Nad celou snehom obsypanou Liptovskou Tepličkou sa vznáša dymový opar, skladajúci sa z veľkého množstva odtieňov modrej a desiatok druhov vábivých vôní z domácich udiarní. „Tepličania sa už zásobujú – už to príde,“ hovorí jeden člen sekty. Ostatní prikyvujú ako blbci a šliapeme ďalej. Pri prameni Teplička sa jeden člen sekty nekompromisne snaží posvätiť prameň. Rozkladá si prapodivné inštrumenty a už aj odrieka niečo, čomu nikto z nás nerozumie.

Trasa

Liptovská Teplička – lyžiarske stredisko (prameň Teplička) – chata Pod Hoľa – Panská hoľa a späť

„Neblbni človeče, však ten prameň zásobuje Poprad! Však to potom budú piť! To chceš, aby tam boli všetci takí ako my? Veď nech je v tom meste aspoň niekto normálny!“ kričí na trúfalca agresívny oponent a zvyšku sekty je jasné, že týchto dvoch so sebou ďalej neberieme. Otrasieme sa, zomkneme sa ešte viac a tých dvoch tam nechávame, nech si robia, čo chcú. Pri nefunkčnom lyžiarskom stredisku pri pohľade na nedotknuté a zachovalé stožiare či časti vlekov svorne konštatujeme, že už aj miestni neprispôsobiví pochopili, že pred koncom sveta sa už neoplatí demontovať aj nedemontovateľné a odnášať to do zberne. „Už to vedia aj Cigáni a oni také veci cítia – už to príde, uvidíte! Na poludnie bude koniec sveta!“ kričí hystericky jeden člen a nám je opäť jasné (aj tvrdému jadru, ktoré tvrdí, že koniec príde o 13.29 h), že tento ďalej s nami ísť nemôže. Krikom ho zaháňame naspäť dolu kopcom, do dediny a pokračujeme ďalej.

Cesta za vlekmi strmo stúpa a tvrdé jadro začína nadávať. „Kde nás to vedeš? Šak ty dočkaj, ja ti dám!“ kričí na mňa hovorca trnavskej sekcie sekty a lapá po dychu. Pozeráme sa na seba a krútime hlavami. Slabí u nás nemajú miesto a pokračujeme bez ďalšieho člena, ktorého veľký repertoár nadávok mizne za prudkou zákrutou. Prichádzame k poľovníckej chate Pod Hoľa (tak je to na nej napísané a tak to musí byť pravda). Tu sa stopy od auta v snehu končia. „Ta co ši šaľeny? Ci načisto dziga? Jak še chceš vytrepac dohora? Ja še tu nebudzem ciskac po totym zmaržnutym potoku jak sfetovany remorker!“ protestuje šéf Spišskej diecézy sekty. „Chlopi! Idzeme nazad do karčmy a tam budzeme pic a čekac, kym nas Maria skare a ňe tu karky lamac! Idzeme!“ velí malý a od jedu červený vodca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pred nami je totižto strmá roklina a snehu po kolená, miestami po pás. Z lesa bežia srnky a sabotér túry spustí – „Kukajce tu! Fšicko stadzi uceka a un še tam chce trepac!“ mávne rukou a poberá sa aj s podstatnou časťou sekty naspäť. Už je nás málo a situácia v sekte je napätá tak, že aj vysokonapäťovým inžinierom zo Slovenských elektrární by vybilo poistky. Degustátor sektov, ktorý sa k nám pridal na inzerát omylom a v podnapitom stave, aj s množstvom vzoriek zapadáva v hlbokom snehu tak hlboko, že len podľa alkoholických výparov vieme, že je tam. No my ideme neohrozene ďalej. Strmina, po ktorej v lete tečie potok sa neustále zväčšuje a sklon je tu taký veľký, že by sa už odtiaľ podľa fyzikálnych zákonov mal zosúvať sneh, ale nezosúva sa. Niečo tu nesedí.

„No já sa na to móžem vykašlat! Šak to aj blázen mosí vjedzet, že tu voláčo neštymuje. Né, né – my nejsme ledoborci, ale ludá. Ideme do šénku a fčíl!“ obracia vodca záhoráckej frakcie sekty svoju družinu a nás už je len pár. Za zákrutou vysoko nad nami končí les, no strmina pokračuje. „Počúvaj ty krepáň jedon krepí! Keď aj nad ľesom tá strmina pokračuje, tak ti bohuotcu prisám takú drúzgnem, že ti tie krepie dlhie nohe, ktoré nás sem vedú, odletia!“ stavia sa mi do cesty najnebezpečnejší člen sekty, s 52-percentným dychom. Neváham ani sekundu a dávam sa na útek za vysnívaným cieľom. Na holiach svieti slnko a z takmer dvojhodinového putovania a hádania sa v doline, v ktorej je celodenný tieň a minimálne 17 °C pod nulou, a z celkovej celospoločenskej temnoty mi už šibe. JA CHCEM SLNKO!!! Pretože viem, že žiaden koniec nastať nemá, ale začiatok – začiatok duchovnej obrody ľudstva – a to je to, čoho sa zlo a všetky jeho inštitúcie tak boja.

„Boha jeho chlapi! Chyťte ho, ľebo ak ho ja chytím, tak ho na siahovicu popílim, a potom z neho takieto mrňavie íverčoky narobím! Bohuotcu prisám!“ vykrikuje zadýchaná hora svalov bez kondície, ale to už vnímam len okrajovo. Rýchlo sa brodím v hlbokom snehu za slnovratovým slnkom, ktoré už mám na dosah. Slniečko krásne osvetľuje celý hôľnatý hrebeň a po chvíli sa už kúpem v jeho hrejivých lúčoch, šťastný, ako len človek v horách môže byť a mierim k posedu na kopci nad sedlom. Je presne poludnie a sadám si na najvyššiu priečku vysokého rebríka, vyťahujem píšťalku koncovku – náš prastarý hudobný nástroj a hrám slniečku, krajine, sebe a všetkému živému pre radosť (teda, aspoň dúfam, že to tak je – totižto, hrám na nej druhýkrát v živote a na koncovke všeobecne tretíkrát).

Po hodinovej hre v slnkom zaliatom a ľudoprázdnom kraji, obsypanom snehom, sa obzerám na všetky strany. Od Kráľovej hole, až po Veľký bok. Od Malej Fatry, až po Belianske Tatry, niet jediného obláčika, len množstvá temných clôn, pred očami ešte stále veľkého množstva ľudí. Cítim to až sem. Obraciam sa preto k najčistejšej energii a pýtam sa, prečo ľudia potrebujú náboženstvá, sekty, konce sveta, politiku, narkotiká, tabletky a vojny? „Je to len hra zla, ktorú ale nemusí nikto hrať, keď nechce – veď je to také jednoduché,“ vraví energia a slniečko sa dobrácky a potmehúdsky usmieva. „Nechaj ich, je to ich svet – veď aj ty máš ten svoj,“ prehovára sa ku mne krásny hlas. Usmievam sa a ponáram sa do stavu meditácie, ktorej náplňou je prianie slnečnejšieho sveta, slnečnejších ľudí, slnečnejšieho mňa a prebúdzanie spiacich. Odhadom hodinovú meditáciu končím prianím zdravia pre všetko živé. Všade naokolo je silný mráz, no do mňa citeľne vstupuje niečo, čo sa vo mne rozlieva v teplých prúdoch a neustále to silnie.

„Ďakujem ti za všetko“, hovorím s úsmevom. „Neďakuj a tvor, lebo preto tu ste,“ hovorí najčistejšie forma energie a lásky v jednom. A tak utekám tvoriť tento článok. Utekám ako malý chlapec, ktorý tu už od malička chodieval s rodičmi na brusnice a na huby. Ako pojašený a nesmierne šťastný koník, vypustený na slobodu, poľahky aj v hlbokom snehu, skáčem dolu dolinou a spievam pieseň šťastia.