pasažierov až takmer na vrchol Zugspitze. Užitočnosť tohto zariadenia osobne vidím (okrem zásobovania chaty a záchranárske účely) nanajvýš vo zvezení sa po celodennom výstupe náročnými ferratami. Ako sme mali možnosť vidieť neskôr, je to skôr masový prostriedok, MHD pre “maslákov”, ktorí si za mrzký peniaz kupujú alpské štíty. Vedel som, že takáto istá premáva aj z nemeckej strany, no finálny výsledok za pekného počasia na vrchole som si mohol len domýšľať. Ale mne to nakoniec aj tak bolo fuk, čím viac ľudí v lanovkách, tým voľnejšie chodníky a ferratové úseky. Nakoniec tak bolo. Aj vďaka dňu pracovného týždňa sme počítali ľudí na trase na prstoch jednej ruky. Ani predpovede neboli úplne jednoznačné, či zajtra budú nejaké výhľady.

Ubytovanie som objednával už z domu. Napriek predpokladanej riedkej účasti mi chatár oznámil, že sú všetky miesta rezervované. Tak som sa ho spýtal na možnosť núdzového prespania na podlahe reštaurácie a bez námietok súhlasil. A tak naše batožiny opäť oťaželi spacákmi a karimatkami. Výstup začal hneď nad stanicou lanovky prudkým stúpaním. Po krátkom úseku trávnatého brehu sme odbočili cez kosodrevinu na široké suťovisko, kde sa to miestami riadne šmýkalo a tak som velebil moje rozhodnutie zobrať si turistické paličky. Potom sa trasa opäť “skľudnila” a podklad terénu bol pevnejší. Turistické značenie tvorila rakúska vlajka. Vo výške asi 1750 m n. m. sme natrafili na zdroj vody, ktorý tvoril drevený válov vydlabaný do kmeňa stromu a vodu napájala dlhá nerezová trubka. Koľko by tá trubka vydržala u nás?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nabrali sme vodu, chvíľu posedeli, počkali na kolegu 50+ a pokračovali serpentínami prudko hore. Na ľavej strane sme si všimli betónovú ozrutu, pravdepodobne medzistanicu bývalej lanovky. Daň za ospevovanú úroveň služieb v Alpách. Vyzerá to ako tajomné laboratórium z filmu Dr. No. Momentálne to má aspoň užitočný účel a slúži pre potreby záchranárov.

Po pár výškových metroch sme vystúpali na malý hrebienok a okrem ohyzdného stĺpa lanovky sme zbadali na nemeckej strane jazero Eibsee a v diaľke Garmisch-Partenkirchen. Cesta pokračovala veľmi príjemným traverzom a na jednom úseku nám dokonca cestu skrížil kamzík. Držal si stály odstup, no pre pár záberov ochotne zapózoval. Ešte nasledovalo pár výškových metrov a spoza skaly na nás vykukla nízka, no útulná chata. Oproti jej vchodu sa už týčila stena masívu a hore sme rozoznávali cieľovú stanicu lanovky. Čakajúc na kolegu sme ešte v stene vďaka zopár zostupujúcim rozoznávali trasu nasledujúceho dňa. Nastal čas vybaviť nocľah a tak sme vstúpili do skutočne plnej chaty. Chytili sme posledný voľný stôl na chodbe, oproti vstupným dverám, hneď vedľa kuchyne a výčapu. Síce sme si pripadali ako paholci, no boli sme aspoň pri zdroji. Pivko za 3,- € skutočne chutilo. Dačo sme aj pojedli, niektorí z miestnej kuchyne, niektorí z domácej, nikto nefrfľal. Po skúsenosti v Slovinsku som čakal v chate zástupy bratov Čechov, no nakoniec sme sa nedočkali žiadneho slovanského akcentu. Začal som sa cítiť skutočne ako cudzinec.

Tesne pred večierkou nám chatár oznámil, že sa nejaké miesta uvoľnili a máme sa presunúť do spoločnej izby. Skúsil som mu ešte vysvetliť, že keď už som sem vytrepal svoju posteľ, môžem spať hocikde na zemi, no povedal, že v reštaurácii na podlahe sa spí, iba keď nie je voľno. Kapitalista. Pôvodných 7,- € sa tak zdvojnásobilo na 14,- €. Ale stále to bolo fajn, nakoniec som si mäkkú posteľ pochvaľoval a spacák som aj tak využil. Cez okná totiž riadne prefukovalo, čo na druhej strane pri mase spotených chlapov a prevesených spotených ponožiek bola skôr výhoda. 8-hodinová cesta a 3 hodiny prudkého stúpania dali zabrať, zaspal som ako zabitý. Na parapet klopkali kvapky a vyzeralo to na slušný zlieváčik.

2. deň

Horská chata Wiener Neustädter Hütte (2216 m n. m.) - Zugspitze cez ferratku Stopselzieher (2964 m n. m.) - tou istou cestou zostup do Ehrwaldu Obermoos (1227 m n. m.)

Ráno som sa zobudil skoro, tak som sa tešil. Občas som začul za hlavou škrabkanie, ako keby vnútri steny. Hovorím si, že buď myš, alebo plch, nech si len šramotí. Vybehol som z chaty vonkajškom do kúpeľne, či ako to nazvať. Čistú a peknú umyváreň však zalieval taký puch, až ma naplo. Po vstupe na WC som pochopil. Ťažko biologická latrína páchla tak, že som si musel dať všetky zvršky na nos, aj tak to nepomáhalo. Neskutočný kandel a to ozaj nie som fajnový. Okrem environmentálnych výhod to je zrejme dobré aj na to, že tam s čítaním novín zaručene nebudete zdržovať.

Po tomto “fear factor-e” sme sa všetci pozbierali pred chatou. Kolega vytiahol chleba a zistil, že mu časť obhrýzla myš. Ja som si tiež našiel obhryzenú igelitku a časť bagety. Na to sa ďalší škodoradostne pousmial a povedal nám, že sme si mali dať veci pekne do batohu (ako on) a nie ich nechať ležať len tak pod posteľou. Po vojne je každý generál, pomyslel som si.

Na oblohe bolo jasno, nastupujúce kolegove povestné “azzuro”. Posledná hviezdička zmizla nad masívom a vyrazili sme na vrchol. Od chaty sme išli miernym stúpaním cez suťovisko až k úpätiu steny. Tu sa začínal istený úsek, via ferrata Stopselzieher (vývrtka) s obtiažnosťou C. Trasa stúpa skutočne cez malú jaskyňu, ako štupeľ hrdlom fľaše. Bolo tu zopár exponovanejších úsekov, no pri dostatočnej dávke pozornosti to šlo aj bez istenia. Trasa bola zaujímavá a zvyšné výškové metre pekne ubúdali. Pekné počasie už vyhnalo viacero turistov. Po necelých dvoch hodinkách sme sa vyštverali na hrebeň, vedúci od horskej chaty Knorrhütte, hrebeň rozdeľujúci Rakúsko a Nemecko. Naskytol sa nám tak krásny pohľad na hory pod nami, na ďalšie štíty v okolí. Slnko už výdatne pieklo, až sme začali zhadzovať vrchné vrstvy.

Čo už nebola veľká výhra, bol pohľad na obrovský, niekoľkoposchodový komplex, s lanovkami z oboch strán, veľkými vyhliadkovými plošinami na obe strany, ubytovacím zariadením Münchner Haus a údajne najvyššie položenou pivárňou v Nemecku. Vrcholový kríž sme po chvíli hľadania našli, nenápadne učupený vzadu za komplexom. Na vyhliadkovej terase to poriadne žilo. Na griloch sa už krútili wursty, čapovalo sa pivo, predávali suveníry. Ľudí pribúdalo a začal som sa obávať, že sa nám spoločné foto na vrchole nepodarí. Z terasy na vrchol Zugspitze sa ide po schodoch dole, prechádza sa cez malú bránku do terénu a potom po rebríku opäť kúsok hore ku krížu. Toto sme absolvovali v zástupe davu, našťastie tam nedochádzalo ku nezdvorilým prejavom a každý ohľaduplne počkal, kým dotyčný vylezie, alebo zlezie z rebríka. Pred krížom sme sa postavili do “fronty” ako kedysi na banány a čakali. Po tom, čo sme pár ľuďom pomohli k spoločnej fotke, aj nám nakoniec bolo umožnené narýchlo spolu zapózovať a potom rýchlo, rýchlo preč.

Zostúpali sme ešte ďalej, na križovatku v úvode spomínaných ciest Höllentalsteig a Jubiläumsgrat. Pokochali sme sa výhľadom na celé údolie Höllental, až prišiel čas na cestu späť. Čakalo nás opätovné brodenie cez dav na vrchole, prechod na terasu, brodenie cez dav na terase a pocit slobody opäť v teréne. Na trase už ľudí riadne pribudlo, no to sa na vrcholové davové šialenstvo nechytalo. Zostupovali sme celkom rýchlo, istenie som využil až pri prudšom klesaní a pri zvedavom obchádzaní “vývrtky” zľava, kadiaľ tiež viedlo istenie. Za dve hodinky sme boli z vrcholu pri chate Wiener Neustädter Hütte a po krátkej prestávke sme za ďalšie dve boli pri aute. V pôvodnom pláne bol ešte presun na Raxalpe, tam prespať a na ďalší deň ešte čosi poloziť, no “ten s kľúčmi od miešačky”, v tomto prípade od približovadla zavelil, že sa musí ísť domov hneď.

Zopár pikošiek na záver

Ten, čo sa prsil, že zachránil batoh pre útokom rakúsko-nemeckých hlodavcov, nakoniec zistil, že jeho diera na batohu nevznikla predratím a únavou materiálu, ale práve od myší na chate. Tak, poriadok musí byť.
Z bezpečnostného hľadiska neodporúčam, no obdiv vyjadriť musím. Výkon kolegu 50+, ktorý tak za jeden deň absolvoval cca 750 výškových metrov hore, 1750 výškových metrov dole a ešte nás bezpečne doviezol po 8 hodinách a takmer 800 km domov, je pre mňa osobne nedosiahnuteľný vrchol. Díky ujco!

Fotogaléria k článku

Najnovšie