Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Tribeč s prasknutými rebrami

V krásne májové ráno riešim otázku, na čo som sa to vlastne zase dal. Pred týždňom som mal veľmi nepríjemný úraz. Na snáď najznámejších „schodoch“, či skôr nevídanej paródii na ne, na sídlisku Juh v Poprade, som sa s plným ruksakom zemiakov zdrúzgal tak nešťastne, že mám teraz prasknuté rebrá. Každopádne, tento víkend máme každoročné stretnutie bývalých kolegov, ale hlavne vynikajúcich kamarátov z roboty na štále Borisko, hlboko v horách nad Zlatými Moravcami a už pred mesiacom som si zaumienil, že z domu vyrazím skôr, dám si hrebeňovku Tribeča a na druhý deň podvečer dorazím na Jurovu chatu na Borisku. Plán nechcem za žiadnu cenu zmeniť. To, že rebrá bolia ako šľak, netreba zdôrazňovať.

Vzdialenosť
41 km
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 10.05.2012
Pohoria
Tribeč a Podunajská nížina (Podunajská pahorkatina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 731 m n. m.
  • Najnižší bod: 173 m n. m.
Voda
prameň v Čerešňovej doline
Nocľah
Posed pod Medvedím vrchom
Doprava
Topoľčany (vlak, bus) - Solčany (bus)
Jedľové Kostoľany (bus) - Zlaté Moravce (bus)
SHOCart mapy
» č.1081 Tribeč (1:50.000)

Trasa

Solčany – Dekanova chata – posed pod Medvedím vrchom (nocľah) - Medvedí vrch – Kobylia skala - Javorový vrch – sedlo Rakyta - Čerešňová dolina – sedlo Rakyta - Krásny vrch – Prostredný vrch – Skýcov – Štál Javor – Skýcovský mlyn – štál Borisko pri Jedľových Kostoľanoch

Prvý deň

Ta dze tu mace karčmu?

Poznáte to, človek sa nesmie ani zasmiať, ináč sa v oblasti hrudníka ozve prenikavá bolesť. A tak myslím na samé veľmi smutné veci. Na zdochnuté mačky pri cestách, na daždivý november, na naše popové „super“ hviezdičky a podobne. Ale keď si predstavím, že tento až prekliato ťažký a obrovský batoh budem musieť nosiť dva dni na chrbte, prechádza ma smiech na týždne dopredu. Chvalabohu. Takže by som to teda mal zvládnuť. Problém nastáva už vtedy, keď si ho nahadzujem na chrbát. Prenikavá a pichľavá bolesť mi okamžite bleskurýchlo prechádza celým hrudníkom a krivím papuľu ako ryba na háčiku. Ani 25 minút na stanicu nie je rozhodne žiadnou slasťou. A to ma dnes čaká večerný výstup na hrebeň, ktorý musím stihnúť za svetla a poriadne sa pri tom ponáhľať. No zbohom.

V Trenčíne z rýchlika prestupujem do dvojnápravovej motorovej škatule, známej aj pod prezývkou „šukafón“, ktorá ma dodrkoce až do Topoľčian. Keď sedím, tak ma nič nebolí, a tak mám výbornú náladu a teším sa na cestu po trati, po ktorej som ešte nikdy v živote necestoval, ako keby som mal šesť rokov. Tento pocit mám veľmi rád – sedieť vo vlaku lokálky, ktorá ma dovezie na pekné miesta, cez útulné dedinky. Vyše poldruha hodiny prechádzam cez staničky a zastávky krajom, v ktorom je už na rozdiel od Tatier všetko dávno rozbujnené a zelené a v záhradkách pri domoch všetko zakvitnuté. Všetko to do seba absorbujem a cestu si až abnormálne užívam, čo neuniká pozornosti spolucestujúcich, ktorí sa na mňa usmievajú. V diaľke už vidím siluetu Tribeča, kde som ešte nikdy nebol a veľmi, preveľmi sa teším a snažím sa predstaviť si, ako to tam asi vyzerá. Ktovie, kde tam dnes vlastne budem spať a čo všetko ma tam vôbec čaká. Takéto vzrušujúce pocity a otázky, ktoré sa mi vynárajú v hlave pred každou túlačkou, jednoducho milujem. A aj to známe príjemné chvenie v žalúdku. Včera večer som pred spaním pri nočnej lampe dlho civel do novej mapy, ktorú som si poobede kúpil. Milujem mapy - sú úžasné! Keď som zaspal, tak sa mi snívalo o predstavách, ktoré som si o kraji, kam ma vezie tento vláčik, pri čítaní mapy vytváral.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Topoľčany, vystupujem a obzerám sa, kde to vlastne som, ale s konštatovaním, že „nima casu“ (ako sa hovorí na Zamagurí), sa v bolestiach poberám na autobusovú stanicu. Batoh ma asi do zajtra zabije. Už pred autobusom je obrovská tlačenica, nieto ešte dnu, ale do Solčian je to len kúsok. Tak a máme tu Solčany – sympatickú ponitriansku obec a mňa hneď po vystúpení z autobusu prefackáva pozdrav snáď z Maroka. Niekomu, kto už pozná moje metafory k horúčavám, sa môže zdať, že stále preháňam, ale pre mňa je už teplota nad 26 stupňov veľmi veľkým teplom a tu je minimálne 28 °C. Čo možno čakať od človeka, ktorý v tuhých tatranských zimách denne sladko spinkal zababušený v kočíku, na balkóne zotavovne Sasanka, pod kabínkovou lanovkou v Tatranskej Lomnici, zafúkaný snehom.

„Máte vy rozum? Veď to úbohé dieťa zabijete!“ stresovali rekreanti, hromadiaci sa pred kočíkom, keď uvideli moju mamu, ako ma rutinne prichádza skontrolovať a ide naspäť do práce. Do smrti budem rodičom vďačný za otužovanie, pretože som potom dlho nechorľavel a stal sa odolným horalom. Ehm, odolným? Proti teplu teda určite nie.

„Ta dze tu mace karčmu?“ pýtam sa s úsmevom dve sekundy po vystúpení hneď prvého človeka, ktorého stretávam, nech je sranda. Musím si naplniť všetky fľaše vodou a dať si od smädu jedno pivo. Chlapovi je hneď jasné, ktorá bije a ukazuje mi cestu. V krčme hasím smäd, no obrovská bolesť prasknutých rebier po chvíli nosenia záťaže neveští ani omylom nič dobrého. Rozmýšľam, čo teraz. Dva dni sám v cudzích horách, bez akejkoľvek pomoci. Je mi jasné, že pomôcť si musím sám a pokiaľ možno hneď, kým som ešte v civilizácii. Lenže ako? Už to mám! Kúpim si fľašu pálenky, a keď to už nepôjde, do papule si strčím papek a bude. V krčme nechávam ruksak a idem do obchodu. Tam nachádzam miestneho štamgasta a milú pani za pultom. V lesníckych nohaviciach, s darovaným kompasom na krku a toho času poriadne dlhými rozpustenými brčkavými vlasmi, okamžite pútam pozornosť štamgasta.

„Ten chce pivo,“ hovorí skúsene predavačke. „Uvidíš,“ dvíha významne obočie.
„Poprosím vás tamtú fľašu slivovice,“ vravím pani.
„Hááá! Východnár! Ale som ta odhalil!“ zhúkne štamgast. „Ten príízvuk... Ty budeš... Od Prešova!“ vraví víťazoslávne.
„Nie, nie, ja som z Tatier,“ vravím so smiechom a na ich otázku, čo tu robím, vysvetľujem, kam idem.
„Ony sú tam fakt šálený! Kdeže takto na večer do kopcov. Ale šak už má slivovicu, tak nény problém,“ vraví skúsene štamgast predavačke, obrátiac do seba panáka, keď opúšťam prah predajne, kde aj nalievajú.
Ponáhľam sa dedinou do krčmy, so sedmičkou slivovice v ruke. Solčany začínam mať akosi podvedome veľmi rád. V krčme s touto výzbrojou budím pozornosť ďalších domácich – hlavne, keď o štyri kilá ťažší (voda + slivovica) pri nahadzovaní ruksaku strúham grimasu ako klaun v cirkuse, ktorého neplánovane uštipla osa a do toho sa ešte aj posral. Po šesťsto metroch zatínania zubov a vnímania centra dlhej dediny, v ktorej vládne južanská atmosféra, umocnená spevom hrdličiek, vôňou kvetov a veľkého tepla, pátram po modrej značke. Nechce sa mi opäť dávať dolu to hebedo z chrbta len kvôli mape. Na malej križovatke akýsi pohodový chlapík natiera plot a tak sa ho pýtam na cestu. „Tadeto, furt po ceste – tu nemáte kde zablúdyt. A potom stále hore dolinou, len smelo,“ vraví chlapík s tvrdým prízvukom, ale mäkkým úsmevom.

Tatranec v ríši divov

Zo včerajšieho štúdia mapy si pamätám, že odtiaľto je to na Medvedí vrch, kde mám dnes v úmysle spať, desať kilometrov. Stáčam sa teda na juhovýchod a úzkou uličkou šliapem po asfaltke, pekne upravenou dedinou, plnou májových vôní z rozkvitnutých záhradiek. Za Solčanmi sa ocitám v poľnej krajine, ale idúc po ceste vôbec nemám ten pocit. Cestu tu totižto z oboch strán lemuje pre mňa vskutku exotická húština, s rôznymi brečtanovitými a inými popínavými rastlinami, ktoré svojím hustým porastom pokrývajú topole, bazu, svíb či divé čerešne. A tento úzky pás, akoby tropickej džungle, akú u nás nemáme, obklopujúci cestu, je plný života. Zavše nielen počujem, ale aj vidím bažanty či iné, u nás nevídané vtáctvo. Pod nízkym kríkom piští vtáča a nachádzam mladého drozda, ktorý sa učí lietať. Uisťujem sa, či nie je zranený a idem ďalej. Paráda! Toto som potreboval! Takúto divočinu plnú života! Smejem sa cez bolesť na všetky strany a už ju ani nevnímam. Načo som si ja blbec vlastne kupoval tú slivovicu, čoby zbytočnú záťaž, ktorú vôbec nepotrebujem? Veď ma lieči všetko živé okolo! Ale niečo mi hovorí, že ju ešte budem potrebovať.

Tempo mám veľmi rýchle, pretože do zotmenia musím byť na Medveďom vrchu, a tak sa o chvíľu ocitám na mieste, kde modrá značka opúšťa asfaltku. Aj asfaltka, aj značka, vedú k Dekanovej chate a na chvíľu váham, kadiaľ sa pustiť. No lesný chodníček je vždy niečo, čomu nedokážem odolať, a tak po troch kilometroch opúšťam asfalt, zabáčam do mierneho svahu doprava a vnáram sa do lesa. Po necelom kilometri chodník klesá k potoku Lišna a ocitám sa na križovatke lesných chodníčkov, pri ústí Studenej doliny. Miesto je to tu veľmi podmanivé a keďže bolesť sa stupňuje, dávam si pod starým dubom pauzu. Je mi jasné, že to musím umŕtviť. Otváram slivovicu, glg odlievam Zemi a glg sebe. Hádam pomôže.

Podľa stôp si všímam, že všetky cestičky sa tešia veľkej obľube horských cyklistov a mne je v týchto chvíľach veľmi ľúto, že tu nie som na bicykli. Možno nabudúce. S trochou závisti hľadím za dvojicou bláznov, rútiacich sa z kopca dolu lesom. Ale neprekáža, pešo si to tu vychutnám viac. Cestička vedie popri potoku prekrásnymi zákutiami hlbokého lesa, plného sviežej jarnej zelene, ktorej sa neviem nabažiť. Po dvoch kilometroch prichádzam na dlhú lúku, na konci ktorej stojí Dekanova chata. Vzhľadom na čulú premávku na asfaltke som si myslel, že je to výletné miesto minimálne s bufetom. Avšak je klasickou podnikovou chatou, ktorá už niečo pamätá, je zatvorená a nikde nikoho. Teda okrem mňa, samozrejme. Nad chatou sa opäť napájam na lesnú asfaltku a stúpam hore dolinou. Neskôr asfalt stúpa poriadne strmo a zhora sa rútia ďalší dvaja cyklisti, na ktorých kričím, že pri chate stoja policajti a merajú rýchlosť. Zjazd z Veľkého Tribeča do Solčian, s prevýšením vyše šesťsto metrov, musí byť celkom šupa.

Za križovatkou lesných ciest strácam modrú značku, ktorá by podľa mapy mala viesť doprava, kolmo na vrstevnice, nejakou šialenou strminou popri potoku. Skúmam dve takéto strminy aj s jarkom, no modrú nenachádzam. Zato však vidím, ako posledné lúče zapadajúceho slnka osvetľujú mohutné, vysoké a staré javory nad cestou. Neviem sa ale príliš sústrediť, pretože bolesť je už naozaj šialená a o chvíľu zapadne slnko. Z mapy je jasné, že na Medvedí vrch sa dá dostať aj okľukou, po lesnej ceste, tak modrú nehľadám a ponáhľam sa po ceste. Je zrejmé, že tadiaľto sa davy turistov určite nehrnú a tomu zodpovedá aj značenie, ktoré bolo už odspodu poriadne schátrané.

Horský hotel „U divých svíň“

V lese sa začína stmievať a očividne to v ňom ožíva. Častejšie vidím srnčiu, ale aj diviaky. Tých je tu teda požehnane. Rozmýšľam, ako a kde vlastne budem spať. Dostávam sa do výsostného diviačieho teritória a spať tu len tak pod širákom a počas spánku byť „zbuldozérovaný“ čriedou divých svíň – to sú vyhliadky, ktoré sa mi veľmi nepozdávajú. Ďalšie popraskané rebrá mi už netreba. Intenzívne preto dúfam v nejaký senník či posed, alebo akýkoľvek prístrešok. Je už šero, keď sa dostávam na rúbanisko, kde mi už naozaj nie je všetko jedno. Diviakmi sa to tu doslova hemží a evidentne nemajú veľkú radosť z mojej prítomnosti. Poviem vám, že pred divou sviňou mám ešte o niečo väčší rešpekt, než pred medveďom. Divá sviňa vie byť poriadne nebezpečná, keď sa naserie. A tieto mi dávajú jasne najavo, aby som vypadol. „Lenže svinky, ja tu hľadám nocľah a musím ísť práve tadiaľ,“ hovorím kľudným hlasom, no svine len grúlia, fučia, fŕkajú a stoja na ceste. Stojím tiež a čakám, čo sa bude diať. Po pár sekundách len veľmi neochotne lezú do húštiny rúbaniska, v ktorom je už také množstvo ďalších diviakov, aké som už dlho nevidel. Nikde nevidím nič, kde by som mohol prespať a tma nekompromisne sadá na kraj, ktorým sa nesie krochkanie, hlasné fučanie a grúlenie. Potme si tu rozhodne miesto na spanie hľadať nechcem. Aj tak mi je ale aj cez bolesť, z ktorej mi už šibe, smiešne, keď si spomeniem na starú a rýchlu heavy metalovú sypačku, s názvom Divá sviňa, od kapely Hever, ktorá hudobne znázorňuje nekompromisne rozbehnutú divú sviňu tak výstižne, že sa musím smiať vždy, keď si to pustím.

Keď už to vyzerá tak, že dnes budem spať asi postojačky, vidím na druhej strane rúbaniska posed. Ale na akom mieste! Nachádzam sa len pár smiešnych metrov pod hrebeňom a odtiaľto mám zo solídnej výšky výhľad doďaleka. Paráda, ako vždy. Ten tu na mňa vyslovene čakal! Presne takéto situácie mám na svojich potulkách rád. Vždy, keď to už vyzerá, že nieto žiadnej nádeje, vtedy sa mi väčšinou na poslednú chvíľu zjaví excelentné miesto na nocľah. Je to asi preto, že chodím po lese taký natešený. O pár sekúnd už sedím hore a dívam sa na Ponitrie, ktoré hlboko podo mnou černie, no na západnom obzore je na oblohe ešte dostatok svetla, vďaka ktorému jasne rozoznávam tmavé kontúry ďalekých kopcov. Nachádzam sa zhruba v polovičnej vzdialenosti medzi Malým Tríbečom a Medvedím vrchom, pod akýmsi nevýrazným sedlom, na rozhraní mladiny, zarasteného rúbaniska a staršej bučiny. Táto konštelácia sama o sebe sľubuje veľký výskyt zveri.

Hladný som už ako blázon. Včera podvečer som bol na bicykli v Liptovskej Tepličke pre syr a bryndzu a ešte som si vyrobil aj mix korenia, ktoré teraz sypem na moju obľúbenú poživeň na túrach. Dokonalý pôžitok z výbornej večere, z výnimočného miesta a z výnimočného „hotela“ mi kazí len prekliata, stupňujúca sa bolesť. Po večeri preto odchádzam na okraj bučiny, kde vyše hodiny sedím medzi troma starými bukmi, ktoré pohladkám, pozdravím a neskôr pri nich meditujem. Po chvíli sa so mnou rozprávajú a počas tohto úžasného stavu okolo mňa prechádza líška, poniže srny a ktovie, čo všetko. Je tu úplná tma, a tak lesných obyvateľov prezrádzajú len ich siluety na okraji rúbane. Všetko živé sa ma v splynutí prestáva báť a veselo sa okolo mňa špacíruje. V hĺbke lesa sa podo mnou rozhúkala sova a mne je čoraz lepšie. Je to úžasný pocit, keď je okolo mňa toľko živých bytostí a som úplne potichu, len v duchu sa poriadne nahlas teším, že sú tu. A niekto sa v noci v lese bojí a pritom sú práve toto tie najpríjemnejšie a najúžasnejšie zážitky, aké sa v lese dajú zažiť. To, čo človek všetkému živému okolo s radosťou dá, to mu všetko živé taktiež s radosťou vráti. Natešený sa vraciam domov a dúfajúc, že sem v noci neprídu poľovníci, sa ukladám na spánok. Je veľmi teplá a voňavá jarná noc, ktorou sa nesú zvuky nočného života. Priamo pod posedom niečo s chuťou hryzká šťavnatú trávu a pri týchto zvukoch zaspávam. Po nejakej hodine sa však zobúdzam na opäť sa stupňujúcu bolesť, pretože spať skrútený na posede s prasknutými rebrami je trochu problém. Vstávať musím skoro a tak si opakovane poriadne uhýnam zo slivovice, aby som aspoň na chvíľu zaspal.

Druhý deň

Holubí sex na plechovej streche a skrivená papuľa už od rána

Noc je veľmi bolestivá, a tak prebieha v štýle: poldeci – hodina spánku a tak dookola. Zo sladkého spánku ma na svitaní budí hrkútanie hrdličiek, ktoré sa s rachotom „ondia“ rovno na plechovej streche posedu. Tresnem po posede a je pokoj, no zaspať už nedokážem. Bolesť je nepríjemná, a tak sa aspoň stávam svedkom nádherného divadla, prebúdzajúceho sa lesa. Koncert z tisícov hrdielok sa v čoraz väčšej intenzite rozlieha po okolí a prvé lúče slnka sa už pomaly zakrádajú do riedkej a vysokej bučiny oproti. Pod bukmi vidím pasúce sa srny, popod posed precupotal zajac a nad rúbaňou prelieta veľký dravec, ktorého so zalepenými očami nestíham identifikovať. Do toho samozrejme neúnavne kukajú kukučky. Toto obdobie milujem nadovšetko. Samotný akt vstávania je veľmi komplikovaný, keďže včera som si zdravotne rozhodne nijako nepolepšil. S úrazom by mal byť vraj človek v kľude, ale to sa pri mojej povahe jednoducho nedá. Keď som mal roztrhnutú slezinu a pustili ma z nemocnice, nevydržal som dlho ležať, a tak netrvalo dlho a už som sa s kamarátom motal po hrebeňoch v okolí Čuntavy, Ondrejiska a Trestníka s tým, že nesmiem spadnúť, lebo ináč by mi znova praskla a museli by mi ju vyoperovať. A ono sa vtedy v onú inkriminovanú neskorú jeseň poriadne šmýkalo. V bolestiach sa balím a keď sa po chvíli už pod posedom pozerám na plný a ťažký ruksak, vôbec sa mi ho nechce dávať na chrbát. Dnes ma čaká 28 kilometrov v horúčave, čo je zrejmé už od rána. Najprv ma ale ešte čaká jedna veľká nepríjemnosť – ranné čupenie v kríkoch, čo je v týchto bolestiach naozaj blbý zážitok, ale čo už. Vyšťavený z činnosti sa pokúšam nahodiť si ruksak, no prenikavá bodavá bolesť mi dáva jasne najavo, že to chce najprv poriadny glg slivovice.

Netrvá dlho a ocitám sa na hrebeni, pri veľkom mravenisku, kde nachádzam chodník, ktorý ma dnes dovedie až do Skýcova. Sadám si do svetlozelenej jarnej trávy a v objatí smrekovej mladiny a bučiny raňajkujem a rozmýšľam, ako dlho asi tým mravcom trvalo, kým postavili také veľdielo. Takýchto velikánskych mravenísk veru veľa nebýva. Krásnym úzkym lesným chodníčkom, ktorý vedie cez húštiny plné svetlozelených lístkov mladých bučkov a výhonkov smrekov, sa dostávam na Medvedí vrch, kde ma pre zmenu víta stará bučina. Takúto rôznorodosť naozaj milujem. Už len samotný fakt, že sa nachádzam v CHKO Ponitrie, dnes sľubuje zaujímavé zážitky. Chvíľu stojím a nasávam vône. Raz darmo – pre človeka zo smrečín je to exotika. O chvíľu sa mi po ľavej strane naskytá krásny výhľad na Topoľčany a Solčany a celú dolinu, ktorou som sa včera štveral hore a na okolité lesy. V lesoch sa hojne vyskytuje holub hrivnák, ale aj zriedkavejší holub plúžik, ktorý na hniezdenie obľubuje práve staré bučiny a dubiny. Doslova na každom kroku sa tu rozlieha neustále hrkútanie lesných holubov a spolu s kukaním kukučiek sú to zvuky, ktoré sa vzhľadom na ich neutíchajúcu intenzitu zrejme stanú „hymnou“ pochodu. Les vonia jarou, ale čo je horšie, teplo sa veľmi rýchlo stupňuje a ako tak do seba lejem litre vody, je mi jasné, že s vodou dnes budem mať veľký problém. V nadmieru vyprahnutých a suchých lesoch tohto roku vyschla nejedna studnička, či potôčik, ako som sa včera dozvedel v krčme.

Uzučká cestička sa neustále kľukatí v naozaj rozprávkovom lese a raz idem do kopca, raz z kopca. Unesený atmosférou lesov sa obzerám na všetky strany a nasávam voľnú a liečivú energiu z plných pľúc. Myslím, že to bolo niekde v okolí Kobylej skaly, kde ma pri chodníku prekvapujú vskutku prastaré, košaté a hrubánske bučiská, aké človek len tak nevidí. Dávam si krátku fotodokumentačnú prestávku, no už nemám vodu. Neskôr schádzam na akési sedlo, kde prechádzam kúskom nefalšovanej divočiny, cez hustý brezový hájik a vysokánsku trávu. Pred sebou mám posledný krátky, ale v tejto situácii nepríjemný „stupák“ na Javorový vrch. Križujem ďalšiu lesnú cestu, ktorá prechádza cez sedlo na hrebeni a spája Požitavie s Ponitrím a už sa teperím hore kopcom. Na vrchole 730 metrov vysokého Javorového vrchu píšem do vrcholovej knihy niečo v zmysle, že som mal v horúčavách ostať doma a radšej ísť do Javorovej doliny na severnej strane Tatier a váľať sa tam v snehu, než sa trepať na juh Slovenska, do sauny. Kúsok ďalej od najvyššej kóty, tam, kde sa oddeľuje žltá značka od zelenej, sa neviem vynadívať na krásne staré javory. Ešteže tak. Už som sa bál, že na Javorovom vrchu nebudú, lebo keď sa raz u nás motorové píly rozšantia...

Sám, bez vody, so slivovicou...

Pred plotom zalesneného rúbaniska stojím a dívam sa doďaleka, smerom na Prievidzu. Parádny výhľad, len ten smäd. Ten ma ženie dolu strmým úbočím, po šmykľavom lístí, ďalej po zelenej. Kopec je veľmi príkry a veľmi sa mi šmýka. Len nespadnúť – to by bol fakt prúser. Opäť prichádzam na nejaké sedlo, cez ktoré opäť prechádza lesná cesta. Z papule už mám sušiareň na ovocie. Naprázdno prehĺtam suchý vzduch, no vody nikde. Ani len nedopitá grgacia voda po drevorubačoch. Len slivovica v ruksaku. Už by som sa napil naozaj bársčoho. Po celý čas, čo som tu, som nikoho nestretol, a tak dúfam, že niekto pôjde oproti a bude mať vodu. Cestička sa neustále kľukatí, no už nestúpa. A vody stále niet, len kukučky kukajú a kukajú a mňa už berú mrákoty. Opäť ma rebrá začínajú bolieť viac, než je únosné, lenže tentoraz to už nemôžem umŕtviť slivovicou, veď by ma porazilo. S vypálenou papuľou by som na tom bol ešte podstatne horšie. Z najbližšieho sedla som rozhodnutý zísť do doliny a hľadať vodu, takže skôr, či neskôr sa už určite napijem. Dodáva mi to dobrú náladu, až sa napokon ocitám na sedle Rakyta. Na smreku pri rázcestí sedí kukučka a kuká a kuká, ale kde je voda, to nepovie. Tu sa už poriadne ozýva aj hlad, ale v tomto stave by som kúsok chleba prehĺtal aj pol hodinu. Cez sedlo prechádza asfaltka, poniže ktorej by podľa mapy mal vyvierať potok. Lenže po príchode na konkrétne miesto vidím len zelenohnedú „brečkoidnú“ žaburinu a to až takú, že v takej sa určite nečvachtal ani legendárny Jožin z bažin... No nič. Pozerám do mapy a mierim po asfaltke do Čerešňovej doliny. Tam by mal byť niekde na začiatku prameň a dúfam, že nie takýto. Po necelých sedemsto metroch neverím vlastným očiam. Naľavo pod stromami pod cestou stojí na hornom konci lúky murovaná studnička! Kričím od radosti ako blázon, odhadzujem prekliato ťažký ruksak, bežím k nej a pijem a pijem. Kompletne sa šťastím bez seba oblievam vodou a neskôr sa aj celý umývam. Toto som potreboval. A že soľ nad zlato. Zaujímalo by ma, či ten, ktorý rozprávku vymyslel (Pavol Dobšinský túto, ako aj iné „len“ zozbieral), vôbec ochutnal vodu alebo stále fičal iba na pálenke, ako ja včera a dnes.

Nádherne svieži a ako niekto úplne iný sa vraciam na sedlo Rakyta. Ruksak oťažel o tri kilá a než si začnem hľadať vhodné miesto na obed, tak som prišiel na to, že som stratil kryt z objektívu. Mňa asi porazí. Takže zase naspäť v tomto teple. A kukučka na smreku stále kuká a kuká – ako keby sa posmievala smiešnej postavičke motajúcej sa v ľudoprázdnej krajine. Keď ju už vyše polhodiny hľadám všade v okolí studničky, rezignujem. To predsa nie je možné. Možno ju uchmatla straka, lebo toto si nedokážem vysvetliť. Niekedy, keď ju zle zatlačím, tak zvykne vystreliť na zem. Lenže na ceste som ju nenašiel. Nakoniec ju na spiatočnej ceste náhodou zbadám meter od cesty. „Ale máš dolet, otca tvojho!“ hovorím kúsku umelej hmoty, upatlanej v Číne. Znova som teda na sedle Rakyta a po neplánovanom nachodení takmer troch kilometrov sa rozkladám pri pni, ktorý mi slúži ako stôl a na menší si sadám. Obidva tieto veľké odrezky som si rozostavil v tieni na ceste pod kukučkou v pevnej viere, že ma tu nezruší žiadna Tatrovka. Takto má stolovanie naozajstnú úroveň.

Príjemne najedený tlmím bolesť slivovicou a pokračujem v ceste. Po obídení vrchu Rakyta sa dostávam na rozsiahle rúbaniská, z ktorých sa mi naskytajú výborné výhľady na okolitú krajinu. Cestu si opätovne užívam naplno a je mi veľmi dobre, a to až tak, že sa dostavuje typický a známy stav, že si závidím, že som tu. Napravo vidím zrúcaninu hradu Hrušov a smerom viac na východ, v diaľke vidím kopec Kruh nad Skýcovom, ktorému nikto z partie nepovie inak, ako Žaluď. Ten musím obísť, zliezť do doliny, potom hore a som v cieli. Ešte je to pekná štreka.

Propagácia tatranských hamburgerov v Skýcove

Častý výskyt rúbanísk mi vôbec nerobí dobre, pretože mi praží na gebuľu a tá sa z toho už ide zblázniť. Nenájsť prameň v Čerešňovej doline, tak neviem, neviem. Pri Krásnom vrchu nachádzam naozaj krásne miesto s vysokými a hrubými bukmi, ktoré dokumentujem a obdivujem. Rastú za malou lúčkou a celé miesto pôsobí ako akýsi zámocký park. Už tu chýba len princezná, proti ktorej prítomnosti by som rozhodne nič nenamietal ani v tomto teple. Za Hornou Oravcovou to klesá poriadne strmo až na sedlo, kde počujem zvuky civilizácie. Škoda. „Randál“ kukučiek a množstva hrkútajúcich lesných holubov som si veľmi zamiloval. Prichádzam na novú asfaltku a zmorený teplom šliapem do kopca. Akosi sa mi nechce. Už by som ťažký ruksačisko nechal tak a utekal naľahko rovno na Borisko. Slivovicu už nemám a tak bolí ako bláznivé a vzhľadom na túto skutočnosť to už bude len horšie. Návšteva krčmy v Skýcove je preto neodkladná. Po vyše osemsto metroch sa definitívne lúčim s kľudom lesov, za ktorým mi je ľúto a prichádzam na cestu vedúcu zo Skýcova do Bošian. Premávka je na môj vkus príliš veľká (veď som len teraz po dvoch dňoch vyliezol z lesa, preboha!), a tak to už po tristo metroch stáčam doprava a po poľnej ceste pokračujem popri lese dolu kopcom. Zelená značka vedie do Skýcova nepochopiteľne po hlavnej ceste, no mne sa moja trasa vidí oveľa viac. Nehovoriac o tom, že mám opäť absolútny kľud.

