Túra

Švédsko - Laponsko - NP Sarek

26. 03. 2013
Pokračovanie laponského výletu z roku 2011. Tá istá trojica, Essi z Fínska, Remu - Essin holandský ovčiarsky pes (necelé 2 roky) a Boris zo Slovenska, dočasný pobyt Wales. Pri lúčení sa v Tampere minulý rok padlo rozhodnutie, že budúci rok, po vzájomnej spokojnosti, Laponsko zopakujeme. Neviem, ako sme vtedy tomu obidvaja verili, no uskutočnilo sa. Keďže nie som dobrý v plánovaní, nechal som všetko na Essi a niekedy na jar sa začali vyvíjať prvé nápady. Takže som už nepomýšľal na dovolenku v teplých krajinách a opäť som sa psychicky pripravil na sever so svetlými studenými nocami.

Presun

Konkrétnejšie plány sa začali objavovať a vyšlo najavo, že tentokrát zamierime do švédskej časti Laponska, NP Sarek. Povedal som si, že to bude asi niečo podobné ako minulý rok, nevenoval som nejako pozornosť štúdiu, čo, ako a kde je Sarek. Najväčším trápením pre mňa bolo plánovanie leteniek UK - Švédsko a rozmýšľanie o tom, čo budem mimo civilizácie jesť, keďže som počas zimy značne zmenil svoje stravovacie spôsoby. Prestal som totiž jesť tepelne upravované jedlá a snažím sa jesť väčšinou surovú stravu rastlinného pôvodu. Asi deň pred odletom som si predsa len vygooglil Sarek a tam sa objavilo "posledná divočina v Európe". Trošku som zneistel, pravdepodobne to teda nebude len obyčajná prechádzka. Letenka Londýn - Štokholm sa zakúpila, nejaké tie provizórne zásoby tiež a v júli sme sa všetci stretli na stanici v Štokholme. Rozhodli sme sa pre júl, dúfajúc v lepšie počasie ako minuloročný september v okolí Kilpisjärvi.

Essi rezervovala miestenky v nočnom vlaku smerujúcom do Gällivare s plánovaným odchodom o 17.50 h, ktorý sa, prekvapujúco na Švédsko, posunul o niekoľko hodín neskôr. Cesta sa vyvíjala pomaly, vlakom sa začali šíriť nejaké podozrivé oznamy v švédčine, ktoré neskôr aj preložili do angličtiny a po polnoci oznámili, že to bude asi tým piatkom 13-teho, no do Gällivare načas neprídeme. Pôvodný príchod mal byť o 9.19 h, prišli sme však až okolo 15-tej poobede. Ako kompenzáciu sme dostali kávy, čaje, bagety či hrušky (ovocie, nie vypálené) zadarmo. Ďalšou z výhod bolo, že železnice museli zariadiť špeciálny odvoz smerom do Ritsem, pretože niektorí už mali autobus zaplatený, my sme lístok za spoj platiť nemuseli. Odviezol nás na miesto Suorva, kde sa nachádza priehrada cez jazero Akkajaure a náš začiatočný bod výletu.

13. 7. - kriaky v sandláloch

Tak teda okolo 17-tej predvečerom vystupujeme z autobusu spolu s ďalším jedným párikom. Suorva nie je osada, je tam len pár domov pri priehrade, asi niekto permanentne bývajúci tam. Nasledujeme párik, prechádzame cez bránu so zákazom vstupu, no nejaké hliadkujúce auto v diaľke nás neregistruje, tak sme asi tolerovaní ako turisti. Začína pršať, ruksak naplnený okrem nutných vecí na kempovanie kadejakým ťažkým sušeným ovocím a orechami cítim už po pár metroch. Po prechode na druhú stranu jazera už celkom zmoknutý hneď začínam myslieť na prvý kemp, Essi je však iného názoru, chce pokračovať smerom hore nad úroveň lesa. Čaká nás klasický hustý brezový lesík, potešujúci je aj náznak chodníka naším smerom. Ten sa však časom mení na menšiu riečku, dážď neprestáva, prezúvame vibramy a obúvame sandále. V nich sa mi podarilo šmyknúť, ruksak ma stiahol na zem a jedna vibrama kompletne spadla do vody. Začali nás ochutnávať komáre, chodník sa stratil. Pokračujeme jednoducho smerom hore, kriaky v sandáloch nezvládam, obúvam naspäť mokré topánky. Myšlienky boli asi také, že prečo som sem išiel, čo ak takto bude pršať celé dva týždne, chcem sa otočiť a postaviť stan v kempingu a robiť jednodňovky. Pri pohľade na Essi, stúpajúcu odhodlane smerom hore, som si hovoril, že skúsim to brať ako ona a nasledoval ju potichu. Hranicu lesa sme zdolali, našli aj miernu rovinku a prvý tábor sme postavili tesne pred polnocou. Dokonca prestalo pršať a naskytli sa výhľady na Akkajaure, vodopády na druhej strane údolia, ktoré možno deň predtým ešte vodopádmi ani neboli. Polnočné svetlo a stále sú celkom prijateľné fotografie. Kontrola predpovede cez mobil ukazuje slnko niekedy o dva dni.

