1. deň

Odchod z Bratislavy sa z technických príčin (vodič si nastavil budík na piatok namiesto štvrtka) mierne komplikuje, ale okolo siedmej už pred hranicami kupujeme rakúsku diaľničnú známku. Na to, aby sme do zotmenia stihli vystúpať na Similaun Hütte, miesto nášho prvého nocľahu, potrebujeme byť vo Vente pred treťou. Celkom sa nám tento čas darí splniť a v Ötztali nás víta až blankytne modrá obloha. Balenie a obliekanie trvá tuším o niečo kratšie ako zvyčajne a tak krátko po tretej s vtipnými historkami na perách začíname ukrajovať prvé metre. Cestu na Martin Busch Hütte už dôverne poznáme, je popísaná v minuloročnom článku. Na chate sa príliš nezdržiavame, čaká nás ešte skoro 500 výškových metrov, a preto iba vdýchneme malé pivo a popri potoku Niedertalbach pokračujeme najprv mierne, neskôr cez niekoľko prudších skalných prahov. Pred siedmou prichádzame k ľadovcu. Je tu citeľne chladnejšie a až teraz oceňujeme, že sme sa dole teplo obliekli. Asi 40 minút plynule stúpame. Prechod ľadovca je krátky a nenáročný, mačky zostávajú v batohu. Pri chate sme tesne pred zotmením, gýčovito nad ňou svieti kosáčik mesiaca, krajší príchod sme si ani želať nemohli.

Chata Similaun Hütte stojí v sedle Niederjoch na rakúsko-talianskej hranici vo výške 3019 metrov n. m. a je ideálnym východiskom pre výstupy na Similaun, Fineil Spitze a ďalšie trojtisícovky v okolí. Je súkromná, za nocľah v matrazenlagri pýta chatár Mario 21,- €. Zľavy členom Alpenverein neposkytuje. Okolo trištvrte na osem už sedíme v poloprázdnej jedálni a pri pive a polievke pozeráme do turistickej mapy. Na Similaun pôjdeme zajtra naľahko, nepotrebné veci necháme na chate. Otázkou je akú trasu zvolíme, aby sme sa po zostupe dostali na chatu Hochjoch Hospiz, kde plánujeme prespať zajtra. Usudzujeme, že ráno múdrejšie večera, odoberáme sa do matrazenlageru, ktorý obývame sami a pri tatranskom "čaji" pokračujeme s vtipnými horskými historkami, až kým pri nich nezaspíme.

2. deň

Po prečítaní niekoľkých článkov o výškovej chorobe (AMS) som mal obavy, ako bez aklimatizácie zvládneme nocľah v 3000 m n. m. Ale ráno o pol siedmej sa po kvalitnom spánku budíme bez akýchkoľvek príznakov. Nekoná sa bolenie hlavy a s veľkou chuťou sa púšťame do horolezeckej raňajkovej kombinácie oravská slanina a tvarohový závin. Asi po hodine sme nastúpení pred chatou, Similaun sa týči rovno pred nami. Dobre viditeľná je celá plánovaná výstupová trasa. Podmienky sú ideálne, nefúka. Obloha je takmer bez oblakov. Po krátkom kamenistom úseku prichádzame na ľadovec, obúvame mačky, naväzujeme sa a začíname stúpať. Od ostatného sneženia na Similaun vystúpilo niekoľko ľudí, takže cesta cez ľadovec je zreteľná. Po úvodnom prudšom svahu sa stúpanie na chvíľu zmierni. Prechádzame do krátkeho pásma trhlín, ale stopy nás bezpečne vedú pomedzi ne. Čím sme vyššie, tým väčšia je frekvencia našich prestávok, ale nemáme sa zatiaľ kam ponáhľať a užívame si výhľady, najmä na taliansku stranu.

Po približne hodine a pol prichádzame ku skalnému rebru a tu sa ponúkajú dve možnosti: výstup po rebre alebo traverz svahu po ľadovci. Bez váhania volíme prvú možnosť, traverz sa zdá byť až príliš prudký. Tu stretávame prvých dnešných turistov. Najprv nás míňa naviazaná dvojica a na rebre uvoľňujeme cestu ďalšiemu páru s horským vodcom. Tí sú naviazaní, ale zostupujú bez mačiek. Výstup mixovým terénom po rebre nie je technicky náročný, ale aj tak postupujeme pomaly a opatrne. Moje duralové "štubajky" na skale mňaukajú od bolesti, snáď mi to odpustia. Po mixovom výstupe opäť prichádzame na ľadovec. Niektoré úseky sú aj napriek pražiacemu slnku stále zmrznuté, dvojica bez mačiek sa tu asi musela natrápiť. Vrcholový kríž vyzerá už byť na dosah, ale šliapeme ešte asi dvadsať minút. Na vrchol vo výške 3606 m.n.m. prichádzame tesne pred jedenástou. Na to, ako je pekne nám pripadá až neprirodzené, že sme tu úplne sami. Ötztálske Alpy máme ako na dlani a pri dúšku slivovice sa veľmi tešíme z tohto magického momentu. Na východe kúsok od nás sa k oblohe šplhá Hinterre Schwarze. Na druhej strane sa vynímajú Fineil Spitze a mohutný Wiesskugel. V diaľke na severe dominuje 3768 m n. m. vysoký Wildspitze. Na vrchole trávime asi pol hodinu, ale keďže nás dnes čaká ešte množstvo práce, tak sa pomaly poberáme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta dole prebieha bez ťažkostí, pod rebrom si dávame dlhšiu prestávku. Keďže Martin je dobrovoľný záchranár Horskej záchrannej služby využívame príležitosť a chvíľu skúšame rôzne techniky zachytenia pádu na ľadovci. Po zrýchlenom kurze pokračujeme v zostupe, slnečné lúče sú stále silnejšie. Opaľovací krém s nečakane vysokým faktorom 10 ale zostal na chate, čím som si minimálne zabezpečil na tvári červený indiánsky základ, ktorý ma bude sprevádzať najbližšie štyri dni. Počas celého zostupu máme horu stále len pre seba. Na chatu prichádzame okolo jednej. Opäť sa občerstvujeme pivom a polievkou, pobalíme si veci a konečne sa vydávame po skutočných stopách ľadového muža Ötziho. Ale o ňom a o ďalšom putovaní v pokračovaní článku.