Trasa

Ždiar, rázc. Bachledova dolina – Malá poľana – rozhľadňa / kríž – Malá poľana – Slodičovský vrch - Magurka – rázc. pri Tablici - Strednica – potok Biela – rázc. pod Plošovskými Turňami (ústie Monkovej doliny) – hotel Magura – Ždiar, Tatra (trasa na mape)

K novej rozhľadni

Po prečítaní článku o zimnej Spišskej Magure ma hneď napadlo skúsiť nadviazať a pokračovať v putovaní tam, kde autor skončil. Začiatkom januára vystupujeme z autobusu na začiatku Bachledovej doliny o pol siedmej, keďže skorší spoj nejazdí. Je ešte tma, a tak si nasadzujeme čelovku, aby sme boli videní počas kráčania po ceste popri potoku nazývanom Slobodov potok. Za 20 minút sme v zastavanej časti osady Bachledova Dolina. Stúpanie bolo zatiaľ nepatrné. Všetko ešte spí, žiaden hluk lyžiarskeho strediska nie je počuť. Hovoríme si, ako je dobré si ráno privstať. Ponáhľame sa na hrebeň, snažíme sa stihnúť aspoň kúsok zlatej hodinky. Sme milo prekvapení, ako tu obnovili žlté značenie v porovnaní s naším blúdením spred roka a pol. Na lúkach sú dokonca osadené tyče, ktoré sme tu vôbec nečakali. Po dosiahnutí hrebeňa na Malej poľane meníme smer vpravo a pokračujeme modrou.

Na dĺžke rádovo 1,7 km sme spravili približne 220 výškových metrov. Po hodine od začatia dnešnej túry sme hore na ľudoprázdnej zjazdovke. Začínajú tu ozajstné výhľady. Celé naše doterajšie putovanie sme nevideli žiadnu zmienku o rozhľadni, a tak sa spoliehame na tip od Petra a domácich z Tatranských Matliarov. Rozhliadame sa a pri kríži (býva zaznačený v mapách) v sedle medzi Malou Poľanou a Bukovinou predsa len vidíme z diaľky náš cieľ. Je to štvorposchodová drevená stavba. Nedočkavo berieme schody takmer po dvoch. Hore sa nevieme vynadívať na okolité panoramatické pohľady. Mrzne, je čistý vzduch bez oblačnosti. Sme radi, že sa zatiaľ predpoveď sneženia nenaplnila. Na jednej strane vidíme Pieniny a ďalšie kopčeky v Poľsku. Oproti sú Belianske Tatry, spoza ktorých vykúkajú končiare Vysokých Tatier ako napr. Lomnnický štít, na konci panorámy je vpravo poľský národný vrch Giewont. V rozpoznaní jednotlivých vrchov a štítov nám pomáha tabuľa na zábradlí.

Hrebeň Spišskej Magury

Vraciame sa späť modrou na Malú poľanu, a potom pokračujeme ďalej až po rázcestie pri Tablici. Putovanie hrebeňom je dlhé 7,5 km. Hikeplanner nám spočítal celkové stúpanie a klesanie na približne 180 metrov, ale profil je iba trocha zvlnený a neabsolvujeme žiadne ťažké ranné stúpanie. Postupne míňame náučné tabule, ktoré osadilo Združenie turizmu obce Ždiar. Zastavujeme sa pri rázcestí Slodičovský vrch, kde si pri kríži dávame desiatu. Po rázcestie Magurka pred nami išiel dávnejšie snežný skúter. Spomíname, ako sme tu v lete videli jazdiť štvorkolky. Snehu je málo, sem-tam sú vidieť stopy bežkára. Občas si užívame výhľady na obe strany hrebeňa, ale najmä na Pieniny. Nadobúdame dojem, že strana od Zamagurského Spiša je viac odlesnená ako po minulé roky a kmene, ktoré tu ostali, sú čierne od ohňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Postupne sa chodník stáča vľavo na juh a na rúbanisku sa nám odkrývajú pohľady na Poľsko z iného uhla, taktiež aj na spiaceho rytiera Giewont. Predpoveď počasia sa napĺňa a obloha sa zaťahuje. Neďaleko, kde končí nový lyžiarsky vlek, si všímame v snehu veľké stopy mačkovitého predátora. Napokon nachádzame exkrement plný srsti s nestrávenou kožou. Že by vlk? Ešteže je biely deň a vlek rachotí. Teraz bude všetka divočina určite schovaná. Po 2,5 hodinách sme prišli k rázcestiu pri Tablici. Vydávame sa zelenou do lyžiarskeho strediska Strednica. Prechádzame okolo prístreška, ktorý je podobný tomu, aký bol aj na hrebeni. Chodník lúkou je neprešliapaný, respektíve sneh je miestami naviaty tak, že pri každom kroku vopred nevieme, do akej hĺbky sa zaboríme. Asi momentálne najťažší úsek putovania, keďže sa už začína sypať sneh a nepríjemne fúkať. Na Strednici sme o jedenástej a dávame si skorý obed (aj v lete tu je možnosť stravovania). Pripadáme si komicky, turisti medzi lyžiarmi, dohovárajúcimi sa zavše ruštinou. Dojmy a pohľady na prírodu, ktoré sme zatiaľ nazbierali, nás plne uspokojujú, tak ako aj výborný obed.

Putovanie popri potôčiku Biela

Po necelej hodinke oddychu a pozerania do plameňov v krbe sa dávame na druhú časť putovania, ktorá bude mať úplne rozdielny charakter. Hrebeň vymeníme za dolinu s potôčikom. Sneží, takže tentokrát to bude bez pôsobivých pohľadov na Ždiarsku vidlu a Havran. Zelené tyčové značenie nám pomáha určiť smer traverzu lyžiarskym svahom. Musíme prejsť cez dráhu jedného vleku a sme v rúbanisku. Chodníček je trocha vyšliapaný, predsa tadiaľ niekto chodí. Prechádzame okolo spadnutého bývalého turistického prístrešku, ktorému asi veterná kalamita ukončila život. Po zhruba 15 minútach a sklesaných 70 metroch sme pri potoku Biela. Pozorujeme ako sa s ním pohral mráz. Nachádzame ďalší prístrešok, ktorý je v uspokojivom stave. Pokračujeme okolo skál Plošove Turne a prichádzame k ústiu Monkovej doliny, ktorá patrí do sezónneho uzáveru. Napriek tomu je chodník do doliny poriadne vychodený. My stále pokračuje zelenou. Míňame jednu z najfotogenickejších usadlostí v okolí, s menom Lipták a s krížom pri potoku s poetickým textom:

Postoj tu pútničku,
na malú chvíľočku,
obzri si tú prekrásnu dolinku,
pozri sa na vrch Havrana
a tu pri kríži,
pozdrav KRISTA PÁNA.

Prechádzame na cestu, na druhom konci lúky je hotel Magura. Po hodine od Strednice sme na autobusovej zastávke Ždiar, Tatra, pri rovnomennom drevenom bývalom hoteli, teraz súkromný majetok v stave novodobej zrúcaniny. Smutne konštatujeme, že meno zastávky môže byť večné, ale hotelu už odzvonila hrana. Máme čas, tak ideme splniť pitný režim dňa a spraviť si obľúbenú prehliadku pôvodnej ždiarskej ľudovej architektúry a tiež pohľadať nejaké nové vydarené aj menej vydarené penzióny.

Záver

Túra sa dá, samozrejme, absolvovať po celý rok. Treba počítať s tým, že dohľadnosť je lepšia v mrazoch. Kto sa chce vyhnúť príkremu stúpaniu, môže vymeniť začiatok a koniec. Keďže sa nám ponúka niekoľko ukončení túry na hrebeni Spišskej Magury s návratom do Ždiaru (rázcestie na Slodičovskom vrchu alebo na Magurke), dá sa absolvovať s deťmi a dĺžku prispôsobiť okolnostiam. Za celý deň sme nikoho nestretli, ale na hrebeni môžete natrafiť na snežný skúter, štvorkolky alebo bežkára.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek