V jednu krásnu, na miestne pomery slnečnú nedeľu (u nás by to bolo v predpovedi počasia označené skôr polooblačnú, ale počasie v Nórsku je nepredvídateľné, takže treba využiť každý náznak slnka) sme sa rozhodli, že tento útes so skalnou plošinou, na okraj ktorej si tí odvážnejší sadnú, navštívime.

Autom sa k atrakcii tejto oblasti dostanete buď priamo zo Stavangeru a trajektom sa preplavíte do Tau, odkiaľ je to približne ďalších 19 kilometrov, alebo využijete druhú variantu, kadiaľ sme šli aj my, a tou je trajekt z Lauviku do Oanes. Cesta trajektom trvá približne 10 minút a trajekt sa plaví v podstate neustále z jednej strany na druhú, takže sme nemuseli dlho čakať. Už samotná plavba cez fjord, ťahajúci sa ďalej do dĺžky 40 km, ktorému dominuje pri ústí nádherný visiaci most, dáva tušiť, že výlet bude stáť za to. Po vylodení náš čaká ešte 12 km okolo fjordu, pod úpätím strmých skalných stien, či okolo jazier až nás cestné značky nasmerujú doprava. Posledných 5 kilometrov na záchytné parkovisko je dosť adrenalínových, cesta je kľukatá a miestami taká úzka, že pri stretnutí s oproti idúcim autom treba zastať a stiahnuť sa ku krajnici, ale také sú nórske cesty, zarezané v skalách a strmých úbočiach.

Východiskom našej trasy by malo byť parkovisko pri chate Preikestolen Fjellstue, ktoré je obsadené, takže auto odparkujeme na spodnom parkovisku (parkovné je 100,- NOK), ale stačí cca 10 minút chôdze a sme na začiatku trasy. Na informačnej tabuli sa dozvedáme, že sme v nadmorskej výške 270 m n. m., na vrchol útesu musíme prekonať 334 výškových metrov a trasa je dlhá 3,8 kilometra. Malo by nám to trvať asi 2 hodiny. Tabuľa je zaujímavá obrázkami odporúčanej a nevhodnej obuvi na túto túru, takisto je tu aj obrázok psa, čiže kľudne si môžete so sebou zobrať aj svojho miláčika. Túra začína v lese a po pár minútach sa človek z neho vynorí a napravo sa mu naskytne výhľad na jazero Refsvatn. Ďalej sa terén často mení - brezový lesík, mokraď, cez ktorú vedie drevený mostík, prudké stúpanie po veľkých balvanoch... Výhodou je, že po prudkom stúpaní sa striedajú rovnejšie úseky vo forme skalnatej planiny s jazerami a roztrúsenými brezami.

Pomaly, ale isto sa z hmly na ľavej strane vynára aj výhľad na Lysefjord, ležiaci hlboko pod nami. Davy turistov hustnú a tušíme, že sa približujeme k cieľu. Stojí pred nami ešte posledná dilema, a to križovatka značiek. Smerom doprava ide tzv. hill trail, čiže cesta cez kopec, doľava zase odbáča cliff trail- čiže cesta po okraji útesu. Hmla, ktorá nám trošku pokazila náladu pri vystúpení z auta na parkovisku, však pomaly stúpa, črtajú sa pekné výhľady, takže volíme druhú variantu. Cesta pomaly stúpa okrajom fjordu, pre pocit bezpečia je jeden úsek zabezpečený reťazami, zábradlím a dreveným mostíkom. A potom sa spoza zákruty vynorí cieľ nášho výstupu - skalná plošina s rozlohou približne 25 krát 25 metrov, cez ktorú sa tiahne prasklina. Plošina vznikla počas doby ľadovej, pred približne 10 000 rokmi, kedy voda z ľadovca zamrzla v skalných puklinách, ľad sa začal topiť a vznikli obrovské hranaté bloky skál.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na plošine je plno, ľudia si užívajú slnko, pohodu, prekrásny výhľad na fjord a hlavne trošku adrenalínu. Tí odvážnejší si sadnú na okraj plošiny, nohy prevesené cez skalu a pod vami je len vzduch a o 600 metrov nižšie vody Lysefjordu. Ten pocit určite stojí za chvíľku strachu a srdce bijúce o dušu. Postupne sa odvážim a na okraj plošiny si aj ľahnem, natiahnem ruky a pozerám sa na loď na dne fjordu, ktorá sa z vtáčej perspektívy javí ako malá bodka. Čas na tomto mieste - skvoste prírody, rýchlo plynie a je čas odchodu. Na zostup si vyberáme trasu cez vrchol kopca nad skalnou plošinou. Práve odtiaľto si môžete naplno vychutnať hranatý tvar plošiny s puklinou a fjord pod ňou. Trasa vedie pomedzi skaly, na chvíľku sme zišli z cesty a márne hľadáme miestnu značku - červené písmeno T namaľované na skale, ale vieme, že treba ísť dole a po chvíľke sa znovu napájame na značenú cestu a vstúpime do riedkeho brezového lesíka. Na dohľad je križovatka ciest, odkiaľ už pokračujeme tou istou trasou, ktorou sme šli hore.

Stretávame množstvo ľudí, ktorí ešte len teraz mieria k vrcholu. Plošinu ročne navštívi približne 150 až 200 tisíc turistov, takže húfy turistov tu zrejme nájdete aj v neskorších hodinách a menej priaznivom počasí. Niektorí zjavne nerešpektujú odporúčanú obuv, zopár báb má na nohách balerínky, či sandále, ale stretávame aj „hardcore“ turistu v skeletoch. Rozbujarení mladíci sa kúpu v jazere, o pár metrov ďalej na skale fotia modelku v svadobných šatách. Cesta dole rozhodne nie je nudná. Na záver sa ešte na pár minút zastavíme pozrieť si komplex horskej chaty, postavenej v modernom, ekologickom prevedení, oproti ktorej sa na brehu jazera v ostrom kontraste nachádza stará horská chata so zelenou strechou a nádhernou spoločenskou miestnosťou s obrovskými oknami obrátenými na jazero Refsvatn. Chata v súčasnosti slúži ako hostel.

Do auta si sadáme plní dojmov z úchvatnej scenérie nórskej prírody. Náš výlet končíme kúpaním v studených vodách Severného mora. Jednoducho Nórsko so všetkým, čo k nemu patrí.