Trasa

Pusté Pole – Zadná dolina – Martalúzka – Kráľova hoľa – Orlová – Andrejcová – Staníkovo (Ždiarska dolina) – Výpad, rázcestie – Liptovská Teplička » zobraziť trasu na mape

Začiatkom nového roka prišiel Peter s návrhom na zimný prechod Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier. A pretože východná časť Nízkych Tatier bola pre mňa dovtedy neprebádanou oblasťou, nebolo mi treba dlho premýšľať. Natešený, že konečne prevetrám lyže, volal som Petrovi. Z telefónu sa však ozvalo: „Lyže neber, dáme to na pešo!“ Mierne sklamaný, začal som sa teda pripravovať na zimný prechod bez lyží, no tajne som dúfal, že Peter zmení svoje rozhodnutie na poslednú chvíľu a konečne zahájim skialpinistickú sezónu. Petrove nervy však boli silnejšie, ako som predpokladal. Nezlomil ho ani meteorológmi ohlasovaný orkán Andrea, na ktorý som sa tak trochu spoliehal. Vo štvrtok som si ešte pre istotu overil, či náhodou nezmenil názor, no Peter trval na svojom. V piatok ráno už vietor zoslabol a pomedzi mraky sa na mňa usmievalo slnko. Snežnice som teda zložil z batoha a vybral som sa na vlak. Koniec koncov, nechcel som vyzerať ako zbabelec, keď sme sa už raz dohodli, že to dáme bez lyží a bez snežníc.

V Poprade, kde bolo potrebné prestúpiť na autobus do Vernára, už na mňa čakal Peter. Na Pustom Poli sme vystúpili ako jediní. Vonku bola riadna zima a my sme si začali pripravovať návleky. Čerstvý sneh siahal po lýtka a pomedzi stromy vial slabý vietor. V duchu som si vravel, že to nevyzerá až tak strašne, ako predpovedali v televízii a pomaličky sme sa vydali hore Zadnou dolinou (po zelenej značke). Cesta bola zo začiatku jednoduchá, pretože pred nami prešlo terénne auto. Pri chate pod Košariskom sme však odbočili na žltú značku, a tá už viedla strmo cez les. Chodník bol zapadaný čerstvým snehom, ktorý siahal takmer po kolená. Brodili sme sa teda lesom a vietor stále silnel. Ozajstná zábava nás však ešte len čakala. V Martalúzke, kde končil les a začínala lúka, sme stratili žltú značku a sneh tam dosahoval výšku takmer po pás. Po útrapách na lúke sa nám podarilo dostať k strmému úbočiu, ktorým sme potrebovali vystúpiť na hrebeň. Cesta na hrebeň však pripomínala horolezecký výstup. Strmý terén a množstvo snehu nás poriadne potrápilo. Neďaleko skalného výbežku sme preto zhodili batohy z chrbta a urobili sme si obedňajšiu prestávku. Vietor však začínal silnieť a zo západu prichádzala mohutná oblačnosť. Narýchlo sme ešte urobili zopár fotografií a vydali sme sa na Kráľovu hoľu.

Čoskoro nás však zahalila hustá hmla a silný vietor nás začal bičovať do tváre. Na hrebeni už našťastie nebolo toľko snehu a ten, čo tam ostal, bol relatívne tvrdý. Konzistencia snehu však bola premenlivá, a preto sme sa občas prepadávali. Cestu na vrchol nám uľahčovalo iba tyčové značenie, bez ktorého by sme v hmle asi zablúdili. Viditeľnosť bola miestami sotva na 2 tyče. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa vietor zosilňoval a cesta na Kráľovu hoľu sa stávala obtiažnejšou, ako som predpokladal. Okolo pol tretej popoludní sme však preťali asfaltovú cestu pod vysielačom a za niekoľko minút sa pred nami objavila obrovská budova. Pri dverách boli zapichnuté lyže a vo vnútri sa zohrievalo niekoľko ľudí. Od prichádzajúcich a odchádzajúcich sme si priebežne zisťovali informácie o počasí i o výške snehu a začali sme uvažovať, ako ďalej. Pôvodný plán bol totiž taký, že pôjdeme až na Andrejcovú. Silný nárazový vietor, hustá hmla a blížiaci sa večer nás však presvedčili, že najlepším riešením bude ostať pekne v teple predsiene budovy vysielača, na Kráľovej holi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poslední ľudia odchádzajú a Peter vyťahuje malú špirálu: „Nebudeme predsa míňať plyn, keď tu máme elektrinu.“ Voda sa však minula, a tak idem po sneh pred budovu. Predtým, ako sa stihli zatvoriť dvere, ešte počujem Petrovu metodickú poznámku: „Neber ten žltý sneh!“ Vonku je už tma, a pretože žlté svetlo z čelovky skresľuje (ťažko sa rozoznáva žltý a biely sneh), zamierim rovno k stene budovy a pre istotu olamujem námrazu. Zrazu okolo mňa preletí veľký kus snehu, ešus ešte nie je plný, a preto pokračujem v plnení. Keď sa bombardovanie snehom stupňuje, rýchlo zatváram ešus a úspešne kľučkujem pomedzi tie meteority ku dverám. Špirála ma iba 300 Wattov, a preto máme o zábavu postarané. Celý večer rozpúšťame sneh a varíme čaj.

Ráno vstávame ešte pred východom slnka. Vonku presvitá modrá obloha, ale stále fučí silný vietor. Vyťahujeme teda fotoaparáty a ideme si vyfotiť východ slnka. Vychádzam von a všímam si mohutné kotviace laná obrastené 30 centimetrovou vrstvou snehu a ľadu, ktorý sa z času na čas uvoľňuje a padá na zem. Peter pozerá hore a čuduje sa: „Ako je možné, že si sa potme a bez prilby odvážil von?“

Po raňajkách balíme a poberáme sa ďalej. Cesta po hrebeni už nie je taká náročná ako v piatok. Konzistencia snehu je však stále premenlivá, a preto sa občas prepadáme do dutín pod tvrdou škrupinou. Postupujeme však rezkým krokom a cestou si robíme niekoľko prestávok na fotenie a občerstvenie. Vietor je stále silný, ale pomaly slabne. Pri zostupe do Ždiarskeho sedla sa však začína pásmo kosodreviny (lesa) a sneh sa mení. Najskôr sa brodíme po kolená a neskôr až po pás. Dolu kopcom sa ide relatívne dobre, ale na rovinách a do kopca je to už poriadna fuška. Sily pomaličky ubúdajú a prejdená vzdialenosť nás neuspokojuje. Náš postup v prachovom snehu sa výrazne spomalil a nádej na prechod celého hrebeňa (po Čertovicu) sa rozplynula.

Keď som si myslel, že to najhoršie už máme za sebou, tak som zapadol po pazuchy a nohy sa mi zaplietli do kosodreviny. Jediné, čo ma držalo nad snehom, bol obrovský batoh, ktorý svojim objemom nedovolil, aby som zapadol hlbšie. Rukami som preto odhrabal sneh pred sebou a ľahol som si na brucho. Palice som chytil uprostred a otočil ich do horizontálnej polohy. Ruky s palicami som potom roztiahol na široko, tak aby som zabral čo najväčšiu plochu a začal som sa plaziť. Po dvadsiatich metroch som však musel zastaviť a vystriedal ma Peter. Takto sme sa plazili, až kým sa to nezlepšilo. Keď som uvidel smerovník pri Andrejcovej, hneď sa mi zlepšila nálada. Od smerovníka totiž viedli k útulni stopy po snežniciach. Keď sme už boli takmer pri smerovníku, opäť sme sa začali prepadať do kosodreviny a museli sme sa plaziť. K chate nám to trvalo asi 20 minút (v lete to trvá 2 - 3 minúty).

V chate sme si chvíľu oddýchli a začali sme rozmýšľať, ako ďalej. Na Andrejcovej totiž nebolo žiadne drevo a hľadať ho pod metrovou vrstvou snehu nemalo zmysel. Z mapy sme zistili, že asi kilometer od Andrejcovej je chatka Budnárka, kde by malo byť drevo (podľa popisu na hiking.sk). Do zotmenia však ostávala iba hodina a my sme mleli z posledného. Rozhodli sme sa teda prenocovať na Andrejcovej a nasledujúci deň sme mali pokračovať zostupom cez Ždiarsku dolinu do Liptovskej Tepličky, pretože ísť na Čertovicu bolo nereálne. Ráno bolo kruté. Desila ma už len predstava, že musím do tej zimy a že sa budem plaziť až do Liptovskej Tepličky. Pomaličky som však vyliezol zo spacáku a začal som sa obliekať. Prsty na rukách sa mi podarilo zahriať až horúcim čajom v plechovom hrnčeku.

Po skromných raňajkách sme sa zbalili a vyrazili sme do doliny. Cesta do Ždiarskej doliny nebola o nič ľahšia ako sobotňajšie brodenie. Unavení sme sa predierali do doliny, kde sme očakávali menej snehu alebo vyjazdenú cestu po autách. Asi po hodine sa nám podarilo zísť na cestu, a tam sme natrafili na novú unimobunku. Peter ju obišiel, otvoril dvere a vošiel dnu. Chvíľu som čakal, ale potom som sa vybral za ním, že sa tiež zahrejem. Chytám kľučku a zisťujem, že niečo nie je v poriadku. Zámok je vylomený. Vchádzam dnu a pýtam sa Petra, prečo vylomil zámok. Peter na mňa nechápavo pozerá a pýta sa: „Aký zámok? Veď bolo otvorené.“ Otváram dvere a ukazujem na zámok z vonkajšej strany. Vonku je však poriadna zima, preto rýchlo zatváram, a to už Peter ukazuje na stôl. Nechápavo pozerám na plynovú bombu a pýtam sa, že čo tam vidí. Peter dvíha bombu a zo stola sa na nás usmieva 50,- € bankovka. A vtedy nám to došlo. Nad točňou sa totiž končili nejaké stopy. Zrejme sa zhoršilo počasie a vyčerpaný turista to nezvládol, otočil sa a ako útočisko použil zamknutú unimobunku. Na oplátku tam potom nechal peniaze na nový zámok. My sme sa tam teda tiež na chvíľu uchýlili, aby sme sa zohriali, a potom sme pokračovali ďalej. Peniaze sme tam samozrejme nechali, nech má majiteľ na nový zámok. Cesta do Liptovskej Tepličky nám trvala ešte 2 hodiny, ale už to nebolo také náročné, ako počas predchádzajúcich dní.

Záver

Popísaná túra bola kvôli zvolenému spôsobu presunu (t. j. bez využitia lyží a snežníc) a vďaka zimným podmienkam s extrémnym počasím (orkán Andrea) veľmi silným zážitkom. Náročnosť túry preto hodnotím najvyšším stupňom a odporúčam ju absolvovať iba fyzicky veľmi zdatným turistom s adekvátnou zimnou výbavou a dostatočnými skúsenosťami s pobytom v zimných horách.

Výrok na zamyslenie:
Peter Kalenský: „Tote sňežňice nam nebudze treba.“

Trasa túry na turistickej mape - mapy.hiking.sk/?trasa=JHY0S
Ako nájsť 50€ (návod s fotodokumentáciou) - SVTS.sk

Autori fotografii: Pavol Hreha a Peter Kalenský

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek