Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Drak sa vracia - 1. deň

Doteraz mali pre mňa akcie v horách dva rozmery. Prvým z nich bola samotná turistika, užívanie si radosti z pohybu, pokoja a úžasnej krásy, ktorú poskytujú hory. Druhým rozmerom bolo fotografovanie hôr. Netušil som, že môžu byť obohatené aj o tretí rozmer. Stalo sa to pred tromi rokmi, keď som počas hrebeňovky Veľkej Fatry na Krížnej stretol redaktora Slovenského rozhlasu Mariána Grebáča pri nahrávaní jeho relácie Genius loci - túry podľa literatúry. Túry si vyberá a plánuje podľa slovenskej literatúry, ktorá je inšpirovaná práve duchom hôr, ich pôsobením na myslenie a životy ľudí. Bolo to príjemné a obohacujúce stretnutie.

Vzdialenosť
26 km
Prevýšenie
+1698 m stúpanie, -1123 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 19.10.2012
Pohoria
Tatry - Západné Tatry (Tatry Zachodnie) - Červené vrchy (Czerwone Wierchy)
Trasa
Voda
studnička pod Kmeťovým vodopádom, Kôprová dolina (studničky), Temné smrečiny (potok), Zadná Tichá dolina (potok), Liptovský košiar (potok), Schronisko Murowaniec
Nocľah
Schronisko Murowaniec
Doprava
Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Podbanské (bus)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Po návrate z Veľkej Fatry som si postupne z archívu rozhlasu posťahoval relácie a vypočul som si ich. Pochopil som, že práve pohľad na naše hory sprostredkovaný básňami, poviedkami, románmi a povesťami dokáže obohatiť turistiku o ďalší rozmer. Teraz dokážem pobyt v horách prežívať ešte intenzívnejšie. Akoby aj nie, veď teraz to mám 3D.

Zostal som s Mariánom v kontakte aj po stretnutí vo Veľkej Fatre. Zaujímalo ma, aké má ďalšie plány, kde plánuje nahrávať nové relácie, následne som si ich rád vypočul v rozhlase. Asi rok po našom stretnutí mi napísal, že plánuje nahrávanie v Kôprovej doline a na hrebeni Červených vrchov. Chcel ísť podľa diela Dobroslava Chrobáka - Drak sa vracia. Áno, ten Drak sa vracia, ktorý bol na základnej škole súčasťou povinného čítania a nikto ho teda radšej nečítal. Najprv ma zaujali Červené vrchy. Kde to vlastne je? Tušil som, ale nebol som si istý. Mapa mi všetko vysvetlila. Zohnal som si z knižnice knihu a začal čítať. Po niekoľkých stranách som do partie pribral aj mapu Tatier a žasol som. Všetky geografické názvy v knihe som vedel nájsť na mape. Dalo sa krásne sledovať, kadiaľ putovali hlavní hrdinovia knihy. Kôprova dolina, Kriváň, Zelené Krivánske pleso, Krátka, Hrubý vrch, Temné smrečiny, sedlo Závory,... Postupne sa mi začala skladať mozaika plánovanej trasy pre nahrávanie. No stalo sa aj niečo iné. Ja, ktorý bežne číta len odborné knihy a časopisy o fotení a turistike, som prepadol deju knihy Drak sa vracia. Ja, ktorý som odmietol túto knihu čítať, lebo to bolo povinné, som ju teraz doslova zhltol. Mal som v tom jasno: chcem byť pri nahrávaní tejto relácie.

Našťastie s tým Marián nemal žiadny problém, dokonca sa potešil. Postupne sme si ujasnili a naplánovali trasu tak, aby bola úplne legálna (bude to predsa vysielané verejnoprávnym médiom) a čo najviac sa približovala trase v knihe. Vyšlo to na tri dni, celkom náročná, ale krásna a lákavá turistika. Bolo jasné, že na takýto počin potrebujeme stabilné počasie. Rozhodli sme ísť cez babie leto, to nám dáva okrem stabilného počasia ďalšiu výhodu: Červené vrchy budú naozaj červené.

Trasa

Podbanské - horáreň pred Tichou - rázcestie pod Grúnikom - Kmeťov vodopád - rázcestie pod Hlinskou - Pod Temnými smrečinami - sedlo Závory - rázcestie pod Kasprovým (Liptovský košiar) - Suché sedlo (Kasprov vrch) - Schronisko Murowaniec

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prišiel september a pre našu partiu začalo čakanie na príchod babieho leta. Každý týždeň sme so zatajeným dychom sledovali predpovede počasia. Skončil september a stále nič. Nevzdávali sme to a čakali ďalej. V októbri sme si vždy dali termín a následne sme ho aj zrušili. Takto sme akciu presunuli dvakrát. Posledné dva októbrové víkendy sú naša posledná šanca. Potom už bude platiť sezónna uzávera a akciu by sme museli posúvať o rok, presne tak, ako tomu bolo rok nazad. Našťastie, babie leto sa rozhodlo prísť v celej svojej kráse.

Podbanské – Kmeťov vodopád

Je piatok 19. október, ráno 7.00 h. Parkujeme na parkovisku v Podbanskom, vystupujeme z áut, vyberáme batohy a turistické paličky. Prezliekame sa do turistického. Novú zatepľovaciu primaloftovú bundu odkladám do batoha, jej čas možno príde neskôr. Na merino tričko si obliekam polartekovú vestu a windstopperovú bundu. Máme poslednú možnosť rozhodnúť sa, čo vziať so sebou a čo nechať v autách. Predpovede počasia sľubujú krásne slnečné počasie, teploty nad 5 °C aj vo výškach nad 1500 m. Turistické mačky teda určite so sebou neberieme. Marián nelení a nahráva si začiatok relácie.

Sme siedmi: Marián, jeho syn Maroš, kolega Rasťo, jeho brat Peter, Juro, Maťo a ja. Partia odhodlaná na všetko. Konečne prichádza to, na čo sme čakali tak dlho, môžeme vyraziť na fantastickú turistiku. Autá nechávame tu v Podbanskom, plánujeme sa sem vrátiť o dva dni po zostupe Kamenistou dolinou. Teraz však nastupujeme na žltú značku, vedúcu do Tichej doliny.

Je 7.30 h a kráčame po asfaltke, najprv okolo hotela Permon, neskôr sa nám ukazuje majestátny vrchol Kriváňa. Nálada je výborná, tešíme sa z každého kroku, dýchame vzduch chladného októbrového rána. Po polhodinke pohodovej chôdze prichádzame k horárni pred Tichou (960 m). Odtiaľto pokračuje žltá značka ďalej do Tichej doliny, nás však zaujíma zelená, smerujúca do Kôprovej doliny.

Logické by bolo ísť na Kasprov vrch priamo cez Tichú dolinu, bolo by to kratšie a menej namáhavé ako trasa, ktorú nám predpísal Dobroslav Chrobák. Hlavní hrdinovia, Drak a Šimo, sa najprv musia dostať k stádu volov, ktoré zahnal požiar v Kôprovej doline až do Temných smrečín. Putujú cez južné úpätie Kriváňa až ku Krivánskemu Zelenému plesu, odtiaľ strmo nahor cez špáru v hrebeni medzi Kriváňom a Krátkou, dolu k Terianskym plesám a traverzom hrebeňa Hrubého vrchu v pásme kosodreviny do Temných smrečín. Radi by sme išli presne takto, určite by to bolo veľmi zaujímavé, no pravidlá TANAP-u to neumožňujú. Musíme sa držať značených turistických chodníkov. Z tohoto dôvodu sa budeme miestami mierne odchyľovať od trasy v knihe. Zároveň sa vždy budeme tešiť na miesto, kde sa s hrdinami knihy znova pomyselne stretneme.

O 8.40 h prichádzame k rázcestiu pod Grúnikom (Zverinec). Je tu prístrešok – zrub. Dávame si krátku pauzu, zahrievame sa horúcim čajom z termosiek. Vyššie nás už bude zahrievať strmšie stúpanie. Tu končí zelená značka, prechádzame na modrú, ktorá sem vedie z Troch studničiek. Asfaltka pokračuje ďalej, dúfam, že už čoskoro skončí. Stúpanie je stále mierne, ideme v pohodovom tempe. Postupne sa nám otvára dolina a niekde v jej závere vidíme hrebeň, ktorý prekročíme až v sedle Závory. Cestou nás predbieha partia troch chalanov, ktorí majú namierené do Nefcerky. Po necelej hodinke chôdze od rázcestia prichádzame k odbočke ku Kmeťovmu vodopádu. Podľa značenia to majú byť 3 minúty. Pán redaktor tu chce nahrávať, tak sa nezastavujeme a ideme priamo k vodopádu. Známu trojicu stretávame práve na odchode od vodopádu. Kmeťov vodopád je svojou výškou 80 m najvyšším tatranským vodopádom. Kým Marián nahráva, tak si pod vodopádom rozkladám statív a fotím vodopád. Expozičné časy vychádzajú na 4 sekundy, čo prispieva k peknému snovému zachyteniu padajúcej vody. Dofotené, nahraté, môžeme ísť. Vraciame sa k rázcestníku. Dobrá správa je, že asfaltka tu končí.

Kmeťov vodopád – sedlo Závory

Chodník naberá typický tatranský charakter a začína strmšie stúpať. Veľmi rýchlo vyzliekam strednú vrstvu v podobe polartekovej vesty a pokračujeme ďalej. Výškové metre pekne pribúdajú. Pred 11.00 h prichádzame k prístrešku na rázcestí pod Hlinskou dolinou (1411 m). Modrá značka odtiaľto pokračuje Hlinskou dolinou do Vyšného Kôprovského sedla. Nás však bude zaujímať zelená trasa, smerujúca do Temných smrečín. Slnko si nás konečne našlo, vystúpilo už dostatočne vysoko, aby prekonalo hradbu Kriváňa a začalo svietiť do doliny. Dodáva nám energiu na ďalší postup, stúpame ďalej. Ani sa nenazdáme a prichádzame k ďalšiemu zrubu. Tentokrát na rázcestí pod Temnými smrečinami (1490 m). Zdravíme väčšiu partiu, ktorá sa práve balí a uvoľňujú nám zrub. Robíme si pauzu na ľahké občerstvenie, ktorým sú horká čokoláda a fit tyčinka. Maroš raňajkuje.

Prišli sme na miesto, kde sa naše putovanie znova stretáva s putovaním Draka a Šima, tadiaľto museli prechádzať na svojej ceste do Temných smrečín. Je možné, že už na týchto miestach našli stádo, ktoré prišli zachrániť pred ohňom a hladom. Chodníky sú spevnené drevom, nakoľko rašelinová pôda je nasiaknutá vodou. Po červeno značkovanom chodníku je odtiaľto možné vystúpiť povedľa Vajanského vodopádu až ku Temnosmrečinským plesám. Marián nahráva, ostatní sa kocháme pohľadom na prah Temnosmrečinskej doliny a hradbu Hrubého štítu nad dolinou. Fotíme, vyberám flautu a robím tak Mariánovi podmaz k nahrávaniu. Napĺňa nás pokoj, jesenné slnko hreje.

Po príjemnej prestávke si dávame batohy na plecia. Musíme pokračovať ďalej, dnes máme pred sebou ešte veľký kus cesty, nemôžeme sa veľmi zdržiavať. Čaká nás výstup Kobylou dolinkou do sedla Závory. Zostávame verní zelenej značke, ideme do takmer 400-metrového stúpania. Dostávame sa nad pásmo lesa, do pásma kosodreviny. Obloha je úplne jasná, žiaden oblak, Slnko sa do nás pekne opiera. Konečne zhadzujem bundu a šliapem len v tričku. Ide sa veľmi dobre, stúpame do prahu Kobylej dolinky. Začínajú sa otvárať nádherné výhľady, ktorým dominuje stužka Vajanského vodopádu, vytekajúceho z Nižného Temnosmrečinského plesa a vrchol Hrubého štítu (2172 m), Čubriny (2376 m) a Kôprovského štítu (2367 m) nad Temnosmrečinskou dolinou. Predstavujem si, ako tadiaľto viedli stádo viac ako 300 volov.

Na poludnie prichádzame na rozložitú terasu Kobylej dolinky, chodník teraz stúpa len mierne. Sme v pásme alpínskych lúk. Napravo míňame Kobylie pliesko. Pôda je všade mierne rozmočená, čudujeme sa, že aj v tejto nadmorskej výške okolo 1700 m je stále toľko vody. Chodník je veľakrát križovaný malými potôčikmi. Asi v strede terasy je vedľa chodníka lavička. Juro ma pri nej čaká. Pri pohľade do Temnosmrečinskej doliny už vidíme hladinu Nižného Temnosmrečinského plesa. Po krátkom oddychu ideme ďalej. Chodník znova začína strmšie stúpať, kráčame serpentínami. Sme posledných 80 výškových metrov pod sedlom Závory. Pohľadu späť sa nedá odolať. Už vidíme aj Vyšné Temnosmrečinské pleso.

Krátko po 13-tej prichádzam s Jurom do sedla Závory (1877 m). Prvýkrát sa nám ukazujú Červené vrchy, sú nádherné. Snažíme sa zorientovať a rozpoznať ich jednotlivé vrcholy. Vyberám mapu a buzolu. Nemáme v tom úplne jasno. Z vlastnej skúsenosti viem, že na to, aby som vrchy rozpoznal pri pohľade z ľubovoľnej strany, musím na ne najprv vystúpiť. Vyberám fotoaparát a fotím, Liptovské kopy, Červené vrchy, blízku Valentkovú (2156 m) a Hladké sedlo (1994 m). Fotím aj juhovýchodným smerom, aj keď je to proti slnku, kotol Temnosmrečinskej doliny s oboma plesami, Čubrinou a Kôprovským štítom nad nimi. Úžasný je pohľad na Kobyliu dolinku, ktorou sme sem prišli. V jej strede vidím malé postavičky, zrejme Marián a Maroš, Marián asi využil lavičku vedľa chodníka a v pohodlí nahráva. Smerom na juh láka pohľad do hlbokého záveru Kôprovej doliny a nad dolinou mohutná hradba tvorená Hrubým štítom (2428 m), Terianskou vežou (2362 m), Nefcerskou vežou (2349 m), Hrubou kopou (2238 m). Nad nimi smelo nakúka jeho veličenstvo Kriváň (2495 m). Stojím v sedle a užívam si panoramatické výhľady a nesmierny pokoj. Medzitým prichádzajú bratia Rasťo a Peter. Juro medzitým obeduje, uvedomujem si, že aj mne riadne vytrávilo. O pár minút už dopĺňame kalórie všetci štyria. Zvyšok partie prichádza zakrátko, tiež sa púšťajú do likvidácie vlastných zásob. Marián nahráva.

Sedlo Závory – Suché sedlo (Kasprov vrch)

Chcel by som sa ešte ísť pozrieť do Hladkého sedla, je odtiaľto prístupné po červenej značke, rázcestník udáva čas 15 minút. Zo sedla sú nádherné výhľady do Doliny Piatich Poľských plies a na Orliu prť (Orla Perć). Chalani ma od toho odhovárajú, chcú už ísť ďalej. Viem, že majú pravdu. Čaká nás zostup 600 výškových metrov do Tichej doliny a následne výstup 700 výškových metrov na Kasprov vrch. V minulosti bol zo sedla Závory možný traverz Valentkovej a Svinice, vedúci do Ľaliového sedla. Ušetril by nám veľa námahy a času, v súčasnosti tadiaľ už nevedie značený chodník. Na svahoch Valentkovej ešte rozoznávame zvyšky chodníka, ktorý by sa dal použiť, otázny je však jeho stav v exponovaných pasážach pod Svinicou. Zostávame verní značeným trasám. Hladké sedlo nechávam nabudúce, o dôvod viac sa sem vrátiť.

O 14-tej definitívne opúšťame sedlo Závory, zostupujeme po červenej značke, dostávame sa do tieňa Veľkej kopy (2052 m), v ktorom budeme kráčať väčšinu zostupu. Najprv sa vraciame do pásma kosodreviny a s ubúdajúcimi výškovými metrami pribúdajú stromy. Počujeme hukot Tichého potoka. Konečne vidíme Kasprov vrch, ktorý bol doteraz v zákryte Valentkovej. Tak tam sa musíme dnes ešte vyštverať. Začína mi padať morál, musím sa sústrediť na najbližší cieľ, a tým je zostup na Liptovský košiar v Zadnej Tichej, konkrétne rázcestie pod Kasprovým vrchom (1280 m). Našťastie sa nám ide dobre. Prichádzame k malému vodopádu a mostíku cez potok, pritekajúci z Kamennej Tichej. Dopĺňame si vodu do fliaš. Kráčame ďalej, sme v Zadnej Tichej doline, dostávame sa na poľanu Liptovský košiar. Pri pohľade späť vidíme Kasprov vrch, skalnatú Svinicu a Valentkovú. Ešte niekoľko minút a o 15.18 h prichádzame k rázcestiu po Kasprovým vrchom.

Rovnakou trasou ako my zostupovali aj naši hrdinovia. Keďže okrem Kôprovej doliny horí aj ústie Tichej doliny, musia previesť voly na Liptov cez Poľsko. Drak to má dobre premyslené a pozná to tu. Pôjdu cez Tomanovské sedlo, traverznú svahy Poľskej Tomanovej, Smrečín a Veľkej Kamenistej z poľskej strany a na Slovensko sa vrátia cez Pyšné sedlo. Odtiaľ zostúpia Kamenistou dolinou na Liptov. My do Tomanovského sedla ísť nemôžeme, značený chodník tam už niekoľko rokov nevedie. Pôjdeme luxusnejšou cestou. Hrebeňom Červených vrchov a s Drakom a Šimom sa stretneme až zajtra pod Tomanovským sedlom na poľskej strane. Ešte predtým však dnes musíme vystúpiť do Suchého sedla, ktoré je tesne pod Kasprovým vrchom a následne zostúpiť do Doliny Gasienicowej na Schronisko (chatu) Murowaniec, kde plánujeme nocľah.

Podľa rázcestníka nás do Suchého sedla čaká 1,5 hodiny stúpania po žltej značke. Pozerám sa nahor na hrebeň, kam máme vystúpať, vidím tam nekonečné serpentíny, vedúce do Suchého sedla. Máme sa na čo tešiť. Slnko hreje a bude hriať celý výstup, lebo sme na južnom upätí hrebeňa. Po 15 minútach stúpania dospievam k rozhodnutiu obliecť si kraťasy. V nich sa ide lepšie, traverzujeme svah a pomaly naberáme výškové metre. Miestami prechádzame lesom, miestami kosodrevinou. Stromy sú stále menšie, neskôr nám spoločnosť robí len kosodrevina. Začínajú sa výhľady, do Tichej doliny, na Tomanovské sedlo, Liptovské kopy a štíty Západných Tatier. Asi v 2/3 stúpania sa nám ukazuje aj Kriváň. Stúpame vyše 1,5 hodiny a stále tam nie sme. Zostáva nám ešte niekoľko záverečných serpentín. Slnko sa začína skláňať ponad hrebeň Roháčov. Trvá to 5 minút a je schované. Prestáva nás hriať a cítime, ako sa ochladilo. Veľmi rýchlo sa prezliekame do dlhých rukávov a obliekame si bundy. Posledných pár serpentín do Suchého sedla šliapeme v šere. Je 18.00 h, výšľap nám trval 2,5 hodiny, o hodinu viac, ako uvádza rázcestník. Pozeráme sa na meteorologickú stanicu na vrchole Kasprovho vrchu. Mesto Zakopané pod nami je už rozsvietené. V Gasienicovej doline vidíme zopár svetielok, sú to rozsvietené okná Chaty Murowaniec.

Suché sedlo (Kasprov vrch) – Schronisko Murowaniec

Vyberáme čelovky. Dávame sa na zostup nepohodlným chodníkom s veľkými kamennými schodmi. Cítim každý krok, nohy toho už majú na dnes dosť. Dopíjam poslednú vodu. Miestami zahliadneme svetielka čeloviek v tme na hlavnom hrebeni kdesi pod Svinicou. Niekto si zrejme nie veľmi dobre naplánoval túru alebo nejaký pán fotograf fotil na Svinici západ slnka. Pripadá mi, že zostupujeme večne. Konečne o 18.30 h prichádzame k chate. Ubytovanie objednané nemáme, ale nie je problém, chata je dostatočne veľká (horšie to bude zrejme zajtra na Ornaku). Dostávame izbu s poschodovými posteľami. Aplikujeme osvedčené pravidlo: metrákoví chlapi na spodné postele, ľahší na horné. Platiť eurami sa nedá, našťastie platobnými kartami áno. Sťahujeme sa do jedálne, ktorá je plná a panuje v nej čulý ruch. Marián si nahráva atmosféru chaty. Objednávame si večeru a pivko na uhasenie smädu a doplnenie minerálov. Ani tu žiadne eurá, len platobné karty. Sme unavení, ale šťastní. Zvládli sme najťažší deň našej trojdňovej akcie. Bola to nádhera a zajtrajšok sľubuje ešte väčšie krásy. O tom však až v druhej časti putovania.

Fotogaléria k článku

Najnovšie