Prekračujem rozbahnený jarok a po neuveriteľne prašnej ceste stúpam na lúčne sedlo predo mnou, pod ktorým je Skýcov. Na ceste je tak veľmi jemný prach, že každý môj krok víri poriadne kúdole prachu a len dúfam, že tadiaľ nepôjde žiad... Do riti, a už ide. Z kopca sa na mňa valí rozbehnuté terénne auto. No jasné, to by som nebol ja, aby ma niečo takéto nepostretlo. A v skýcovskej krčme si budú myslieť, že niekde vybuchla vápenka. Biely som ako mlynár z grotesky a takto vchádzam do dediny. Hneď na začiatku sa domácich pýtam na najbližšiu krčmu. „Náhodou“ vraj idem dobrým smerom. Jedna pani sa ma po ceste pýta, kam mám namierené. Vravím, že do krčmy.
„A v bistre majú aj hamburgery, ak by ste bol hladný,“ hovorí napokon pani.
„Kdeže, mám so sebou vlastné a navyše naše, tatranské hamburgery,“ vravím s úsmevom.
„A to sú aké preboha? To aj také existujú?“ čuduje sa.
„No, to máte dvojcentimetrový krajec chleba, centimetrovú vrstvu bryndze, opäť dvojcentimetrový krajec chleba a na tom je ešte dvojcentimetrový krajec ovčieho syra,“ vravím a pani otvára oči dokorán. „Zjem jeden a na pár hodín mám pokoj. Kdeže sa hrabe to svinstvo západniarske!“ hovorím s úsmevom a pani ma tľapká po pleci.
„Pravdu máte! Pravdu! My sme na tom rástli a čože teraz tieto deti? Ach jaj,“ mávne rukou a poberá sa s nákupom hore dedinou domov.

Pivo, Žaluď, bolesti

Nesmierne natešený, celý zaprášený, spotený a odretý prichádzam do krčmy, kde neodkladne hasím smäd dvomi pivami. Jáj, to je v tomto tepelnom pekle pocit! Ďalšie dve si beriem zo sebou. Chvíľu ešte sedím v príjemnom tieni na terase nad cestou a pozorujem miestny život. Nič zaujímavé sa tu neudialo, len autobus priviezol ľudí z roboty, ženy idú domov a chlapi do krčmy. Poberám sa tiež. Na konci dediny križujem hlavnú cestu. Kopec Kruh (ďalej ho uvádzam len ako Žaluď) vidím predo mnou mierne naľavo a medzi ním a lesom napravo je lúčnaté sedlo. Kvôli výhľadom sa chcem dostať práve tam, preto ignorujem zelenú značku odbáčajúcu kamsi doprava po hlavnej a idem si po svojom. Cesta však po chvíli pred bránou končí a všetko naokolo je oplotené. Našťastie nachádzam riešenie a pchám sa cez kríky ďalej, na cestičku. Vôbec sa necítim dobre a teplo to len umocňuje. Nakoniec šťastlivo prichádzam na sedlo pod Žaluď. V tom mi volá Mišo Ag z Levíc, že je už na mieste a že sa akurát pozerá na Žaluď a že mu je smiešne. Keby som mal oči ako orol, tak by som ho videl. No vzdušnou čiarou je Jurova chata vzdialená štyri kilometre a po cestičkách a chodníkoch sedem. To je v úpeku a v tomto stave ešte minimálne poldruha hodiny. Tiež by som sa už radšej na ten Žaluď pozeral z druhej strany.

Mišo vraj ide na pivo do neďalekých Jedľových Kostolian. Na rázcestí si nechávam ruksak a naľahko behám hore–dolu po okolí, aby som aj niečo pofotil. Potom sa poberám po rozpálených rozľahlých lúkach ďalej. Od rázcestia už pokračujem po červenej značke. Skýcovský mlyn – 50 min. To neznie veselo. A kde je ešte Borisko. Stretávam tu dvoch mladíkov na bicykloch, tak sa pýtam, odkiaľ a kam idú. Robia okruh zo Zlatých Moraviec. Pýtam sa ich na cyklotrasy v okolí Veľkého Tribeča, no tam vraj nechodievajú. Mňa to tam však akosi ťahá.

Na konci lúky sa ponáram do krásneho, čisto dubového lesa, v ktorom sa cesta zvažuje dolu kopcom. Vyše pol kilometra je napravo odo mňa na rozľahlej lúke uprostred lesov žrebčín a rybníky. Skočiť tak teraz do vody – to by bolo! Bolesť ma po čase núti dať si dlhšiu pauzu a mne je jasné, že na rozhľadňu Drieňová dnes nejdem a ani za Mišom na pivo do dediny. Budem rád, keď budem na Borisku. Aj tak už budú všetci na chate, než sa tam dotrepem.
Obrovské tešenie sa na kamarátov, ktorých mám veľmi rád a ktorých rozhodne nevidím každý deň, ma samovoľne núti ukončiť pauzu a pokračovať v ceste. Červená značka po čase strmo klesá, až sa ocitám na asfaltke, ktorá vedie z útrob hlbokých lesov v Hlbokej doline, do dedinky Hostie, ktorá je vzdialená štyri kilometre južným smerom. Hneď potom, ako ma lesná zvážnica doslova vypľula na túto cestu, zisťujem, že som sa ocitol pri niekdajšom Skýcovskom mlyne. Do dnešných čias tu zostalo už len rumovisko, kvitnúci orgován, smrek pri ceste a rozhliadajúca sa postavička, očarená atmosférou tohto miesta.

Asfaltová cestička sa kľukatí dolinou v objatí stromov, ktoré práve na tomto mieste svojimi konármi a svetlými jarnými listami vytvárajú nádherný „stromčekový tunel“, ktorý mi pripomína jednu cestu z detstva, ktorá je už nenávratne preč. Pozerám do mapy a rozmýšľam, čo ďalej. A ako sa pri tom rozmýšľaní pristihujem, tak s okamžitou platnosťou rozmýšľanie ruším. Však tu nemám nad čím rozmýšľať – najkratšou cestou na Borisko, plnou parou vpred! Keby som bol aspoň pod parou, aby mi boli tie rebrá ukradnuté, ale už na to kašlem. Prekračujem Hostianský potok a po druhej strane úzkej doliny postupujem v jelšovom lese plnom starých a hrubých jelší, po zarastenej lesnej ceste, proti prúdu potoka asi sedemsto metrov. Prichádzam k ústiu akejsi malej dolinky, ktorou by som sa mal dostať na Borisko. Podľa mapy by tadiaľ mala viesť cesta. Lenže žiadna tu nie je. Borisko je napravo nado mnou – to mi je jasné aj bez mapy, ale ako sa tam vytrepem cez tie húštiny, to mi jasné nie je.

