Trasa

V Štiavnických vrchoch sa mi páči trasa, ktorá ponúka pestrú zmes toho najlepšieho, čo toto vulkanické pohorie ponúka: výhľady, tajchy, chodníky po banských jarkoch, samoty v horách, ale aj oddych a poučenie.

Prenčov – Sitno – Počúvadlo – Richnava – Tanád – Červená studňa – Banská Štiavnica

Chodníkom Andreja Kmeťa

Dlhá túra sa začína v dedine Prenčov na ceste Banská Štiavnica – Hontianske Nemce. Ráno sem ide zo Štiavnice zopár autobusov a dá sa dohodnúť slušná cena aj zo štiavnickými taxikármi, nie je to ďaleko. Vystúpime v tradičnom centre dediny, pred Sýpkou chudoby – pamätnou izbou Andreja Kmeťa. Tento velikán slovenskej vedy, ktorý v obci dlho pôsobil, nás bude dnes dlho sprevádzať. Modrá značka, ktorá sa tu začína a po ktorej budeme šliapať až na Sitno, má názov Chodník Andreja Kmeťa a vedie až do Kmeťovho rodiska v Bzenici na druhej strane Štiavnických vrchov. Prejdeme popri miestnej krčme a obchode, kde si ešte môžeme dokúpiť zásoby a po vynovenom chodníku prechádzame cez dedinu. Onedlho sa nám v celej svojej majestátnosti objaví vrch Sitno. Po opustení dediny vedie naša trasa, neustále mierne stúpajúc, cez zmes polí, lúk a lesíkov. Cesta nám ponúka niekoľko spestrení – nový umelý rybník, samoty na Horných Majeroch, či sporadicky rozmiestnené textové tabule, ktoré nám sprostredkujú rôzne aspekty života Andreja Kmeťa. Stále nenápadne stúpame, osobitne malebné sú dve lúky, cez ktoré nás chodník vedie. Je to naozaj málo navštevovaný kút pohoria, len občas sa tu objavia pastieri zo svojim stádami. Bola by to romantika ako vyšitá, keby sa aj tu neobjavili drevorubači a s nimi aj totálne rozbité cesty (našťastie ich iba križujeme), blato, pohodené plastové fľaše od olejov a minerálky, poškodené turistické značky a pod.

Napokon po strmšom stúpaní prídeme k opustenej a voľakedy iste peknej horárni na tzv. Malom Sitne. Aj keď je budova zadebnená, nevyzerá zle a verím, že na tomto krásnom mieste by mnohé romantickejšie duše mohli trvalo bývať. Pred horárňou je zopár stolov a lavíc, dobré miesto na krátku prvú zastávku. Horáreň obchádzame sprava a hneď za ňou sa začína ďalšie strmšie stúpanie. Chodník nie je veľmi viditeľný, ale modré značky sú dobre umiestnené a tak nás cez dramatickú spleť úvozov starých lesných ciest čoskoro privedú na Vlčiu jamu, kde sa pripájame k asfaltovej ceste na Sitno. Asfaltka síce nie je to pravé turistické, no nachádzame sa v prírodnej rezervácii a tak nemáme inú možnosť – z tejto strany iná značená trasa na vrchol nevedie. Popri odpočívadle s výdatným prameňom prídeme k odbočke na Sitniansky hrad. Asfaltkou ďalej strmo stúpame k vrcholu. Niekoľko panelov náučného chodníka nás oboznámi najmä s historickým osídlením Sitna. Vďaka svojej strategickej polohe bol tento dominantný vrch osídlený snáď odjakživa, v niektorých obdobiach naozaj čulo. Množstvo pozostatkov po našich predkoch, ktoré sú dnes už milosrdne skryté krásnou prírodou, stojí za samostatný výlet – jarky, základy, cisterny, opevnenia a ďalšie stopy sú všade, treba sa len vedieť pozerať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Popri nepeknej budove televízneho vysielača prídeme až na vrchol, kde je pekná malá vežička rozhľadne. Počas turistickej sezóny je v nej nie len bufet (s čapovanou kofolou a pivom), ale aj zaujímavé informačné miesto ochrany prírody. Výhľad z rozhľadne však kazí skelet Chaty na Sitne, pozostatku omylov nastupujúceho kapitalizmu a megalománie súčasného vlastníka, ktorý nie je ani ochotný ju zbúrať, ale ani schopný ju dokončiť. Je to škoda, pretože inak je výhľad zo Sitna naozaj úchvatný – za pekného počasia je vidieť štíty Vysokých Tatier, ale aj nitrianske paneláky a v noci je na juhu jasne viditeľná žiara Budapešti.

Tajchy a banské jarky

Zo Sitna zostupujeme po nedávno zrekonštruovaných drevených schodoch smerom k jazeru Počúvadlo. Predtým však odporúčam navštíviť bonbónik Sitna – vyhliadkové miesto pri začiatku schodov (asi 20 m od schodov). Treba si tu dávať pozor, pretože hlbina je dramatická, ale výhľad stojí za to. Ako z lietadla máme na dlani Banskú Štiavnicu, Štiavnické bane či hrebeň Štiavnických vrchov. Toto miesto je magické – dali by sa tu presedieť hodiny a hodiny, pozorujúc maličký svet pod nami. Nám však treba pokračovať a tak po schodoch a potom po chodníku zostúpime najprv na Tatársku lúku, s poslednou pripomienkou Andreja Kmeťa, ktorý tu opísal veľa druhov nových ruží. Najprv pohodlným, potom strmo klesajúcim chodníkom (zelená značka, prameň) zostúpime až na Počúvadlo.

Jazero Počúvadlo je asi najznámejším rekreačným centrom na štiavnických jazerách. Pre slabšie povahy bude množstvo bufetov, penziónov, hotel na druhej strane jazera a možnosť príjemného kúpania veľkým pokušením na ukončenie dnešnej túry. My odolnejší však pokračujeme smerom na Richňavu. Odporúčam však obetovať pár minút a neísť priamo po asfaltke po pravom brehu jazera, ale prejsť sa okolo jazera po jeho hrádzach. Je to príjemná prechádzka, na ktorej si môžete bližšie pozrieť, ako je jazero konštruované (podobne ako všetky jazerá v Štiavnických vrchoch aj toto je umelé, tradične označované ako tajch). Nájdeme tu aj zopár príjemných romantických miest na krátke posedenie a prejdeme aj cez areál hotela Topky, ktorý sa orientuje takmer výhradne na rakúskych dôchodcov.

Počúvadlo opúšťame opäť po asfaltovej ceste (dnes už poslednýkrát). Našťastie už po pár stovkách metrov prídeme do sedla Krížna, kde z asfaltky odbočíme na lúky. Na Krížnej je aj samota, farma, kde môžete kedykoľvek prísť a posedieť si pri tanieri čerstvých syrov a žinčici. My však pokračujeme po červenej značke, ktorá vedie po ďalšom typickom štiavnickom fenoméne, po bývalom banskom jarku. Stovky kilometrov takýchto jarkov, doplnených o tunely, tzv. vodné štôlne, zadržiavali povrchovú vodu a napájali ňou viac ako 60 tajchov. Okrem toho jarky spájali jednotlivé tajchy navzájom a umožňovali regulovať výšku ich hladiny a tým aj množstvo vodnej energie, ktoré tajchy dodávali na pohon banských zariadení. Tento geniálny vodohospodársky systém, dokončený v 18. storočí, je jedným z dôvodov, prečo je Banská Štiavnica a jej okolie zaradená na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Naša značka neskôr z jarku odbočuje doprava, strmo hore. Lúky medzi Krížnou a Richňavou sú malebné a rozľahlé, avšak majú jednu chybu – stráca sa na nich červená značka. Tak či tak z nej však potrebujeme odbočiť mierne vpravo a tak sa riadime najmä intuíciou a orientačným zmyslom. Musíme prejsť do sedla Peciny nad Richňavskými jazerami. Ak to nezvládnete a zablúdite, nič sa nestane – na Peciny sa dá dostať odvšadiaľ a najhoršie čo sa môže stať je, že uviaznete v niektorom z bufetov pri Richňavských jazerách. V sedle Peciny sa oplatí spraviť pár krokov po asfaltke na juh a z výšky si pozrieť ďalší zo známych štiavnických tajchov – Richňavu.

Hrebeň Štiavnických vrchov

Zo sedla Peciny pokračujeme modrou značkou poza chatovú osadu do sedla Pleso a po chvíli sa dostávame na ďalší fantastický úsek našej túry – hrebeň Štiavnických vrchov. Najprv ho len kopírujeme chodníkom vedúcim paralelne pár desiatok metrov pod samotným hrebeňom. Tento chodník nás vedie cez dva veľké amfiteátre s čiastočnými výhľadmi na rôzne zákutia doliny Štiavnických Baní. Potom však pred Farárovou hôrkou odbočíme doľava prudko do kopca na červenú značku, ktorou sa vyšplháme na Malý Tanád priamo na hrebeni. Už tento maličký hrebeňový vrcholček nám naznačuje, aké výhľady nám sľubuje jeho veľký brat Tanád. Krátko a strmo zostúpime do Veterného sedla, nevšímajúc si horný okraj nevzhľadného staveniska novej zjazdovky. Máme už za sebou viac ako 16 kilometrov, síl už ubudlo, ale červená značka nás núti veľmi strmo stúpať na vrcholový hrebeň Tanádu (náročnosťou mi úsek pripomína výstup na malofatranský Suchý od chaty). Keď dofučíme hore, peklo sa nekončí – práve naopak. Chodník je tu na niekoľkých desiatkach metrov zarastený hlohom a šípovou ružou a prejsť ho si vyžaduje vysoký stupeň obratnosti, pevných nervov a síl. V každom prípade zhoďte zo seba všetko drahé oblečenie – tým tŕním sa nedá prejsť bez toho, aby ste sa na mnohých miestach nezachytili a neriskovali roztrhnutie.

Odmena však stojí za to. Vrchol Tanádu nám ponúka panoramatický výhľad na slovenské luhy a háje. Nie je tu dosť miesta na vymenovanie toho, čo je odtiaľto vidieť. Vrch opúšťame po červenej značke. Niekoľkými krátkymi klesaniami a stúpaniami sa dostaneme pod Paradajs. Červená značka pokračuje poza tento vrch, týčiaci sa nad Štiavnicou, a aj po nej by sme sa dostali do sedla Červená studňa, ale ja odporúčam inú trasu. Z vyhliadkového miesta na jednom z predvrcholov Paradajsu nepokračujeme po červenej, ale sa spustíme priamo dolu do kotla smerom na Štiavnicu. Na konci zostupovej lúčky sa napojíme na geologický náučný chodník Paradajs, ktorý nás ďalej vedie horizontálnou cestou mladým lesom ponad Ottergrund – najvyššie osídlenie aj najvyšší tajch v Štiavnických vrchoch. Panely náučného chodníka sú síce priveľmi odborné a obsiahle, ale s trochou trpezlivosti sa dozvieme veľa o histórii Banskej Štiavnice. No a pri paneli číslo 18 odporúčam zbehnúť popri hore, dole lúkou na paralelný chodník, asi 40 metrov nižšie. Tento chodník (opäť bývalý jarok) nás po chvíli dovedie na ďalšie výhľadové miesto na Štiavnicu, tu je však umiestnená podrobná panoramatická výhľadová tabuľa s opisom panorámy Banskej Štiavnice. Trochu zložitejší prístup stojí za to, pretože odtiaľto môžete rýchlo a názorne získať prehľad o tomto mestečku, o jeho hodnotách a význame.

Do Banskej Štiavnice

Chodník potom pokračuje do sedla Červená studňa, významnej križovatky ciest a chodníkov, známeho, aj keď dnes trochu zanedbaného vychádzkového miesta Štiavničanov. Zo sedla sa dá do mesta zostúpiť viacerými spôsobmi, ja odporúčam zelenú značku, čo je nie len najrýchlejšia cesta do stredu mesta, ale nás vedie aj v tesnej blízkosti dvoch tajchov – najprv Malej vodárenskej a dvesto metrov pod ňou Veľkej vodárenskej nádrže. Najmä druhá je krásna vďaka tyrkysovej farbe vody a krásneho výhľadu na niektoré štiavnické zákutia. Potom už len zbehneme do stredu mesta, kde je množstvo príležitostí na posedenie a oddych.

Záver

Trasu považujem za ťažšiu, najmä kvôli jej dĺžke a niekoľkým stúpaniam v okolí Tanádu. Trasa je však výhodná v tom, že v podstate kdekoľvek medzi sedlom Peciny a Červenou studňou môžno uniknúť doprava na východ, dole z hrebeňa. Nemôžete zablúdiť a o chvíľu sa dostanete buď do Štiavnických Baní, do osady Horná Roveň, alebo neskôr aj priamo do Banskej Štiavnice a tak si trasu skrátiť podľa nálady a síl. Takýto únik je možný napríklad zo sediel Peciny a Pleso, od Farárovej Hôrky, z Veterného sedla, zo sedla Kameň a v podstate kdekoľvek zpod Paradajsu.

Oblasť je bohatá na zver, stretnúť môžete vysokú, ale hojné sú aj stopy po diviakoch. Je všeobecne známe, že v Štiavnických vrchoch sa zabývali medvede, ja som však vďaka bohu ešte žiadneho nestretol. Hádam najkrajšia je táto túra na jeseň. V lete tu býva dosť teplo a Sitno je obliehané stovkami ľudí. Na jar sa treba pripraviť na blato. Väčšina trasy je schodná aj v zime so snežnicami alebo skitouringovou výstrojou, bez použitia takejto výstroje sa z toho stáva zimná masochistická dvojdňová expedícia – napriek dosť južnej polohe tu snehu býva veľa.
Značenie je striedavo kvalitné – niektoré úseky sú vyznačené nedávno a sú veľmi dobré, inde značku nevidíte niekoľko stoviek metrov a uplatní sa intuícia. Túto výberovku odporúčam všetkým, ktorí chcú získať základný prehľad o hodnotách Štiavnických vrchov. Vytvorí dobrý základ pre ďalšie návštevy tohto malého, ale pekného pohoria.