Príbeh

Borišov v roku 2138

11. 01. 2013
Ten deň si budem pamätať veľmi dlho. A to preto, že sa mi splnilo jedno z mojich životných želaní, o ktoré som už takmer osem rokov bojoval a snil o ňom. Ale až dnes som dostal správu na môj interkom, že komisia pre EZZ mi vyhovela a zaradila ma do dobyvateľov hrebeňa Veľkej Fatry a že 26. 7. 2138 som dostal pas na túru cez hrebeň. A čo viac, dostal som to aj s nocou na tzv. Borišovskej chate, ktorá sa stala už dávno takmer vrcholom turistického snaženia a nedosiahnuteľnou métou. Ihneď som rozoslal oznámenie komisie EZZ mojim kamarátom, a potom som už len prijímal gratulácie, zväčša plné šťastia, inokedy aj s troškou závisti.

Lenže všetci už dávno vedeli, že už osem rokov chodím do centra pre energetiku a cvičím a cvičím. Počas môjho cvičenia na strojoch centra som už vyrobil toľko energie, že ma Rada pre EZZ (Energetické Zabezpečenie Zeme) odporučila na odmenu, a tak som dostal pas na túru, o ktorej som dávno snil a o povolenie ktorej som žiadal už v roku 2130. Možno by som o tom ani tak veľmi nesnil, keby som nenatrafil na záznamy môjho pra...deda, ktorý písal o tomto kraji, a ktorý ho neuveriteľným spôsobom navštevoval a prežil tu niečo, čo nedokážem pochopiť. Len môj pocit, že by som mohol získať to, čo je väčšine obyvateľstva odopierané, mi dodal toľko odvahy, aby som sa nahlásil do sledovačky EZZ, a tak si vytvoril konto, ktoré sa mi dnes ozvalo.

Komisia EZZ mi stanovila termín výstupu, oznámila miesto nástupu a zabezpečila dostatok záťaže ktorú musím prepraviť, aby sa využila moja cesta na chatu a späť. Dostal som inštrukciu s naozaj podrobným popisom cesty, dĺžkou trasy, prevýšením, teplotou a vlhkosťou vzduchu, miestom nástupu, kde ma vybavia topánkami a oblečením, a kde budem zoznámený s nebezpečenstvom na trase. Úžasné. Naozaj nechápem, ako to môj pra...dedo mohol len tak bez kontroly absolvovať. Asi to vo svojich denníkoch riadne preháňal. Teraz ale už viem, že to bol naozaj dobrodruh.

Keď som sa dostal do centra Belá-Dulice, bolo takmer ráno. Centrum pre organizáciu výstupov bolo ako vždy stále otvorené, lebo supervizitori dostávali povolenky pre istých členov aj na tzv. nočný vstup do Veľkej Fatry, ktorý bol určený iba komandu pre špeciálne úkony. Trošku mi v tejto otázke žiarlivo zabrnelo, ale povedal som si – nech. Asi museli v energocentre poriadne makať. Správca ma ihneď prevzal, aktivizoval môj kód a hneď ma začal vystrojovať. Dostal som pravé „kožené“ topánky, o ktorých som už raz počul, ale z humánneho hľadiska som ich odmietol. Až po ubezpečení, že sú zhotovené zo zahynutých zvierat, súhlasil som s ich použitím. Ešte som dostal GPS-ku, ktorá si ma ihneď zaevidovala a pýtala sa, kedy vyrazím, potravinový článok s doporučovacou tabuľkou a s nápojovým kontajnerom. A tak som konečne vyrazil. Môj sprievodca ma upozornil, že mám kvalifikáciu 228A, ktorá hovorí o mojich zásluhách, a teda je predpoklad, že stretneme živého medveďa alebo aspoň jeleňa a laň a možno aj iné živé zvieratá. Príliš som tomu neveril, ale statočne som stúpal a stúpal a keď som začul nezvyklé ručanie, vedel som, že medveď je tu. Bolo to neuveriteľné a konečne som pochopil, že zvieratá naozaj existujú (pokiaľ to však nebola len nejaká atrapa). Kúsok nadomnou čakal tzv. ochranár, ktorý ma naviedol na okraj lúky a uvidel som živého (aspoň dúfam) medveďa. Bolo to úžasné. Môj interkom mi hlásil, že je to sedemročné zviera s váhou 180 kg, samec a otec už štyroch mláďat. V ušiach mal identifikačné plastové karty a vyzeral naozaj veľmi nebezpečne. Len mi pripadalo, že je to trošku zneužívanie jeho existencie. Naozaj nechápem, prečo sa už zvieratá nezjednotili a nezačali niečo robiť so svojou identitou.

Ale čas sa míňal a ja som stále stúpal a stúpal, až sa bokom vpravo objavila akási budova, o ktorej mi môj interkom nahlásil, že už som na dohľad od Chaty na Borišove. Poviem vám, že už som mal toho naozaj dosť. Trošku som mal nervy, trošku únavu a trošku som bol zvedavý na pobyt na chate. A bodaj by aj nie. Veď som sa o to snažil vyše sedem rokov. Nebudete tomu veriť, ale len vyšliapaným hlineným chodníkom v svahu som sa pomaly približoval ku chate a videl som, že identifikáry na chate reagujú na môj IC a sledujú ma. Na protimape, ktorú som mal premietnutú predo mnou na GPS, som videl vrch Ploská, Čierny kameň a ešte veľa detailov o okolitej prírode. No, a potom som sa priblížil ku chate a môj generátor sa spojil s chatovým a začalo niečo nádherné. Zrazu sa otvorili dvierka na pivnici a z nej vyštartovali dvaja čuvači, čo vraj boli v dávnych dobách pastierski psi. Neviem síce čo je to pastiersky pes, ale našiel som si, že sú to zvieratá, ktoré sa starali o iné zvieratá. Žeby niečo ako polícia? Ale bol to teda úžasný koncert. Leteli ku mne, havúzňali, cerili zuby a hore sediaci turisti tvrdili, že sú naozaj živí. No, to asi nie. Až taký naivný nie som. To by už dnes nikto neriskoval a komisia pre bezpečnosť obyvateľstva by to celkom isto nepovolila. Bez obáv som vystúpil ku chate a prihlásil sa vládnym žetónom.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Deň sa pomaly skláňal nad obzorom, okolo nás bol úžasný výhľad na okolitú prírodu, sedeli sme podľa miesteniek na terase a začali sme konzumovať. Chata z imitácie dreva z plastových kmeňov, stále udržiavaná v podobe z roku 2002, bola akási čudná. Obslužný personál, ktorý sa skladal z „chatára“ a jeho krásnej priateľky, zobral si od nás kupón, ktorý zasunul do ovládača požiadaviek. Ten nás ihneď identifikoval, chatár mi odobral tovar, ktorý som vyniesol a priniesol mi jedno veľmi pekné, dobre vychladené a takmer nesyntetické pivo. Chutilo úžasne.

„Vitajte na chate,“ povedala jeho priateľka, „ubytovanie máte na izbe č. 2, posteľ č. 4. A teraz mi nahláste, čo by ste chceli jesť. Ako ste už isto boli v doline informovaný, môžete si vyberať z tradičnej syntetickej stravy, na ktorú ste navyknutý, alebo budete jesť to, čomu mi hovoríme dobové jedlá, a na čo máte podľa vašej kvalifikácie nárok.“ Bol so vo vytržení. Vytiahol som písanku môjho prapradeda a povedal som: „Dedo mi tu píše, že keď tu bol naposledy v roku 2014, tak jedol vraj akúsi kapustnicu s hríbmi, klobásou s chlebom a pil borovičku s horcom.“

„A akú máte triedu?“, hovorí to pekné žieňa.

„Nuž 228A,“ vravím. „Ja si myslím, že je to dobré zaradenie.“

To pekné žieňa, ktoré mi pripadá trošku syntetické, odpovedá: „To máte úplne všetko, tak poďte dnu.“

Sedím na obyčajnej, na neuverenie drevenej lavici za stolom a moja nová kamarátka hádže môj kupón do automatu a už aj vyťahuje úplne historickú keramickú a dokonca identicky otlčenú misku s pariacou sa kapustnicou s hríbmi a klobásou. Neuveriteľné. No, a potom úplný zázrak - ešte aj hliníkovú dokrivenú lyžicu. Prináša vychladené pivo a s ním niečo v malom poháriku, o čom tvrdí, že je to horcová borovička.

„Podľa kupónu máte nárok na tri pivá a tri borovičky. Ale pozor. Pili ste už niekedy predtým alkohol???“

A kde by som ho pil? Len som o ňom počul a priznám sa, že mám kamaráta, ktorý si sám pokútne vyrába niečo, o čom hovorí, že je to monšajn likér. A raz som to aj vyskúšal. Ale následky si naozaj nepamätám. Púšťam sa do jedla. Kapustnica je spočiatku akási čudná. Chutí trošku slano, trošku kyslo a trošku je ostrá. A tá klobása v nej je asi z niečoho, čo nepoznám. Chatár tvrdí, že je zo skutočného mäsa, ale my všetci vieme, že je to len kec. Kde by ho tak asi zobrali. Po chvíli mi to už chutí úžasne, a tak sa napchávam ostošesť. A nakoniec to v neopísateľnej pohode zapíjam pivom a horcovou borovičkou. Musím priznať, že ten môj pradedo mal naozaj rušný život.

Večer na chate sa začína pekne rozbiehať. Chatár vyťahuje gitaru s naprogramovanými piesňami a my, ovplyvnení pivom a borovičkou spievame a spievame. A až chatár na impulz zavelí: „Poďme spať.“ Uložíme sa do postieľok a spíme až do rána.

Nikdy som nepochopil, ako som mohol spať na poschodovej posteli v izbe s ďalšími tromi hosťami, ale naozaj som bol veľmi dobre vyspaný. Chatár tvrdil, že sme mali celú noc otvorené okno, ale tomu neverím, lebo nikto z nás nebol ráno chorý a ani doštípaný od nebezpečného hmyzu. Ešte v posteli sme dostali regeneračnú tabletu proti problémom a po povinnej desaťminútovke sme zliezli z postelí. Takmer ihneď sme boli prizvaní ku raňajkám, a keď sme sa pýtali na ozónovú sprchu, bolo nám vysvetlené, že na chate nič také nie je. Tak tomu hovorím fakt divočina.

Neuveriteľné raňajky pozostávali z akejsi diaslaniny a sojových vajec, s prílohou cibule a horčice. Aspoň tak nám to bolo vysvetlené. Ešte som nič podobné nevidel a ani nejedol. Vypili sme k tomu po pohári astro-koly, sojo-mlieka a začali sa baliť. Dostal som, rovnako ako aj ostatní, dvadsať kíl nákladu, ktorý spočíval v odpadkoch, lesných bylinách a horskej vode. Balíček poriadnej stravy na cestu už bol taký, na aký som navyknutý. Hydrolyzát sóje, niekoľko gelov zo sušeného cíceru a fazuľových klíčkov, ktoré mám veľmi rád... no, pochúťka ako hrom. V záverečnej obci som bol už okolo 16-tej hodiny. Pár novinárov sa snažilo dostať zo mňa nejaké rozumy o mojom dobrodružstve, ale svoje zážitky som si šetril pre svojich priateľov. Po ochrannom ožiarení som nakoniec mohol vstúpiť do prepravného autobusu a o pár minút som bol doma.

No povedzte, nemám v živote šťastie?

Autor titulnej fotografie: Tomáš Trstenský

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fórum 16 príspevkov
Borišov v roku 2138 15/01/13 07:55 16 príspevkov
Najnovšie články
 
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez zimného výstroja neodporúča Horská záchranná … » celý článok dnes Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac včera Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Hoľa a Čertova hoľa zo sedla Súľová Hoľa (1268 m) a Čertova hoľa (1245 m) sú dve susedné hory v hlavnom hrebeni Volovských vrchov v ich západnej časti. Patrí im piate, resp. dvanáste miesto v zozname najvyšších vrchov ... » viac 13/06/21 Peťo Nový Volovské vrchy
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na nejaké teplé jedlo a teplú posteľ a … » celý článok 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Segediňák Je to už pekných pár rokov, čo som sa rozhodol, že keď je mierny nástup zimy, možno by som mohol stihnúť ešte trošku si povandrovať. Vymyslel som si to tak, že by som odcestoval vo ... » viac 26/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Borišov v roku 2138 15/01/13 07:55 16 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
0.79 (0.36)