1. deň

Brezová pod Bradlom – Bradlo – Bradlo, chrbát – Dlhý vŕšok – Jablonka, Borovskovci – Jablonka, Tižíkovci – Rudník, Zmekovci – Rudník – Hrašné – Hodulov vrch – Dubník – Stará Turá

Vystupujem z autobusu v Brezovej pod Bradlom a keby som bol slabší charakter, tak som hneď aj doturistikoval. Na pešej zóne sú už pootvárané stánky s burčiakom, husacinkou, lokšami a inými jarmočnými dobrotami. Brezová oslavuje 750. výročie prvej zmienky o mestečku. Takto slinky preglgnem a pokračujem okolo kostola hore do lesa. Slnko už veselo pripeká, a tak som lesnej ceste celkom rád. Červená ma vyviedla na parkovisko pod Mohylou generála M. R. Štefánika. Parkuje tu pár áut a teším sa, že tento symbol štátnosti je stále navštevovaný. Biele kamene sa na modrej, bezoblačnej oblohe ostro vynímajú. Podchádzam mohylu po zelenej a fotím si ju zozadu. Oproti poslednej návšteve zmizla hrdzavá cisterna a tak nič nenarúša toto krásne miesto. Zbieham lesíkom a vychádzam z neho na asfaltku, ktorá ma žiaľ bude sprevádzať celý deň. Pristavuje sa pri mne auto s nemeckou poznávacou značkou, no chvalabohu, hovoria po slovensky. Chcú na Bradlo a tak ich posielam do Brezovej pod Bradlom a z nej snáď už cestu nájdu.

Nekonečná horúca asfaltka

Od smerovníka Široké Bradlo sa stáčam doľava a čoskoro som v osade Dlhý Vŕšok. Na začiatku je starý rebriňák, pekne vyzdobený muškátmi. Hneď mi je tak nejako veselšie na duši. Od smerovníka ide žltá naľavo a pokračujem po zelenej rovno do lesa. Značky sú čoraz redšie a vidno, že ich už dlho nik neobnovoval. Na každom rázcestí idem viac menej intuitívne rovno. Na poslednom z nich je na lúčke kryté posedenie s ohniskom a lavicami. Tu by sa eventuálne dalo aj prespať, len by pri daždi nesmelo fúkať. Prístrešok nemá totiž bočné steny. Z rázcestia idem doľava a odrazu stojím pred chatou. Na informačnej tabuli sa dočítam, že je to obecná chata obce Jablonka, ktorá sa skladá z 26 samôt a má 36 km obecných ciest. Za chatou je veľký prístrešok, kde osadenstvo práve ide na ohni niečo dobré grilovať.

Vchádzam medzi domy a značky sú už tak sporadické, že sa napokon stalo to, čoho som sa celú dobu obával. Cesta sa krútila pomedzi domy, lúky a občas som našiel značku na elektrickom stĺpe, občas som išiel veriac, že sa zjaví. Keď som prišiel k autobusovej zastávke Tižíkovci a značky nikde, vybral som mapu a začal študovať, kde sa asi mohla podieť. Pochopil som, že je niekde napravo odo mňa, ale potok na mape sa nekonal a ani cesta na mape nebola vidno. Tak som sa vydal po asfaltke doprava a čoskoro začala stúpať k samote Rudník, U Zmekov. To už mi bolo jasné, že musím pokračovať po asfaltke až na hlavný ťah. Keď som vyšiel naň, naľavo bolo 7 km Myjava a napravo 6 km Krajné. Nuž som vykročil rovno poľom k obci podomnou. Zastavil ma ohradník pre kravy, ktorý sa pre burinu okolo neho nedal preskočiť. Nuž som sa ťapkal pooraným poľom, kým ma nepustil do obce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri vodnej nádrži mali hasiči preteky a potvrdili mi, že keď sa vyberiem po hlavnej ceste doprava, dôjdem do Hrašného, kde mala zelená križovať cestu. Tak som sa vybral po krajnici a našťastie áut až tak veľa nechodilo. Najprv som prišiel do Hrašného, časť Štefíkovci, a potom prišlo samotné Hrašné. Pred krčmou som na stĺpe videl slabú zelenú, no išiel som sa napiť a najesť. Po dvoch veľkých kofolách a lepenci, som bol schopný pokračovať v páliacom slnku ďalej. Samozrejme, že žiadny smerovník som nenašiel, ani odbočku na Dubník či Babulicov vrch. Podľa mapy som videl, že je to už v podstate jedno. Značka ide okolo nádrže Dubník zľava a cesta sprava. Tie štyri kilometre som prešiel bez stretu s autom. Zaujala ma ešte obecná pálenica, načisto nová stavba. Nikdy som nebol v Starej Turej, a tak som si myslel, že sa trochu po nej poprechádzam. Videl som však všade len paneláky, a tak som dokráčal na železničnú stanicu. Privítala ma veľmi milá a ochotná výpravkyňa, s ktorou som si do odchodu motoráčika fajn pokecal. Na obzore sa vypínal vysielač na Veľkej Javorine a mne bolo hneď jasné, že sa sem o týždeň vrátim.

2. deň

Stará Turá – Tehelňa – Trávnik – Miškech salaš – Kachľový grúň – Holubyho chata – Lesnícka chata – U Harušlákov – Cetuna – Vrzavka – Bzince pod Javorinou – Roveň – Nové Mesto nad Váhom

No veru, o týždeň v sobotu o 9.43 h vystupujem v Starej Turej z motoráčika. Po žltej značke vykračujem pomedzi domy ku Kovošrotu a popod železničnú trať opúšťam mesto. Na ľavej strane za stromami je vypustená nádrž a za pooraným poľom sa ukazujú prvé stromy lesa. Za smerovníkom Trávniky je ešte pár domov a záhrad. Na plote jednej z nich spozorujem sliepku. Pokúšala sa preskočiť plot a hlavou trafila medzi latky. Nedokázala sa vyslobodiť a v podstate sa obesila.

Hor sa na Veľkú Javorinu

Vchádzam do lesa, ktorým mierne stúpam. Netrvá dlho a vychádzam na lúky, z ktorých vidno Veľkú Javorinu aj s vysielačom. Ale okrem toho aj dookola na lúčnatých vŕškoch roztrúsené samoty. Popri rade stromov prejdem lúkou na asfaltku a cez Miškech salaš vojdem definitívne do lesa. Lesná cesta ma doviedla k otvorenému posedu, pred ktorým je kŕmidlo pod rovnou strechou na štyroch koloch. Tu by sa pohodlne vyspalo aj 10 ľudí a navyše je neďaleko smerovka, upozorňujúca na prameň Zuzana. Po dlhej dobe stretám v lese aj turistov. Mladý pár kráča predo mnou a ako sa presvedčím pri vyjdení na novučičkú asfaltku, aj oni idú na Holubyho chatu. Takú krásnu asfaltku nemáme v celej Bratislave! Raz dva som po nej došiel k chate. Je stále v rekonštrukcii a občerstvenie podávajú v drevenej prístavbe – Krbe. Dva Írske vlkodavy stoicky ležia a nikoho si nevšímajú. Dávam si kofolu a cesnačku so zemiakmi. Je tu na moje prekvapenie dosť turistov, aj keď väčšina sú cyklisti. Nezdržiavam sa dlho, lebo nemám dobré spojenie z Lubiny, a tak plánujem ísť až do Višňového.

Plán a realita nie je to isté

Vyrážam po modrej dolu z Veľkej Javoriny. Trošku začudovane pozerám na symbol jazdca s červenou šípkou, pripevnený vysoko na strome. Dôjde mi, že tu ide značka pre konskú turistiku. Za 20 minút som pri lesníckej chate. V húštine pred ňou je domček, z ktorého by bola výborná útulňa, no je zamrežovaný. Opäť som na vynovenej asfaltke, akurát že modrá značka akosi zmizla. Posledná vyblednutá je na stožiari vysokého napätia. Vraciam sa z lesa a rozhodujem sa pre asfaltku. Robím dobre, lebo po čase vidím na strome značku. V diaľke pod sebou vidím zrúcaninu Čachtického hradu. Značka križuje asfaltku a ide lesom po pravej strane. Napokon opäť križuje cestu, vchádza do lesa a vychádza na samote U Harušlákov. Odtiaľto už idem stále po asfaltke. Zákrutami klesá cez lúky pomedzi samoty do Cetuny. Na námestí je pamätník padlým v SNP. Mal by som ísť aj cez kopec Roh, kde je veľký pamätník. Boli sme tu pred rokmi na Slovensko–českom potlachu. Ako sa mi v poslednej dobe stáva často, prehliadnem odbočenie značky doprava a vykračujem si rovno po asfaltke. Keď si to uvedomím, ani ma to nemrzí, veď som sa rozhodol ísť namiesto Višňového do Bziniec pod Javorinou. Napravo sa pasú koníky a zrazu som pri pozvánke do Krčmy na konci sveta. A potom, že Zem je guľatá!

Vchádzam do Vrzavky. Zaujmú ma netradičné domy na dedinu. Poschodové a s oknami aj nad veľkou vstupnou bránou. V Bzinciach zisťujem, že mi aj tak nejde žiadny spoj do Nového Mesta nad Váhom a tak vzhľadom na dobrý medzičas, sa rozhodujem tam dôjsť po vlastných. Trošku mám obavy z hlavného ťahu, no hneď za prvou zákrutou vidím napravo pole a tak odbočujem naň. Síce sa musím predrať cez hlohovú húštinu, ale potom sa už ide dobre. Križujem panelovú cestu a jej ľavou odbočkou vchádzam cez otvorenú bránu do lesíka. Keď chodník končí v húštine, idem naľavo von z lesíka na pole. Z jeho hrebeňa vidím v diaľke hrad Beckov. Prichádzam k vysokému plotu, ktorý delí pole na dve časti. Nechápavo na to hľadím, ale keďže ma tlačí čas, preliezam ho a cez pole dochádzam k záhradkárskej kolónii. Popri nej ide cesta, po ktorej klesnem ku Kačabaru. Ten je na žltej značke a je to vlastne posledný dom Nového Mesta nad Váhom. Žltá značka ma mestom doviedla na železničnú stanicu. Rýchlik s odchodom o 16.53 už tradične mešká 10 minút a tak ešte stihnem jednu kofolu v krčme, kde sa zastavil čas pred 30 rokmi.

Trasa nie je to pravé orechové pre turistov horalov. No kto sa rád túla Slovenskom iste privíta aj takéto jeho spoznávanie.