Trasa

Dolná Poruba – Vápeč – Homôlka – sedlo Trtávka – Zrázový vrch – (Baske) – Dolná Poruba

Ako Košičania sme si dali netradičný zraz v Prešove, hodinky ukazujú 5.00 h. Mám za sebou nákup v nonstop hypermarkete a do batoha tlačím proviant na dnešný, rozhodne dlhý deň. Nakladáme kufor a vyrážame v ústrety trhanej diaľničnej sieti. Tunel cez Branisko aj ten fliačik popod Spišský hrad je tradične zatvorený, a tak nás prvé lúče chytajú pred Levočou. Tatry aj Fatry nás vítajú azúrovou oblohou, Žilina ďalším hypermarketom s teplými raňajkami. Kdesi pred Ilavou obiehame na diaľnici autoškolu. Či to bolo s kostolným poriadkom, som na "tacháči" veľmi nekontroloval, no tesne pred deviatou kotvíme v Dolnej Porube.

Nahodili sme seriózne baganče a derieme asfalt hore dedinou. Na konci vychádzame na lúky a kocháme sa prvými výhľadmi na dolinu Tepličky. Je síce len koniec apríla, no Oskar vypeká veruže poriadne. Stúpame, no zdanie vrcholu je len relatívne. Nad hlavami nám sporadicky hučia prechádzajúce autá a tak vieme, že sa blížime k ceste. Pohľad naľavo, napravo, znova naľavo a sme na druhej strane. Vaňa pod prameňom vyzerá v tomto sparne veľmi lákavo, no nakoniec odoláme a vychádzame na lúky, ktoré nás obdaria prvými výhľadmi na dnešný hlavný cieľ, Vápeč. Ten je však stále ďaleko, a tak vychádzame k malému sedielku, z ktorého by sme mali prudko klesnúť na červenú značku. Toto som veruže nepredpokladal, ale aj kontrolný pohľad do mapy prezrádza, že naozaj... Úporne nazbierané metre ale nechceme strácať a tak volíme náhradný plán. Skratka bude síce dlhšia, ale o to náročnejšia... Po vrstevnici traverzujeme bočnú dolinku po pravej strane. Ale znova sme sa prepočítali a generalizácia mapy je poriadna potvora. Kopec je samý výmoľ a síce veľmi neklesáme, no robíme si poriadnu zachádzku. Keď prichádzame pod skaly, chcene nechcene musíme nakoniec klesať nadol žľabom. Vychádzame priamo na výhľadovú skalku, z ktorej máme sedielko, v ktorom sme odbočili, ako na dlani. Ale ušetrili sme výškové metre a to musí potešiť.

Konečne sme na červenej značke a stúpanie je tu veruže výživné. Serpentínky sa ale nekonajú a tak precvičujem achillovky a netrpezlivo sledujem výškomer na GPS. Konečne sme pod vrcholovou skalou. Partizánske chodníčky lákajú, no už sa nedáme zmámiť volaním Sirény a ideme poslušne po značke. Ľudí pribúda, nejaké hlasy sa už ozývajú aj z vrcholu. Zo sedla je to už len kúsok vzdušného chodenia a sme hore. Porcia výhľadov je dokonalou odmenou, a tak rozbaľujeme tábor. Do poludňajšieho zvonenia z dedín pod nami chýba ešte hodinka, no poslušne tlačíme do brucha. Vyčkáme si aj na zvony, splníme geocachingové nutkania, vymeníme nejaké pozdravy so známymi aj neznámymi "hajkingáčmi" a vyrážame konečne na túru. Neprišli sme sem predsa cez pol republiky iba kvôli tomuto kopčeku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez početné skalné terasky sa presúvame až na fotogenické lúky a pomaly sa blížime k tvarovo nezameniteľnému kopcu, Homôľke. Prvé výhľady aj na východ, civilizácia v podobe chaty s odparkovaným bagrom na parkovisku. Na bazéne veľké upozornenie, že je len pre hostí. No čo už, aj tak je prázdny. Lavičky sú grátis, takže si jednu nazdieľame s dvojicou dôchodcov, ktorí sa rozhodujú, či idú na Vápeč alebo vrchol lyžiarskeho vleku, ktorý odhadujem na vzdialenosť tak 800 metrov. Radíme im radšej ten vlek. Mrkneme ešte na pamätník SNP a držíme sa hrebeňa. Stretávame cyklistov aj partičku poľovníkov na offroade. Cez otvorené okná je jasné, že nálada graduje, graduje, a len dúfam, že aspoň šofér si nastavil hladinku na prijateľnú úroveň.

Začínajú sa krajinárske orgie na lúkach s roztrúsenými stromami. Naozaj sa nedá robiť nič iné, len sa kochať a plniť kartu fotoaparátu. Za sedlom Trtávka sa stáčame na západ. Hodíme si krátku pauzu pri táborisku vybavenom kreslami a chladničkou a vchádzame do lesa. Na ďalšej lúke stretávame skupinku rozloženú pod stromom, aj osamelého štvorkolkára z blízkej dediny. Zrázový vrch, značka sa kúsok stráca, no nás čaká rozhodnutie, čo s načatým dňom. Pohľad na hodinky a dávame si trochu zrýchlený presun. Keď už sme tu, bolo by hriechom nenakuknúť aj ku Chate Baske. Juj, len hojdačka stúpaní mi v tomto tempe dáva nejako zabrať. Prichádzame k chate. Je samozrejme zatvorené, tak len prečítame informácie na tabuľkách pri vchode a dáme si jedálenskú pauzičku pri drevenom stole. Na konci lúky sa motorizovaní turisti snažia spojazdniť Nivu. Veľmi sa im nedarí, tak zapriahnu lano a druhým autom ju vlečú kamsi do doliny. Vraciame sa na rázcestie so žltou a začíname prudko klesať. Kolená mi podozrivo odmietajú poslušnosť, tak musím ísť opatrne. Napokon však výškové metre stratíme a vychádzame v bočnej dolinke. Dvojica miestnych chlapcov tu vo zvyšku kravína páli pneumatiky. Privítanie, ako sa patrí. Unikáme hlbšie k dedine a po deviatich hodinách sa skladáme na autobusovej zastávke vedľa auta. Vetráme interiér aj vibramy, hltáme poslednú vodu a rozčarovane sledujeme chlapíka na "džípe" s roky neplatnými nemeckými prevoznými značkami, ako cez otvorené okno drží na vodítku psa a zjavne ho venčí. S rozpakmi mrknem na logo 4x4 na našom prevážadle a do navigácie vyťukávam domácu adresu. Dáme si ešte drobnú exkurziu v Trenčianskych Tepliciach a už len striháme kilometre vo vidine teplej sprchy. Krátko pred polnocou sa nám plní aj tento sen a môžeme si hrdo zapísať do brožúrky prvý pečiatkový bodík. Čo nás čaká v nasledujúcich mesiacoch, zistíme, až nastane správna doba.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek