Voľba končiara padla po tom, čo sme zhodnotili naše dojmy z leta 2001, keď sme ho vybehli ako malinu a následne aj sedlo Szpiglasowa Przelecz na Schronisko PTTK Morskie Oko. Nadobudli sme presvedčenie, že aj v zime by išlo dostať sa tak vysoko. Uvedomovali sme si, že naša kondícia má momentálne značný pokles vďaka útokom rôznych votrelcov, ale predpoveď slnečného počasia nezadržateľne lákala. Lavínovú situáciu na stránke poľskej horskej služby (TOPR) sledujeme už dva týždne, stále sa pohybuje okolo stupňa 2. Podla správ na našej strane Tatier dôjde k miernemu otepleniu a následne ochladeniu, a teda by sa spodné vrstvy snehu s hornými čerstvými mali naviazať. Výška snehovej pokrývky? Miestami má byť v žľaboch do metra snehu a niekde bude sfúkaná na holé kamene. Na toto ročné obdobie podpriemer, čo potvrdzujú aj zábery kamier na kamery.topr.pl. Nakoniec lavínová výstraha padá na stupeň 1 a to už ozaj musíme vyraziť od našich rodín aspoň na jeden výšľap.

Je skoré ráno 29. 12. 2012. Kamarát po vystúpení z nočného rýchlika z Vrútok ešte musí v ľadovej popradskej staničnej hale čakať, až pôjde prvý spoj na Lysú Poľanu. Autobus prichádza zabalený v ľadovej škrupine, len šofér má aký taký priezor, aby videl na cestu. Cestou do Starého Smokovca v zákrute motor vypovedá službu, ale šikovnosť našinca nepozná hraníc a napokon sa autobus opäť rozbieha. Medzitým už stepujem na zastávke v Tatranských Matliaroch. Kdesi medzi Slavkovským a Lomnickým štítom pozorujem žiariace koleso zapadajúceho mesiaca. Je okolo -7 stupňov. Dá sa to, hovorím si, že na poľskej strane bude ako vždy ešte tuhšie. Nakoniec autobus prichádza a dvaja sa vezieme medzi zopár domácimi - neturistami na Lysú Poľanu. Okolo siedmej, za ranného brieždenia, vystupujeme z prázdneho autobusu. Privítali by sme skorší príchod, ale napriek tomu sme radi, že aspoň tento spoj chodí.

Trasa

Lysá poľana/Lysa Polana – parkovisko Palenica Bialczańska – Droga Oswalda Balzera (asfaltová cesta) - Wodogrzmoty Mickiewicza – Dolina Roztoki - vodopád Wodospad Siklawa – Wielki Staw Polski - Kozi Wierch a späť /trasa na mape/

K úpätiu

Prechádzame hraničný most v Lysej Poľane. Na parkovisku Palenica Bialczańska míňame prázdne búdky, kde sa cez deň vyberá vstupné do národného parku. Droga Oswalda Balzera (asfaltová cesta) nás dovedie k vodopádom Wodogrzmoty Mickiewicza, k prvému nášmu rázcestiu. Meníme farbu značky na zelenú, vchádzame do doliny Roztoki. Predbieha nás trojica turistov, letmým pohľadom si vymeníme pozdravy. Vidíme, že ich výstroj a aj výzbroj je adekvátna podmienkam. Jeden z nich má aj odznak voľajakej príslušnosti k turistickému spolku alebo odbornosti. Spočiatku krátko stúpame po zľadovatelom chodníku, ktorý skúmavým pohľadom prezeráme a snažíme sa odhadnúť, aké to bude pri návrate po tme. Zatiaľ mačky nechávame v batohoch. Na malej poľane pri kolibe si dávame raňajky. Vo vnútri prístrešku nie je badať, že by tu niekto v noci spal. Opäť sme predbehnutí ďalšou dvojicou. Dávame sa do príkrejšieho stúpania, prechádzame dvomi drevenými, priam umeleckými mostami cez potok Roztoka. Les je konečne vystriedaný kosovkou, teda už sme ukrojili aspoň trochu z dnešného stúpania.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri lanovke na dopravu materiálu na chatu Schronisko Górskie PTTK w Dolinie Pięciu Stawów Polskich nás predbieha turistický párik, ktorý so svojím vybavením očividne ide len po chatu, čo potvrdili zabočením na čierno značený traverz. Pokračujeme ďalej po zelenej, už menej vychodeným chodníkom okolo vodopádu Wodospad Siklawa. Krásu, mohutnosť a kaskády vodopádu zakrýva sneh. Záverečné stúpanie k plesu Wielki Staw Polski nám miestami znepríjemňujú zľadovatelé priesaky z plesa. Po 3,5 hodinách od autobusu prichádzame k rázcestiu pri plese. Vľavo pokračuje chodník ku chate, kde by sme v prípade zlých podmienok ukončili túru. Počasie nám praje a tak vpravo prechádzame modrou okolo zasneženej plochy najhlbšieho a druhého najväčšieho plesa v Tatrách (hĺbka 79,3 m, rozloha 34,1 ha). Otvárajú sa nám pohľady na okolité štíty, nakláňajúce sa nad Dolinou Pieciu Stawów Polskich. Nezastavujeme sa, hráme dostihy s tieňom a slnkom. Desiatu si dávame až na slniečku, keď tieň hrebeňa štítu Miedziane a končiara Szpiglasowy Wierch (Hrubý štít) prehráva a nechávame ho za sebou. Zisťujeme, že je to ako „z kaluže do blata“. Sme síce na slnku, ale vietor nás ochladzuje, aj keď sa snažíme schovať za kosodrevinou. Predpoveď hovorila, že pocitová teplota môže byť až -18 stupňov, ale nie je to také zlé, nebude to viac ako -10. Zastavenie na rovine využívame na nasadenie si mačiek, keďže v kopci by sa to robilo ťažšie. Pri rázcestníku nás opäť dobieha už spomínaná trojica a potom dvojica. Je zrejmé, že sa zastavili na chate, a preto sa nám ich podarilo na chvíľu predbehnúť. Jedni nám prezrádzajú ich smer - sedlo Szpiglasowa Przelecz a druhí idú ďalej po modrej. My sa vydávame čiernou k nášmu cieľu. Sem nám to celkovo trvalo 4 hodiny.

Hore, vyššie a vyššie

Pred sebou máme podľa letného času 1.45 h. Snehu je pomenej, sem-tam trčia kamene, ale Široký žľab (Szeroki Zleb), ktorým približne v lete vedie chodník, je zasnežený. Uvidíme, aký sneh nás tam čaká. Pred nami aj za nami je zopár ľudí (oproti letu v podstate ľudoprázdno). Hovoríme si, že sú plní čerstvých síl, určite spali na chate, tak ako my voľakedy v lete na zemi v jedálni. Ale dosť sentimentu, treba stúpať hore, vyššie a vyššie. Spočiatku to ide veľmi dobre, polovicu výškových metrov za polovicu smerovníkového času, dobré skóre. Obchádzame skalné útvary bez väčších problémov. Cez hrebeň nepríjemne občas zafúka silný vietor, obraciame sa chrbtom k zvírenému snehu. Stopy sa stáčajú k žľabu. Spočiatku to vyzerá sľubne, traverzom si oddýchneme a snehu je tu len do pol lýtok. Časom je snehu nad kolená, vôbec nie je naviazaný so zemou (s čím sme nepočítali) a konzistencia je niečo medzi krupicou a polystyrénom. Teda na tejto strane Tatier celú dobu mrzlo a brodíme sa v prašane. Stopy sa každým náporom vetra strácajú. Tyčové značenie tu nie je. Snažíme sa postupovať, ale keď urobíme krok hore, mačka sa nemá v polystyréne o čo zaprieť a noha sa šmykne naspäť na pôvodné miesto. Skúšame si pomáhať čakanom, ale jeho zobák a lopatka sa tiež nemá do čoho zaseknúť a v polystyréne sa šmýka ako nôž v masle. Ďalší pokus o krok hore a ďalší nepatrný postup. Snehu je viac a viac, pri vyťahovaní nohy z vysokého snehu mačka zavadí o nohavice a sú roztrhnuté nad kolenom. To ešte netuším, že sa mi to prihodí ešte trikrát.

Medzitým dostávam od vysilenia kŕč do stehna. Pýtam sa seba: „To čo je?“ To som ešte nezažil. Vtom si spomínam, že som si ráno zabudol dať magnézium, ba ani vodu s minerálmi som si nespravil a celý deň pijem len čaj z tatranskej mäkkej vody. Takže takto som si možno zarobil na kŕč. Snažím sa ho rozmasírovať a zahnať ho aspoň tvrdou vodou, aj keď ľadovou, ktorú mám ešte z domu z dolniakov. Na rehydratačný minerálny prášok, ktorý nosím v lekárničke pre prípad silnej hnačky, som v tom momente zabudol. Keď zafúka vietor, sneh sa leje okolo našich nôh, sme vo veľmi prudkom sklone. Hodnotíme situáciu a vraciame sa niekoľko metrov nižšie a odkláňame sa od žľabu. Stojí nás to ďalšie sily navyše, ale inak sa nedá. Snažíme sa dostať ku skalám, ale opäť sa stopy zaviate snehom stáčajú k žľabu. Vieme, že tade niekde vedie letný chodník, tak sa po druhýkrát snažíme prejsť cez žľab. Po mojom druhom kŕči ma kamarát strieda v prešliapavaní. Opäť je tu snehu po kolená, ale už je menej sypký. Pri strmých stúpaniach sa dá už pomôcť čakanom, čo využívam a zasekávam rúčku a oboma rukami sa k nej priťahujem. Pozeráme na hodiny, kamarát by to aj otočil. Dávam návrh, že to potiahneme do druhej a uvidí sa, či dosiahneme aspoň hrebeň, prípadne sa otočíme skôr, aby sme stihli posledný autobus z Lysej Poľany.

Traverzujeme, stúpame, hovoríme si, že už sme asi pod hrebeňom, dostávam tretí kŕč. Poliak, ktorý ide v našich stopách, sa pri mne zastavuje a čaká, až sa pohnem. Medzitým kamarát skúma, čo je ďalej a napokon nás čaká na hrebeni. O chvíľu sme už pri ňom aj my. Hodinky ukazujú 14.15 h, výstup trval 3 hodiny, GPS indikuje výšku 2290 metrov. Hrebeň je úzky tak akurát pre jedného. Prežívame neopakovateľné pocity, chémia v našich hlavách opája celé telo. Vidíme dole pod nami Dolinu Pieciu Stawów Polskich s chatou, Kriváň a celú hradbu hraničných štítov až po Belianske Tatry. Na severe Gasienicowa Dolina s chatou Murowaniec, Kościelec a ďalej, ako napríklad Kasprov vrch a Giewont. Pri pohľade na juhozápad vidíme hrebene Západných Tatier, Liptov, Nízke Tatry. Fúka poriadny vietor, ani nemením objektív, momentálne mi nezáleží veľmi na fotení, dôležitejšie je, čo prežívam. Od samotného vrcholu nás delí jeden klesajúci traverz a pár metrov záverečného stúpania. Ide len o pár desiatok metrov, ale vzájomné pohľady nás troch prezrádzajú, že pre dnešok bude našim vrcholom toto miesto na hrebeni.

Návrat

Každej rozprávke je raz koniec a musíme začať schádzať dole. Zostup je pri tomto sklone rýchly, ale musíme dávať veľký pozor, keďže v tomto snehu toho cepín veľa nezabrzdí. Oproti nám stúpa jedna skupinka naľahko, nesie iba fotografické brašne na zlatú hodinku. Asi v polovici zostupu snehu ubúda a zakopávam predným hrotom mačky o kameň, skrytý pod snehom. Našťastie sa nedostávam do kotrmelcov, ale pristávam na bruchu dole hlavou. Inštinktívne sa otáčam a než stihnem čakanom zabrzdiť, zastavuje sa šmýkanie samotným trením váhy tela. Kamarát civí, čo sa to stalo a mňa napadá, že moja polovička by dodala: „Pane doktore, zase jste se kochal?“ Po približne 1,5 h aj s fotením a spomínaným kochaním, dochádzame k plesu. Až tu si dávame vrcholový hlt nemrazolu. Mačky si nechávame, keďže sa vraciame po zelenej, tým istým chodníkom ako ráno okolo vodopádu Siklawa, kde sú ľadové úseky. Pred nimi si ešte nasadzujeme čelovky, je koniec decembra a svetlo tu zhasína skoro.

Pri schádzaní do Doliny Roztoki sa v tme vynára niekoľko oprotiidúcich svetlušiek, ktoré smerujú na chatu. Pri lanovke si vyzúvame mačky, keďže už nebudú nebezpečné úseky. V lese bez mačiek sa chôdza zrýchľuje. Na spomínanej malej poľane sa v okolí koliby pohybujú čelovky, teda dnes nebude opustená. Cestou k asfaltke ešte stretávame zo dve skupinky. Záverečný zostup na cestu ideme nie po zelenej, ale po traktorovej ceste, kde je troška menej ľadu. Nakoniec sa cesty opäť spájajú so zelenou a posledný najstrmší úsek, hanba nehanba, absolvujem po zadnici. Na asfaltovej ceste idú k nám v tme ľudkovia a pýtajú sa, či sme prišli po zelenej od chaty Schronisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich. Zjavne sú radi, keď im to potvrdíme a oni tým pádom čakajú na svojich priateľov na správnom mieste.

Štreka na parkovisko Palenica Bialczańska v tme ubieha pomerne rýchlo. Pomaly vychádza mesiac, blížiaci sa k fáze splnu. Na parkovisko dorazíme s rezervou. Skúmame, čo ponúka tamojší bufet. Skúšame teplé pivo, keďže viem, že naša babka ho zohrievala dedovi, keď prišiel nachladnutý z lokomotívy. Chutí ako horká medovina a hlavne je to pol litra teplej tekutiny plnej organizmu prospešných látok. Po celodennom chodení je to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť. Zahriaty ďakujem za záchranu a vyrážame na posledné kilometre na našu stranu. Do odchodu autobusu je temer 20 minút, tak sa ideme zohriať do bufetíku na parkovisku. Vo vnútri príjemne hreje krb, sedí tu skupinka ubytovaných Poliakov a Slovákov. Doplníme tekutiny a okolo 20.20 h sadáme do posledného a prázdneho autobusu.

Záver

Dodal by som, že ľahšie by bolo absolvovať výstup s prespaním na vysokohorskej chate v doline Piatich Poľských plies. Na webovej stránke SummitPost.org uvádzajú, že lepšie podmienky na zimný výstup, prípadne aj skipalpový, je v marci až koniec mája. Prvý zimný výstup uskutočnili z Doliny Pieciu Stawów Polskich v roku 1907 Jozef Borkowski a Mariusz Zaruski na lyžiach. Tyčové značenie zrejme v Poľsku nerobia, keďže až na výnimky je väčšina chodníkov otvorená a to by bolo veru veľa roboty. Sú tu iba osadené tabule s informáciou možného lavínového nebezpečenstva, takže nadobúdam dojem, že aj to je dôvodom, prečo sme stretali iba zdatných a vybavených horalov. Mapa s vyznačenými lavínovými svahmi je na stránke MapyTatr.net. Celkový čas prechodu aj s prestávkami bol 13 hodín.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek