Trasa

Tatranská Kotlina – Šumivý prameň – Chata Plesnivec – Rakúska poľana – Predné Meďodoly – Dolina Zeleného plesa – Chata pri Zelenom plese – Kovalčíkova poľana – Šalviový prameň – rázc. nad Matliarmi – Tatranské Matliare, pri tenise – Tatranská Lomnica» mapa

Po naštudovaní návštevného poriadku TANAPu a nahliadnutí do máp s vyznačenými uzávermi sme dospeli k záveru, že táto trasa by mala byť povolená aj v zime. Vytrénovaný turista prípadne aj vybavený do hlbokého snehu snežnicami by to aj v zime mohol zvládnuť za jeden deň. Keďže my sme si chceli zasneženú prírodu a čaro horských chát vychutnať čo najdlhšie, natiahli sme to na 3 dni (aj s cestovaním do a z Tatier), s nocovaním v dvoch vysokohorských chatách. Opisovaný vyšliap sa uskutočnil ešte dávnejšie, vo februári 2004, ale ako inšpirácia a ponaučenie by mohol byť zaujímavý.

1. deň - Chata Plesnivec

Dlhú rannú cestu vlakom a autobusom okolo obeda končíme v Tatranskej Kotline. Nasledujeme zelenú značku. Po chvíli stúpania lesom sa presviedčame, že ani tu niet snehu, je teplo, nad nulou a vyzliekame vrchné vrstvy oblečenia. O pol hodinky sa stretáme s modrou značkou z Kežmarských Žľabov a dávame si prvý krátky oddych. Teraz nás čaká stúpanie lesom a neskôr postupujeme úzkym chodníčkom s kamenistým podkladom v strmom zráze nad Dolinou Siedmych prameňov, ktorou na chatu vedie žltá značka. Občas sa nám naskytne pohľad na panorámu Huncovského štítu, Lomničáku a oboch Kežmarákov a hovoríme si, že si sem ráno odbehneme, ak bude jasno. Chatu Plesnivec stále nevidieť, zjaví sa až keď opustíme les, čo dobre vieme, keďže sme túto trasu išli v lete už niekoľkokrát.

Dočítali sme sa, že okolo chaty občas spadne lavína, tak pri vychádzaní z lesa obzeráme žľab na pravej strane, konštatujeme že snehu je málo a hoci je odmäk, tak veľké nebezpečenstvo nehrozí. Po vystúpaní záverečného briežku sme na chate. Z Tatranskej Kotliny nám to trvalo okolo 1,5 hodiny. Jedáleň chaty je malá, ale o to útulnejšia. Dopĺňame tekutiny, výber jedál je štandardný a chutný. Izby nás prekvapili veľkými poschodovými posteľami, na jednom lôžku sa v pohode vyspia dvaja. Večer si vychutnávame západ slnka v Podtatranskej kotline. Zisťujeme u chatára ako je to s prešliapanosťou chodníka na Chatu pri Zelenom plese a dozvedáme sa, že deň pred nami tam bola skupina tu ubytovaných tínedžerov. Táto informácia nás poteší a líhame si do XXXL postelí s nedočkavosťou ďalšieho dňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2. deň – v ústrety Chate pri Zelenom plese

Aby sme ranné fotenie stihli, temer utekáme dole a hľadáme včerajšie miesta výhľadov. Zisťujeme, že do rána napadlo niekoľko centimetrov nového snehu a aj prituhlo. Dávame si výdatné chatové raňajky a vyrážame zelenou vpred. Na ďalšiu chatu to podľa letného času má byť iba 2 hodiny. Spočiatku je stúpanie príkre. Kúsok nad chatou sa najskôr musíme brodiť spadnutou malou lavínou. Prepadáme sa miestami po pás, pričom tí menšieho vzrastu sú v nej po pás aj bez prepadnutia, hľadáme optimálne trasovanie. Keď sme z tej masy vonku uvedomujeme si, že nás to hneď na začiatku stálo mnoho síl navyše a aj času. Ďalej ideme v lese a traverzami sa dostávame na vrstevnicu, respektíve na mierne stúpanie/klesanie. Na Rakúskej poľane sme na hranici lesa a kosodreviny. Kde tu nám spríjemňujú chvíle kŕdle sýkoriek, poletujúcich z jarabín na borovice a kosodrevinu. Otvárajú sa nám pohľady na končiare Vysokých Tatier, už vidíme aj Baranie rohy, Kolový , Jahňací a Kozí štít. Panoráma ďalej pokračuje Belianskou kopou s hrebeňom Belianskych Tatier.

Ako ideme ďalej poľanou zisťuje, že stopy sú zafúkané a snehu pribúda, pravdepodobne tu v noci snežilo viac, ako dole pri Plesnivci. Obloha sa pomaly zaťahuje, vidíme pred sebou Beliansku kopu, pod ktorou je Veľké Biele pleso, teda smer máme jasný, ale snehu je toľko, že sa nedarí nájsť vhodnú postupovú líniu bez toho, aby sme sa nebrodili v snehu nad kolená. Po malej porade, zhodnotení situácie volíme ústupovú variantu. Darí sa nám nájsť menej zafúkaný lesný chodníček, ktorý je zaznačený aj v mape a kopíruje hranicu lesa a kosodreviny. Križuje modrú značku a končí v Doline Zeleného plesa na žltej značke, ktorá nás potom dovedie do cieľa. Smer sa nám darí držať, tak aby sme postupovali v ústrety Malému Kežmarskému štítu. Keď sa dostávame na žltú, sme šťastní a otvárame placatky, butylky, ploskane... a zohrievame sa. Ešte pred stmievaním prichádzame na Chatu pri Zelenom plese. Večer pozorujeme spoza okien hviezdy nad Baraním sedlom a ostatnými končiarmi. Čas plynie družnými rozhovormi s priateľmi na horách. Neskorá noc prichádza pri hodnotení dnešného dňa a plánovaní ďalších túr.

3. deň – Tatranská Lomnica

Ešte v noci bola vidieť silueta Jastrabej veže, ale napriek tomu sa ráno zobúdzame do sneženia. Namiesto ranného fotenia sa balíme, dávame si na raňajky svorne parené buchty. Jedna dvojica, ktorú povinnosti tlačia domov ide rýchlym presunom žltou a modrou do Tatranskej Lomnice. Druhá dvojica ide tou istou trasou, ale ešte ostáva v Tatrách, a teda pomalým prechádzkovým tempom si nevedomky užíva poslednú možnosť ísť hustým lesom (nazvaným v mape Veľký les), keďže o niekoľko mesiacov príde víchrica a pohrá sa s ním ako so zápalkami.

Rady na záver

Dodal by som, že skrátenie túry mimo značky bolo iba núdzové riešenie, nie ako bežné odporúčanie, respektíve nebol to zámer. Lepšie je absolvovať túru v období mimo vysokej snehovej pokrývky, pretože asi ani teraz nechodí veľa turistov túto trasu, a teda chodník bude pravdepodobne málo prechodený. Prípadne je výhodné si zobrať so sebou snežnice, keďže dnes sa už dajú ľahšie požičať ako voľakedy.

Značky môžu byť zaviate, tyčové značenie chýbať a najmä sa skoro stmieva, tak je vhodné pri absolvovaní zimných túr mať so sebou GPS navigáciu a zdroj svetla. Vzhľadom na to, že Chata Plesnivec v roku 2012 bola mimo sezóny otvorená len cez víkendy, je dobré si vopred dohodnúť ubytovanie. Na Chate pri Zelenom plese sa často stretávajú rôzne turistické spolky a organizujú sa tu zimné kurzy, preto môže byť chata obsadená.