14. 7. - celý deň v spacáku

Dážď! Takmer celú noc, ráno, predpoludnie, popoludnie, večer...noc. Porada v stane, zahanbene navrhujem moje včerajšie myšlienky o otočení sa a nájdení kempu, pokračovať nemám chuť, všetky veci, čo som mal včera na sebe, sú mokré a rezervné by boli mokré po pár minútach. Dohodli sme sa, že tento deň prečkáme v stane a zajtra sa uvidí. Predpoveď stále ukazovala slnko. Strávil som teda deň v teplom spacáku so studenými nohami, Essi zvládla prechádzku s Remu, vrátili sa premočení do nitky. Možno keby som vedel meditovať, bol by tento deň strávený užitočnejšie, alebo som meditoval? Myšlienkami som bol niekde v pochybnostiach, čo tá "posledná európska divočina" asi znamená a že či mi Sarek dovolí prekročiť jeho hranice. Lebo keď sa prekročia, tak návrat do civilizácie nebude párhodinová prechádzka.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

15. 7. - brodenie potokov

Ďakujem, slnko! Takéto ráno bolo treba a pochybnosti odfukuje vietor. Ideme ďalej! Ráno po zobudení už žiadne nepríjemné zvuky dopadajúcich kvapiek na stan, takmer jasno a neodolávam, dávam si ranný kúpeľ v studenom potoku, hneď vedľa pozostatkov snehu zo zimy (alebo z letného sneženia, v Laponsku nikdy nevieš). Vychutnávam moju sladkú raňajkovú pohánkovú kašu, Essi sa zobudila a užívame si teplo a výhľady, sušíme všetky veci, pripravujeme sa na vstup do Sareku. Trasa je jednoduchšia ako hore lesom, vlastne traverzujeme horu Halji, občas sa zjavuje aj náznak chodníka, no ani náznak mostov pri potokoch, ktoré sa dajú po dažďoch nazvať aj menšími riečkami. Pri prvom prezúvaní sa do sandálov stretávame nemecký párik, zjavne nie prvýkrát v Laponsku, nechýbajú im totiž veľké drevené palice na podopieranie sa pri brodení. Nás také niečo ani nenapadlo doniesť, nemáme ani obyčajné trekové palice, no odhodlane prekračujem rieku. Keď svieti slnko, všetko sa mi zdá jednoduchšie. Problematickejšie je to s Essi, takže po prenesení môjho ruksaku sa vraciam po jej ruksak, a takto zdolávame väčšinu tých drsnejších riek. Prezúvanie pri každej riečke zaberá dosť času, ešte viac, keď zrazu zistím, že brašňu s foťákom som nechal niekde pri jednom z už zdolaných brodov. Ešteže v Laponsku nie je veľa turistov, zostala tam, kde som ju nechal, aj keď mi dosť trvalo, kým som našiel správne miesto.

Nikde sa však neponáhľame, obloha len s pár oblakmi, dokonca kráčame len v krátkych tričkách. Objavujú sa nové výhľady, akási križovatka ľadovcových údolí, nad ňou pyramídová hora Stugga, ktorá nám dlho nezíde z výhľadu. Schyľuje sa k večeru, zapadajúce slnko dodáva krajine ešte krajšie farby, užívanie si krajiny sa mieša so zhoršujúcimi sa podmienkami na kráčanie, brezové a vŕbové kriaky v močariskách, ktoré s radosťou obývajú moje obľúbené komáre. Vytiahol som na ne prvýkrát ochrannú sieťku a všetko vytŕčajúce som postriekal repelentom, čo mi ešte ostal zo Škótska. Každý si vyberáme vlastnú trasu, raz nadávam viac ja, raz Essi, dokonca aj Remu má občas problémy. Sarek je ozaj chránený ako šípová Ruženka, nepustí k sebe hocikoho, a to oficiálny mystický most cez hranice Sareku máme ešte stále v nedohľadne. Kráčame dlho, tmy sa nemusíme obávať, stretávame zopár kempujúcich, Essi podľa vzhľadu tipovala, že sú Fíni, aj keď sme prehodili pár slov po anglicky. Húfy komárov okolo nich ako keby si ani nevšímali. Myslím, že my sme si to rozplánovali lepšie, vždy ráno sme začínali pomaly, vysedávaním pri stane a večer, keď komáre boli aktívnejšie, sme dlho kráčali, sedieť pri stane by bolo vždy nepríjemnejšie večer. Essi si zvykla variť práškové cestoviny či polievky, ja som dával kaše z chia semiačok, orechov a sušeného ovocia a rýchlo zaľahol do spacáku.

16. 7. - ochutnávame prírodu

Ďalší deň a stále pekné počasie! Po prebudení si užívame ráno, boľavým hnátom sa nechce pohnúť z miesta, oddychujeme v závetrí stanu a pozorujeme výhľady na údolie pred nami, ľadovcové jazero Lietitjaure, hory pokryté snehom. Čaká nás prebrodenie stále chladnejších a chladnejších riek a večer konečne letný most ponad rieku v doline Kukkesvagge. Cestou ochutnávam, čo zelené divočina ponúka, nájdu sa púpavové listy, kvety ešte ani nie v puku, alchemilka, čučoriedkové listy, mladé výhonky brezy tiež nie sú na zahodenie. Objavujú sa prvé náznaky divočiny, sobia kostra hneď vedľa chodníka, napadá mi, či uvidíme vlka alebo medveďa, ktoré sa tu údajne nachádzajú. Bohužiaľ, či našťastie, žiadnych nestretávame počas celého pobytu, objavujú sa však prvé zvedavé soby v diaľke a nekontrolovateľné pokusy Remu naháňať ich. Prehodnocujem môj postoj ku vzťahu človek a pes, Remu je pre mňa príklad, ako človek znehodnotil šelmu vlka na otroka psa, závislého od človeka pre zábavu človeka, i keď Essi má samozrejme iný názor na vec. Ľutujem ho, no zároveň mu neviem poskytnúť jeho stále vyžadovanú pozornosť, radšej obdivujem tiché a kľudné hory naokolo. Most sa objavil, zopár kempujúcich pri ňom, zdolávame rieku, ktorú bez mostu zvládne prebrodiť len sob a kempujeme na jednom z ďalších nezabudnuteľných miest. Citeľne sa však ochladilo od chladnej rieky a stále bližších ľadovcov.

17. 7. - hore bez

Každé ráno je chladnejšie a chladnejšie, no stále zvládam rýchlu rannú hygienu, pozdraviť slnko, kým Essi spí v stane. Toto ráno postrašila dažďová prehánka, kopce naokolo pokryté oblakmi, ktoré sa mi zdali viac snehové ako dažďové. Po lenivých raňajkách nás čaká menší výstup a zostup cez sedlo do ďalšej širokej ľadovcovej doliny, počasie sa umúdruje a na chvíľu si dokonca pri výstupe užívam severské lúče "hore bez". Zo sedla preparádny výhľad na celé údolie pred nami, máme sa na čo tešiť. Ťažko vybrať správnu trasu, nevieme, či uprednostniť ísť cez brezové kroviny úpätím alebo nižšie popri rieke, kde by sme riskovali močariská. Essi vybrala kroviny, no suché nohy sme napriek tomu neudržali. V dolinke sa našli nejaké žltohlavy, iskerníky, niektoré detaily mi pripomenuli Tatry, no širší pohľad je jednoznačne špecifické Laponsko s ľadovcami pokrytými tmavými horami. Po pár dňoch sa objavil náznak civilizácie v podobe rýchleho preletu malej helikoptéry ponad, najskôr nejakí bohatší a lenivejší turisti, užívajúci si pohľad z výšky. Hneď mi napadlo, že taký heliskiing by tu nebol od veci! Dochádzame k nádherne modrozelenostudeno sfarbenému jazeru Pierikjaure, blíži sa križovatka troch údolí, plánujeme kempovať dva dni a spraviť si výlet naľahko. Stretávame fínsko-švédsky párik, ktorý ide približne našu, trasu len opačným smerom, uisťujú nás, že brody sa dajú zvládnuť, niektoré rieky je dokonca stále možné prejsť ponad po snehu. Na križovatke údolí sa nájdu rozptýlené aj 3 alebo 4 iné stany, my stanujeme okolo 21.00 h na peknom mieste pri riečke, vytekajúcej z Pierikjaure. Od severu to vyzerá na hrozitánsku búrku, zdá sa mi, že je zatiaľ najchladnejší večer, no stále zostávame suchí a v pohode, výhodou je menej komárov po večeroch.

18. 7. - hora Bielatjähkka

V tento deň som dúfal vo výlet osamote, Essi som spomenul, že si chcem vyjsť na horu nad nami, no jej sa nechcelo a ani som ju neprehováral, predsa len som myslel, že deň odlúčenia prospeje. No ráno po neúspešnom odhováraní sa rozhodla pre výstup aj Essi s Remu. Začiatok bol hneď problematický, prechod cez riečku, ktorá bola síce úzka, no príliš hlboká, nakoniec sme našli zopár vytŕčajúcich skál, po ktorých sa bez ruksakov dalo v pohode preskákať, aj keď pošmyknutie by znamenalo ľadový kúpeľ. Cieľom sa stala hora Bielatjähkka nad údolím Rapadalen, trávnatý močaristý začiatok, občas náznak chodníka, no najskôr sobieho, neskôr strmší výstup suťoviskom, kým sme nedosiahli snehovú pokrývku, po ktorej sa kráčalo celkom príjemne. Cesta hore trvala okolo 3 hodín miernym tempom, na vrchole niečo vyše 1500 m n. m. sme stáli o 15-tej. Výhľady boli zo začiatku neprajné, zo severu prichádzali mraky naháňajúce strach, no nejako sa nám nechcelo ísť hneď dole a vyplatilo sa, obloha sa nečakane takmer vyjasnila a objavili sa ďaleké výhľady. Sarek je obrovský a hôr naokolo na nespočítanie. Rozmýšľal som, či na každej z nich stála ľudská noha, pripadalo mi to nemožné! Dlho sme si svet naokolo užívali, cestou dole nám fajne svietilo slnko a zrazu sa na trávnatých pláňach objavili stáda sobov všade naokolo, až sme nevedeli, ktorým smerom sa pozerať. Riečku sa nám podarilo preskákať opäť nasucho, po príjemnom dni som do spacáku zaľahol dokonca s miernym úpalom veľmi skoro.

19. 7. - zmena počasia

Šiesta noc prežitá, ešte veľa ostáva a začínam myslieť na výhody civilizácie, predsa len teplo, teplá posteľ, sprcha sú pohodlnejšie ako ranný kúpeľ v ľadovcovej riečke, keď sa mi zadok pokúšajú ochutnávať komáre. No má to aj svoje čaro. Spadlo zopár kvapiek, ale oblaky sa stále držia hlavne na horách okolo a smer Ritsem, kde sa chystáme, vyzerá najsvetlejšie. Čaká nás dolina Ruotesvagge, smer sever, dve rieky na brodenie, ktoré na rozdiel od ťažších chlapov, ktorých práve stretávame, riskujeme prechodom po zvyškoch zmrznutého snehu, oplatilo sa. Jasnejšie počasie dlho netrvalo a po dlhšom čase prišiel trvalejší dážď. Dnešná trasa však nebola dlhá, cieľ nás čaká za ďalším letným mostom, dokonca v podobe malého zrubu s núdzovým telefónom a bonusovou kadibúdkou. Miesto malebné, znovu križovatka údolí, využíva ho viac ľudí na stanovanie, no nie sme veľmi spoločenskí a zaľahneme skoro do stanov. Mraky sú tmavšie a tmavšie.

20. 7. - oddychový deň

Toto nebude dlhý zápis, celý deň sme strávili v stane. Ranný prvý pohľad zo stanu ma ani veľmi neprekvapil, na horách okolo čerstvý sneh, na našej úrovni však chladný dážď. Ani Essi neprotestovala a rozhodli sme sa oddychovať v teple spacáku a dúfať v lepšie zajtrajšky. Moje telo javí náznaky únavy, pomohol k tomu aj menší úpal z Bielatjähkky, pery mám rozkúskované ako najväčší himalájisti. Napriek nezáživnému dňu v stane sa mi práve pri chvíľkovom vykuknutí zo stanu naskytol preparádny zážitok, keď som zachytil prechod soba širokou ľadovcovou riekou, čo by nebolo až také špeciálne, no trčala mu len hlava a obrovské parohy. Žiadny problém pre soba, len sa otriasol a pokračoval, uvedomujem si, že na život v takýchto podmienkach treba byť stvorený. Takže deň strávený myslením, nemyslením, ďakovaním aspoň za to teplo spacáku, za moje jedlo, ktoré ťažilo môj ruksak a počúvaním rieky.

21. 7. - útulňa lovcov sobov

Žiadna zmena počasia, chladný dážď, sneh naokolo, veľmi sa teda nechce vyliezať zo spacáka, no už by sme sa mali pohnúť! Trvá nám to celé doobedie, kým sa pohneme, vybaľujem protidažďové pončo, ktoré sa dnes teda zišlo, občas sa do dažďu primieša sneh, no keď padá, padá vďaka vetru vodorovne, prestávky si vždy dávame za nejakým šutrom v závetrí. Čo nepotešilo, sú dve dosť široké rieky na brod, neviem, či sa smiať, či plakať, veľmi sa mi skrehnutému nechce brodiť v sandáloch. Nič iné nám však neostáva a keď si po druhej rieke s takmer odmrznutými prstami pokúšam zašnurovať topánky, poteší nás parádna dvojitá dúha ponad údolie, ktoré sme práve prešli. Pokračujeme širokou pahorkatinou, kde je ľahko stratiť smer a som celkom vďačný za Essine navigačné schopnosti, chodníky neexistujú, keď sa nejaký náznak chodníka pokúšam nasledovať, zmizne úplne na neočakávanom mieste. Dôkazom je párik v diaľke, ktorý si na pochod vybral úplne inú stranu pahorkatiny, kto z nás bol teda stratený? Časom sa objavuje orientačný bod, dom, stojaci na horizonte v strede ničoho! Neoznačený na mape, celkom nás zmiatol, no usudzujeme, že je to útulňa lovcov sobov, smradľavé, vlhké a špinavé miesto, nezdržíme sa dlho a keďže je ešte čas do zotmenia, rozhodneme sa nájsť krajšie miesto na prespatie. To nám uľahčuje ďalšia rieka na prebrodenie a rozhodujeme sa, že občerstvenie si necháme až na ráno. Prespávame teda na krásnom mieste, ukazujú sa ďalšie vysoké hory, čerstvo zasnežené a sú chvíľky bez dažďa, kedy môžem sušiť mokré veci, ani nie slnkom, ale aspoň vetrom.

22. 7. - pod Kisuris

Jedna z poriadne studených nocí, no ráno bez dažďa s občasnými náznakmi slnka! Využívam na okúpanie sa v riečke, lebo posledných pár dní som sa na toaletu nezmohol. Dosušujeme veci, užívame si deň bez dažďa, radosť! Ranné prebrodenie riečky je oproti včerajšku ozaj príjemným osviežením a pokračujeme smer údolie pod horou Kisuris, kde Sarek končí a nachádza sa dokonca turistická útulňa. Hneď sa príjemnejšie kráča, pospevujeme si Sunshine Reggea, napadlo mi, že už nemusím ísť na slávny fínsky metalový Tuska Fest, čo mi Essi preložila ako Utrpenie fest, zato som si festival zažil v Sareku! Mení sa aj krajina, kráčame popri širokej rieke širokým údolím, trošku sa vzďaľujeme od vysokých hôr, čo nám však poskytuje len širšie a krajšie výhľady. Prešli sme popri opustenom drevenom típí, obrovskej skale akoby z neba spadnutej v strede rovinatého údolia, ktorá pripomínala obetné miesto. Tak nejako sme sa priblížili pod Kisuris, Essi na týchto miestach bola, keď sa zúčastňovala školských kurzov prežitia, tak spoznávala obrysy hôr. Ďalšie miesto na prespatie sme vybrali v už jesenne sa sfarbujúcom brezovom lesíku, ktorý sa objavil a za výber miesta sa zas nemôžem sťažovať. Pozorujeme jeden z najkrajších západov slnka za úchvatnou horou Niják, na ktorej raz stáť by bolo isto silným zážitkom. Varíme čaj a tentokrát sa nám ani nechce tak rýchlo zaliezať do stanu. Civilizácia sa blíži a uvedomujeme si, že takéto formy utrpenia, aké sme prežili, budeme zas niekedy tam medzi ľuďmi, domami, autami, obchodmi, reštauráciami a podobnými výdobytkami postrádať!

23. 7. - brodenie po švédsky

Ďalšia studená noc, zima ma ráno prebrala, no aspoň som si odfotil východ slnka okolo 4-tej ráno. Počasie vyzeralo výborné, no keď som sa ráno druhýkrát prebral, pršalo a my sme sa nepohli až do obeda. Pokračovali sme lesíkom, už po celkom zjavnom chodníku, no napriek tomu sa nám podarilo minúť turistickú útulňu, našťastie sme ju ani nepotrebovali. Prekročili sme oficiálnu hranicu Sareku, so vstupnými tabuľami a mapkami a napojili sme sa na Kungsleden, turistickú magistrálu okolo Sareku. Od tejto chvíle som si pripadal ako kráčajúci po horskej diaľnici, pretože bola označená, ponad močariská boli spravené drevené chodníčky a ponad každú menšiu riečku mostík. No nesťažoval som sa, stále nás čakalo údolie popri rieke obrovskej ľadovcovej Vuojatätno, na jeho konci prechod ponad ňu po hojdacom moste a chatka Akastunga, kde sme stretli možno aj 10 ľudí naraz. Najviac ma zaujali dvaja Švédi, ktorí prešli približne našu trasu, a keď sme sa bavili o brodoch, ma teda prekvapili, keď povedali, že sa vyzúvali len raz! Ich metóda boli dobre naimpregnované Meindle, nepremokavé nohavice a ponad topánky návleky a rýchlo prebrodiť. Hm, možno nabudúce, aj keď mi to pripadá nereálne, lebo niekedy som bol vo vode po kolená. No to je švédsky, domáci spôsob. S nimi sme zorganizovali aj rannú plavbu do Ritsem na druhú stranu jazera Akkajaure. Pri chate bol totiž oznam, že pravidelná linka nepremáva, treba sa objednať telefonicky. Bez lode by sme si totiž mohli naplánovať ďalších pár dní na prechod okolo jazera. Pri prístave sme našli v hustom lesíku miesto na poslednú noc v stane, pokukali výhľady na dúhu ponad jazero, zjedli posledné zásoby, ktorých po jedenástich dňoch veľa neostalo a užili si poslednú noc nadivoko.

24. 7. - prvá káva

Prístavná kaviareň bola otvorená ráno, čo pre mňa znamenalo prvú kávu po dlhom čase. Zrazu sa nazbieralo veľa ľudí čakajúcich na loď, plavba však bola príjemná, Akkajaure v zime býva samozrejme zamrznuté a dajú sa po ňom robiť lyžiarske túry, zima v Laponsku musí byť teda tiež zážitok! V Ritsem sme celkom ľahko medzi pätnástimi domami našli Svenska Turistforeningen ubytovňu a pekne si zaplatili za noc v posteli, pod strechou, s teplou sprchou. Návšteva v obchode pozostávala z nákupu čerstvých jabĺk, orechovej zmesi so sušeným ovocím a nejaké pivo, čo som na druhý deň oľutoval.

25. 7. - dopravné komplikácie

Už nás čakal iba autobus z Ritsem do Gällivare, popri dlhočiznom Akkajaure, popri Suorve, kde sme začali naše putovanie, údolím, ktoré by bolo ideálne pre bouldrovanie, obrovské balvany hneď vedľa cesty a brehu jazera, pekné miesta. V Gällivare nás čakalo smutné zistenie, že plánovaný vlak do Štokholmu je už vypredaný a na ďalší nie je miesto pre psa, to znamenalo rozlúčenie sa v Gällivare, Essi čakala komplikovaná cesta autobusmi severom do Fínska a mne sa ušiel lístok na nočný vlak do Štokholmu.

Záver

Dobre nám bolo! Sarek je špeciálne miesto, nezabudnuteľné! Zažili sme v ňom v strede leta všetky štyri ročné obdobia, veľa sme si zanadávali pri príležitosti chladnejších a vlhkejších, ale všetko to stálo za to. Byť tam obklopený prekrásnou prírodou dáva energiu. Viac, ako berie.

Vďaka, Sarek!

Fórum 14 príspevkov
Švédsko - Laponsko - NP Sarek 02/02/15 09:29 14 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Švédsko - Laponsko - NP Sarek Pokračovanie laponského výletu z roku 2011. