Trasu som vybral zámerne, keďže nikto z nás nemal ani snežnice, ani vybavenie na nocovanie pod širákom v zime. Takže vysoké hory sme zavrhli a zvolili sme prostredie nižších nadmorských výšok. Chceli sme prespať v útulni Chotárna, avšak naše plány trošku narušila informácia od Paliho Hrehu, že útulňa bude obsadená. A tak sme sa prispôsobili situácii a plány sme presunuli na predvianočné dni.

Stabilné zloženie našej turistickej partie – Šumi, Jaro, Matúš, Sašo a ja sme príliš dlho neváhali a všetko sa dohodlo behom chvíľky. Zádrheľ nastal, keď sme nastúpili do vlaku, kde nás mal čakať už Jaro. Ten posiela SMS, že má teplotu. Doberáme si ho, že to nie je určite teplota, ale nejaká žena v posteli. Vlak sa rozbieha, čaká nás necelá pol hodinka cesty, ktorú zabíjame jedením a šúľaním cigariet.

Trasa

Sabinov – Švabľovka – sedlo pod Kohútom – Močiare – dolina Srem – Uzovské Pekľany – útulňa Chotárna na Mindžovej – Mindžová – sedlo Pastierska – sedlo Buče – Buče – Magura, sedlo – Bachureň, sedlo – dolina Čierny močiar – Nižný Slavkov

Sabinov poznám ako svoju dlaň, a tak vystupujem bez akýchkoľvek očakávaní. Odchádzame ešte nakúpiť proviant do blízkeho obchodu. Vonku poriadne mrzne. Modrá značka začína hneď za mostom cez Torysu prudko stúpať do kopca smerom na Švabľovku. Dychčíme a mrazivý vzduch štípe v nose a hrdle. Cez cestu prebehnú splašené srny a za nimi beží pes. Takéto plašenie divej zveri psami je neraz pripisované vlkom a tie na to doplácajú každý rok počas sezóny ich lovu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta hrebeňom je monotónna, žiadne rozhľady, všetko akoby mŕtve. Ale to ticho, škrípanie snehu pod podrážkami a partia dobrých kamarátov robia aj z takéhoto bežného prostredia zážitok. Jeden z mála výhľadov na Čergov nás zastavuje na dlhší čas. Každý si dávame hlt z rumu na zahriatie zo Sašovho sklíčka od tatárskej omáčky. Chceli sme zájsť aj na vyhliadku na vrchole Kohút, ale akosi sme minuli odbočku. Uvedomujeme si to až v sedle pod Kohútom, keď sa pozerám do mapy. Väčšina rozhoduje, že sa nevraciame, ale budeme pokračovať ďalej smerom k Uzovským Pekľanom.

Vyšliapané výškové metre strácame pri klesaní do dediny. Snehu tu je oveľa viac ako sme očakávali, zatiaľ nám to neprekáža a radujeme sa z neho ako malé deti. Pri smerovníku Močiare opúšťame značku a len tak bezhlavo si to trielime lúkou nad potokom Strem. Celá táto dlhá lúka je popretkávaná stopami zvierat, ktoré sa chodia napiť k potoku. Na asfaltovej ceste za dedinou si doprajeme krátku prestávku, rum, čaj, niektorí aj cigaretku.

Modrá značka kopíruje cestu do Renčišova, neskôr sa stáča smerom na juhozápad a pozdĺž Mindžovského potoka smeruje až pod Mindžovú. Na ceste je silná vrstva udupaného snehu a ľadu a na komforte chôdze to vôbec nepridáva. Matúš je pred nami desiatky metrov a akosi na neho nestačíme. So Šumim pravidelne oddychujeme. Chytá ma akási slabosť a necítim sa najlepšie, to sa mi ešte nestalo ani v našich veľhorách ani pri viacdňových prechodoch, som z toho trošku prekvapený. Uvedomujem si, že by bolo rozumné niečo zjesť, napiť sa, ale voda je zmrznutá takmer na ľad, jedlo takisto a čaj už je dávno vypitý. Šumi ma ponúka čokoládou a dlhší oddych pomáha. Radšej už len pomaličky pokračujem do kopca.

Z lúk pod Mindžovou sú opäť pekné výhľady na Čergov a útulňu už máme na dosah. Do žíl sa hneď vlieva nová energia. Okolie útulne sa za ten čas, odkedy som o nej písal článok, veľmi zmenilo. Vonku pribudlo kryté posedenie s ohniskom a komínom, vnútri krb s teplovzdušným vykurovaním podkrovia, ktoré však nie je veľmi efektívne. Vyťahujeme variče a hneď varíme čaj, konečne poriadne jedlo a suché oblečenie. Cítime sa ako doma. Rozkladáme oheň v krbe, zabalíme sa do spacákov a vonku sa začína pomaly stmievať. Asi po hodinke začínajú skrehnuté a unavené telá naberať silu, nevieme si túto útulňu vynachváliť. Odpíjame z rumu a debatujeme, smejeme sa. V tej chvíli zavládla úplná pohoda, taká pravá predvianočná atmosféra kľudu. Idylku narúša len moja štikútka, nie a nie prestať. Nakoniec mi pomáha Šumiho rada napiť sa z vody dole hlavou. Idem spať ako prvý, rozkladám sa v podkroví a vliezam len do letného, ľahkého spacáku. V zálohe mám aj spacák na zimu, ale myslím, že ten dnes nevyužijem. Pomaly ma chytajú driemoty, ale stále sa budím na smiech a reči kamarátov. Ale aj tých po chvíli prinúti únava zaliezť do tepla spacákov. Sašo sa nervózne prehadzuje celú noc a chvíľami ho mám chuť za to zavraždiť. Bolí ho hlava. Myslím, že dôvod je nad nebo jasný – rum.

Nadránom bolo už dosť chladno, ale aspoň ma to prebudilo zo spánku. Vstávam o 5.30 h ráno. Ohrievam sa pri tlejúcich uhlíkoch v krbe a hádžem do seba raňajky. Vonku je hustá hmla a tma ako v rohu, až ma strasie od zimy, keď vystrčím hlavu von z dverí. Postupne budím všetkých, hoci z toho nikto nie je nadšený. V dnešný deň nás čaká krátka trasa, ale musíme stíhať obedňajší autobus z Nižného Slavkova, a tak sa nezdržiavame zbytočnosťami. Povinné raňajky a čaj. Čaj robíme len zo snehu, lebo voda sa minula. Po sneh je však nutné zájsť troška ďalej od útulne, lebo v okolí je dosť veľa „žltého snehu“.

Chotárnu nechávame za chrbtom a pokračujeme trasou, ktorú poznám takmer naspamäť – hrebeňom, červenou značkou, cez sedlo Buče do sedla Magura. Okolo je hmla, a tak veľa nevidíme, snehu s nadmorskou výškou pribúda, ale našťastie sa tu niekto preháňal na snežnom skútri a nohy sa neprebárajú hlboko. Dnes sú kroky o čosi ľahšie ako včera, predsa len, plný žalúdok a dostatok čaju sú najlepším pohonom. Zo sedla Magura to je už blízko do sedla Bachureň, odkiaľ nás čaká len klesanie. Máme však problém nájsť červenú značku do Nižného Slavkova. V snehu nie je ani stopa, konáre ohnuté až k zemi skrývajú značenie a tak chvíľu tápeme. Nakoniec sa rozhodneme, že ideme smer západ a na značku musíme niekde naraziť. Snehu je miestami vyše kolien a k tomu ten nepopísateľný pocit z nádhery zasnežených starých jedlí, ktoré sú roztrúsené po lúkach. Značku nachádzame dosť rýchlo, bola ukrytá pod ohnutými konármi. Vedie nás z kopca až na rozsiahle lúky v závere doliny Čierny močiar.

Na lúkach je opäť orientačný problém. Značky nevidíme, žiadna vyšliapaná cesta, a tak len pokračujeme stredom lúky, čo sa nakoniec ukázalo ako správa voľba. Z diaľky sú viditeľné staré senníky, ktorých tu kedysi bývalo na desiatky, škoda, že už sú minulosťou. V doline potoka Čierny močiar je cesta vyjazdená od poľovníckych a lesníckych áut a v miernom klesaní smeruje pozdĺž potoka až do dediny. Cestou oddychujeme ešte v prístrešku, naberám si vodu a v úplnej pohode sa približujeme do dediny s takmer hodinovým predstihom. Nádej, že v dedine bude otvorená krčma, stroskotala – všetci ľudia boli práve na omši... a asi aj krčmár.

Na zastávke SAD dojedáme posledné zvyšky. „Dobrú chuť!“, želá okoloidúci Róm a mieri do osady nad dedinou, ktorá pôsobí dosť odstrašujúco. Počuť z nej krik, džavotanie deciek, psov a k tomu kopa dymu valiaca sa z provizórnych chatrčí. Nastupujeme do autobusu s nákladom ďalších pekných spomienok z hôr a tešíme sa na Vianoce. Doma už istotne čakajú voňavé koláče, zemiakový šalát a teplá kapustnica, ktorým asi nikto neodolá. A ktovie, čo si nájdeme pod stromčekom. Istotne veľa darov od rodiny a blízkych, ale jeden poriadny darček sme dopriali sami sebe už v predstihu. A to krásne dva dni v dobrej partii v zasnežených horách.