Trasa

Sedlo Tlstý javor – Sihlička – Obrubovanec – Zákľuky – Podtajchová dolina – Vydrovská dolina – Lesnícky skanzen – Vydrovo – Čierny Balog

Ranný štart

Rána pred odchodom na výlet sú takmer vždy rovnaké. Voda na čaj už pomaly začína vrieť, termosky sú nastúpené v rade, Evka si pripravuje desiatu a so zasneným pohľadom upretým na spenenú čiernu kávu v šálke v polospánku počúvam z rádia informácie o počasí. Po chvíli prichádza Danka a môžeme vyraziť.
Na zastávku dobiehame na poslednú chvíľu komickým poklusom v bežkárskych topánkach s lyžami v ruke. Našťastie autobus do Lomu nad Rimavicou trochu mešká. Ako postupne míňame zastávky v Čiernom Balogu, tak sa vytráca mládež unavená po piatkovom záťahu v meste a postupne pribúdajú bežkári a tetušky, cestujúce na rannú svätú omšu. Atmosféra v autobuse začína pripomínať zimné cestovanie z Banskej Bystrice na Králiky, všade vytŕčajú pestrofarebné lyže a nálada pripomína staré československé filmy. Autobus neúnavne stúpa cestou s množstvom zákrut a čochvíľa vystupujeme v sedle Tlstý javor.

Naša prítomnosť nenechala miestnych bežkárov dlho ľahostajných a po krátkej debate popri mazaní lyží, odkiaľ sme a kam ideme, nasleduje povinná ochutnávka zbytku vianočných koláčov a výmena množstva informácií o kvalite a kvantite miestnych stôp. Ľudia sa postupne poberajú každý svojou cestou a aj my sa konečne vydávame po stope, vedúcej do šera ranného lesa.

Na Zákľuky

Lyžiarska trasa vedie v úseku Tlstý javor – Zákľuky súbežne s červeno značenou turistickou trasou Rudná magistrála a zároveň aj s modrou cyklotrasou, známou ako „modrý okruh“, ktorá začína a aj končí v Čiernom Balogu. Úvodných 500 m máme za sebou a pomaly sa spúšťame na prvú hrebeňovú lúku menom Sihlička. Stopa je hlboká, ale kvalitná, výšku snehovej pokrývky odhadujem na 40 až 50 cm sadnutého "prašanu". Spoza smrekov, roztrúsených po lúke, sa nám otvoril prvý panoramatický výhľad na Poľanu, prifarbený rannými zorami. Po krátkej pauze sa spúšťame príjemným zjazdom na koniec lúky a pokračujeme ďalej po hrebeni miernym stúpaním. V lese na nevýraznom vŕšku medzi Sihličkou a Obrubovancom sa k nám pripája ďalšia stopa, pre zmenu nie lyžiarska, ale medvedia. Macko, ktorý podľa odtlačených stôp prešiel len prednedávnom, nebol veľký, no podebatiť by som si s ním veru nechcel. Po pár sto metroch sa predsa len rozhodol, že nám nebude kaziť dráhu a na našu radosť zabočil do husto zasneženej mladiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Krátkym strmým zjazdom prichádzame na rozsiahlu hrebeňovú lúku Obrubovanec. Slnko už zlatisto osvetľuje krajinu pod mohutným masívom Poľany, dlhé tiene smrekov samotárov pretínajú lúku zasypanú trblietavým snehom, v ktorom sa belie tenká línia bežkárskej stopy. Jednoducho krása. Toto miesto sa nedá len tak prebehnúť, človek musí zastať a nechať zmysly, nech sa nabažia pocitu slobody, ticha a krásy. Volíme čajovú pauzu pri miestnom salaši, učupenom v úboči nevýrazného vrchu Obrubovanec.

Rovinatý lúčnatý terén po chvíli strieda prechod lesom s prevahou mierneho klesania. Sneh je ideálny a stopa dobre vedie, a tak si zjazdové úseky naozaj vychutnávame. V tomto lesíku som rok dozadu zahliadol prvého vlka v živote a teraz ma podvedomie stále núti sledovať, či ho znovu neuvidím. Po približne dvoch kilometroch sa nám znova otvára pohľad na slnkom zaliatu lúku s výhľadom na najvyššie partie Poľany ponad Kamenistú dolinu a dolinku Čierny potok. Odtiaľto sa tiahnu hrebeňové lúky, porastené mnohými monumentálnymi solitérmi buka, núkajúce nádherné výhľady na Poľanu, Nízke a Vysoké Tatry a Veporské vrchy. Pokračujeme ďalej, no stopa sa postupne začína strácať pod závejmi prachového snehu a sme nútení raziť novú.

Na úpätí vrcholu Zákľuk stopa bočí a traverzom pokračuje do sedielka na jeho severnej strane. Volíme však iný variant a po pár sto metroch „stromčekovania“ sa ocitáme na vrchole vo výške 1012 m. Výhľady odtiaľto sú úžasné v každom ročnom období, ale v zime sú asi najkrajšie. Dívame sa na okolité horstvá a letmým pohľadom kontrolujeme, či náhodou nejaký kopček nepribudol, alebo neubudol. Štipľavý vietor po chvíľke zavelil na odchod do závetria a už aj režeme panenský sneh svižným zjazdom na severné úpätie vrcholovej lúky.

Hybáj na Balog...

Do sedielka som dorazil s červenolícim, zamrznutým úsmevom a pocitom nevybúreného decka. Paráda! Taká jazda a bez pádu, sám sebe sa divím... O chvíľku prichádza Evka s Dankou a riešime otázku, kam ďalej. Stopy vedú po cyklotrase smerom na Dankovú, odkiaľ je možné napojiť sa na cestu z Hrončeka do Medveďova, alebo pre nás neznámym smerom do Podtajchovej doliny. Nakoniec sme zvolili Podtajchovú. Predstava zhruba 12 km dlhého zjazdu neznámym terénom v ideálnych snehových podmienkach vo mne znova prebúdza radostné pocity z detstva. Postupujeme pomaly po vodorovnej vrstevnici a sledujem hĺbku záveru doliny, kam sa chceme dostať. Dobre poznám krkolomné zjazdy na bežkách po úzkych zvážniciach v záveroch dolín, býva to poriadna sranda. Cesta pekne lemuje úbočia, príjemne klesá a nám sa otvárajú nové pohľady smerom na Obrubovanec a Zákľuky. Po pár kilometroch sa napájame na ďalšiu stopu a opísaním veľkého "Z" klesáme do doliny.

Predstavy o krkolomných zjazdoch sa nenaplnili, aj keď miestami bolo potrebné pribrzdiť. Pokračujeme v príjemnom klesaní koľajou po aute, ktoré sem nedávno vyviezlo seno a otruby pre zver. Koľaj na ceste je pokrytá čerstvým snehom a zjazdík je fantastický, možno trochu pomalý, čo však nikomu neprekáža. Po chvíľke míňame peknú studničku, zákruta strieda zákrutu, kde-tu sa zjaví chatka. Les je tu nádherný, ešte nepoškodený, v tieni sa drží inovať. V duchu som si prial, aby dolina nemala konca a ten nezaplatiteľný meditatívny pocit ticha a radosti trval čo najdlhšie. Všetko však má svoj koniec a my sa vynárame z tône lesa na rázcestí s Prostrednou dolinou. Popri pití čaju sa dozvedáme od dvoch bežkárov, mimochodom od rána prvých ľudí, čo sme stretli, že Prostredná dolina zvykne bývať odhrnutá a miestni bežkári ju radi využívajú na voľný štýl lyžovania. Čaj je už vypitý a nás čakajú posledné kilometre Vydrovskou dolinou.

Jazda Vydrovskou dolinou a blízkosť civilizácie vyvolávajú pocit blížiacej sa rozlúčky s pekne prežitým dňom, stále je tu však ešte čo obdivovať. Ležérnym tempom prechádzame popri dymiacich horárňach a čochvíľa opúšťame známy lesnícky skanzen. Lyže sa nám stále nechce vyzuť, a tak tvrdohlavo sledujeme bežkárov pred nami, smerujúcich pod most na štátnej ceste z Brezna do Hriňovej. Stopa nás pekne vedie po koľajničkách Čiernohronskej železnice skoro až do centra Čierneho Balogu. Je to zaujímavý pocit, špacírovať sa na lyžiach ľuďom popred záhradky. Veru šikovne si to miestni nadšenci vymysleli. Stopa končí, vyzúvame lyže, obzeráme sa späť smerom do Vydrovskej doliny a cestou v prekúrenom autobuse už spriadame nové plány na ďalšiu bežkovačku čiernobalockými dolinami.

Záver

Ak som vás trochu navnadil na bežkovačku v okolí Čierneho Balogu, pripájam aj pár praktických postrehov. Na Tlstom javore sa väčšinou dá parkovať aj v zime, pokiaľ v noci naraz nenapadne veľa snehu. Pre absolvovanie trasy až na Čierny Balog je dobré zaparkovať si auto v centre obce v blízkosti stanice Čiernohorskej železnice a na Tlstý javor sa vyviezť autobusom. Ten má zastávku v Čiernom Balogu pred obecným úradom (pri kostole) a nie pred nákupným strediskom v centre. Stopy bývajú prešliapané celkom dobre. Na hrebeň Zákľuk alebo Čierťaže pri Lome nad Rimavicou sa dá vybrať aj "naslepo". Stopy tu bývajú prešliapané pravidelne, len čo napadne sneh a je to nenáročný terén vhodný aj pre začiatočníkov. Vhodné pre bežky sú prakticky všetky veľké doliny v okolí Čierneho Balogu a zvyknú byť prešliapané. Odhrnuté cesty bývajú väčšinou posypané, len keď je ich povrch ľadový, inak bývajú zjazdné a bezpečné aj pre skĺznice lyží. Celá trasa sa dá v období bez snehovej pokrývky pohodlne absolvovať na horskom bicykli.

Túru sme absolvovali 7. 1. 2012

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek