Trasa

Pěkov, chatová osada pod Ostašem – odbočka ke Kočičímu hradu – Slůj bratří Čechů – Kočičí hrad – odbočka ke Kočičímu hradu – chatová osada pod Ostašem – Skalní bludiště – Horní labyrint – Ostaš, Frýdlantská vyhlídka – Ostaš, Krtičkova vyhlídka – Mohyla smrti – Skalní bludiště – chatová osada pod Ostašem

Prístup

Prírodná rezervácia Ostaš s prírodnou pamiatkou Kočičí skály sa nachádza pri hlavnej ceste z Police nad Metují do Broumova – odbočka k nim je medzi dedinami Bukovice a Pěkov. Ak ale pôjdete z Teplice nad Metují (ako my), najskôr sa na túto hlavnú cestu musíte dostať. Popri závode (plnička) Toma Natura sa budete držať vpravo, prejdete cez Lachov, na križovatke odbočíte doprava, a potom zase doprava (odbočka je značená). Dostanete sa na príjazdovú cestu k chatovej osade Ostaš. Na jej konci je bezplatné parkovisko.
Od auta je to kúsok ku stánku s občerstvením, kde sa cesty rozdeľujú. Vpravo je Kočičí město, vľavo Ostaš. Túra sa nedá zrealizovať ako jeden celistvý okruh, po prehliadke Kočičího města (bližšie k chatovej osade) sa budete musieť vrátiť k rázcestníku a vydať sa smerom na stolovú horu. Výlet vám zaberie len pár hodín.

Slovo „hora“ vo mne spočiatku evokovalo vysoké nadmorské výšky. V chránenej krajinnej oblasti Broumovsko by ste ich však hľadali márne. Ostaš má len 700 m n. m. a nad okolitým terénom vyčnieva približne o 250 výškových metrov. Vrcholová plošina je asi 550 m široká a 400 m dlhá a vrchol sa nachádza v jej severnej časti. Názov hory je odvodený od patróna poľovníkov a lovcov – Sv. Eustacha (Ostacha). V roku 1956 bol Ostaš vyhlásený za prírodnú rezerváciu a Kočičí skály za prírodnú pamiatku. Dôvodom ich ochrany je hlavne zaujímavá geologická a geomorfologická stavba územia a tiež prírode veľmi podobný ekosystém borovicových lesov.

V minulosti bol Ostaš so svojimi skalnými labyrintmi častým útočiskom obyvateľov okolitých dedín. V roku 1421 sa tu napríklad ukryli pred Žigmundovými križiackymi výpravami. V roku 1627 tu ochranu hľadali aj členovia Jednoty bratskej. Ich úkryt bol objavený na začiatku 20. storočia kníhkupcom a propagátorom turistiky A. Krtičkom. Dnes je skrýša prístupná pod názvom Slůj bratří Čechů.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na Kočičí skály

Pár metrov nad chatovou osadou a stánkom s občerstvením sme odbočili vpravo a po niekoľkých minútach sme sa dostali do nižšieho porastu. Značenie nás opäť viedlo vpravo. Ocitli sme sa na menšej náhornej plošine, z ktorej bol krásny výhľad na Broumovské steny. Z vyhliadky sme však nepokračovali hneď ku Kočičím skalám, vydali sme sa opäť vpravo – na cestičku značenú ako Slůj bratří Čechů. Netušiac do čoho vlastne lezieme.
Cesta začínala nevinne. Drevenými schodmi smerom dole – pod skaly, na ktorých je vyhliadka na Broumovské steny. Miestami boli schody poškodené, občas bolo treba urobiť väčší krok, lebo chýbal stupienok, ale inak to bol celkom pohodový zostup. Prvé schodisko bolo zakončené menšou kovovou plošinou. Položená bola len na niekoľkých skalách a kedykoľvek sa mohla posunúť. Veru, nezdržiavali sme sa tu dlho a radšej sme pokračovali v ceste.
Keď sme sa dostali dole, začalo to správne dobrodružstvo. Pred nami sa objavil úzky prielez popod skaly. Tie sa síce výškou skalnému mestu v Adršpachu ani zďaleka nemohli rovnať, no Myší díra bola oproti tomuto prechádzka ružovou záhradou.

S objemným fotobatohom a statívom na chrbte by som ďaleko nezašla. Kým sme sa predrali na koniec, okrem úzkeho priestoru sme prekonali aj nestabilnú drevenú lávku ponad menšiu jamu. Chodník je jednosmerný, takže nazad na vyhliadkovú plošinu sme išli tou istou cestou. Od nej sme pokračovali smerom ku Kočičím skalám. Príjemná lesná cestička takmer po rovinke sa občas menila na kľukatiaceho sa hada, na niektorých miestach bol chodník vysekaný do pieskovcovej skaly. Čím bližšie k skalám sme boli, tým viac piesku bolo na ceste. Keď sa nám do cesty postavili malé balvany, pochopili sme, prečo sa miesto volá Kočičí skály. Balvany sme museli podliezť a nebolo to posledný raz, čo nás na trase čakala prekážka hodná mačacieho tela.

Záver cesty tvorila skupina pieskovcových skál a balvanov nazývaná Kočíčí hrad. Z diaľky vyzeral len ako ďalšia vyhliadka. Čím bližšie sme však boli, tým viac útvar naozaj pripomínal hrad. Na nádvorí pár mladých chlapcov skúšalo svoje horolezecké schopnosti. Ruksak so statívom šiel opäť z chrbta dole. Inak by som sa úzkymi chodbami do interiéru hradu nedostala. Všade na chodníku hrubá vrstva piesku, skaly porastené machom a v menšej hradnej sieni skupina dôchodcov hľadajúcich geokešku. Pomohli sme im, chvíľu sme si oddýchli, kochajúc sa nádherou prírody, a rovnakou cestou sme sa vrátili späť k stánku s občerstvením.

Ostaš a Bludište

Od stánku s občerstvením sme sa tento raz vybrali vľavo. Pár minút sme stúpali kamenným chodníkom pomedzi čučoriedky a kríky, až sme sa dostali do borovicového lesa. Bludište bolo hneď na začiatku. Zvonka len skupina vápencových skál. Ale vo vnútri jeden nikdy nevedel, čo ho čaká za najbližším rohom či škárou, ktorou sa musel predrať. Hore schodmi, vľavo, rovno, na vyhliadku, dole schodmi, vľavo, vpravo... a už neviete, kde ste a kde ste už boli. Ešteže sú v celom Bludišti na skalách nakreslené šípky. Tie trochu uľahčili orientáciu v priestore, no zároveň sa nás na niektorých miestach snažili popliesť. Naozaj vtipný zážitok.

Po prejdení celého Bludiska sme pokračovali popri Zradcovi a Čertovom aute na vyhliadku na najvyššom mieste stolovej hory. Vľavo časť skalných miest Adršpachu a Teplíc, priamo pred nami Poľsko a vpravo opäť Broumovské steny. Z vyhliadky sa dalo pokračovať po okraji hory alebo krížom cez borovicový les. Keďže poobedie pokročilo a nechceli sme meškať na večeru, vybrali sme si cestu lesom. Uprostred lesa nás čakalo milé prekvapenie. Minidedinka vybudovaná zo šišiek, konárikov a lístia. Kto videl film Kuky se vrací, mal by asi rovnaký pocit ako my. Už sme len čakali, odkiaľ sa na nás vyrúti na miniautíčku, utekajúc pred príšerami zo smetiska.

Cesta končila kúsok nad Bludiskom. Odtiaľ sme sa opäť vrátili k autu po rovnakom chodníku, čo viedol hore.