Ta toto ci treba?

Odhadzujem ruksak, naľahko skúmam terén, až sa napokon rozhodujem ísť hlava–nehlava smerom, kde je Jurova chata. Bolesť sa totižto vystupňovala až tak, že mi už je všetko jedno a nejaký kilometer ma predsa nemôže rozhádzať. Lenže husté tŕnisté húštiny v šialenej strmine ma rozhadzovať začínajú. Hlavne, keď sa šmýkam a rebrá si udieram o hrubý konár. Ťažký ruksak strháva a zbiera suveníry okolitej flóry a o mojich vlasoch, ktorých chumáče si zase berú kríky, ani nehovoriac. Trnky, hloh, šípky, šialená strmina a popadané konáre. Paradoxne mi z toho začína byť smiešne, lebo si pripadám ako nejaký výsadkár s dôležitou misiou v cudzej krajine. Mal som blbec radšej pokračovať ďalej po lesnej ceste až nad brod, kde to poznám a kde by som sa napojil na lesnú cestu, vedúcu hore na Borisko. No mne sa nechcelo. Musel som špekulovať, ako si to skrátiť.

Tam, kde je sklon nejakých 45 stupňov, znenazdajky zakopávam o hrdzavé hrnce, bordel, plastové fľaše a iné prekážky. Celý zahlinený sa šmýkam asi o päť metrov dolu, dvíham hlavu a nado mnou vidím plot a za ním na dvore nejakých ľudí. Stáčam to teda doprava a zo všetkých síl sa štverám strminou. Tadiaľto zrejme ešte žiaden človek nikdy nešiel. Zase musím byť ako blbec niekde prvý. So zomknutými perami sa štverám nahor, v snahe nespadnúť a nedochrámať sa ešte viac. Vyliezam na niekoho pozemku, prekračujem cestičku a škriabem sa trávnatou strminou hore, ako blázon. Konečne prichádzam na známu lúku, ktorú križujem a už vidím Jurovu chatu nejakých tristo metrov odo mňa naľavo pod lúkou. Schádzam dolu lúkou s miernym sklonom, na ktorej sa pasú dva krásne haflingy. Blonďavé koníky bežia okamžite ku mne a zisťujem, že sú to blondíny. Okamžite sa kamarátime a mne je v tej chvíli veľmi fajn, pretože oproti mi už idú starí kamoši - Jaro Koporec s Mišom Agom, ktorý sa rehoce, čím všetkým som ovešaný.

„Aha, aj toto si mal na sebe,“ ukazuje mi so smiechom veľkú a tučnú zelenú húsenicu. „Jáj, Heller, kadiaľ si to zase išiel,“ rehoce sa Mišo.
„Vlčák je blázen,“ vraví vysmiaty Jaro a objímame sa. Prezývku „Vlčák“, ktorú mi už poriadne dávno dali ešte v robote, tak po roku opäť počujem naživo. Jedni ma prezývajú Heller, iní Vlčák, ale keď počujem ten budmerický prízvuk, keď Juro z Budmeríc povie „Vlčák“, tak to stojí za to, ako aj všetci „Západnári z dedýn“, ktorí čochvíľa dorazia a na ktorých sa veľmi, preveľmi teším. „A odkál ideš?“ pýta sa Jaro z Topoľčian (Topolčan).
Z juhu bratu, z juhu, ako sa na Tatranca patrí, he, he,“ škerím sa cez bolesť už pri stole a zaslúženom pive. Z posedenia pred chatou je nádherný panoramatický výhľad do dolín a na kopce v okolí Skýcova a kto odtiaľto videl kopec Kruh, tak pochopí, prečo tento orientačný bod všetci z partie volajú Žaluď. Spokojne sa rozhliadam po okolí a cítim obrovskú úľavu, že už nemusím vláčiť veličizný ťažký batoh a bolesť pomaly ustupuje. O rok sem prídem zo severu, v tom mám jasno už teraz, no len ak budem zdravý. Chcem to spojiť s hrebeňovkou Vtáčnika.

Sumárizmus

Pre mňa to bola náročnosť 5, preto som dal 5. Aj s dvojnásobnou zachádzkou zo sedla Rakyta a s motaním sa okolo Kruhu som dnes nachodil 29 kilometrov, ktoré som miestami doslova pretrpel, ale aj tak mám neustále pred očami nádherné lesy, „bezturistično“, krásne zákutia a v ušiach mi v príjemnej spoločnosti už všetkých kamarátov ešte stále kukajú kukučky. To, z čoho som mal včera a dnes ráno divné pocity, som nakoniec šťastlivo prešiel a nedokaličil sa ešte viac. Ale prichádzajú mi na um slová jedného štamgasta u nás v krčme, na margo mojich turistických aktivít: „A toto ci treba?“

Fotogaléria k článku

Najnovšie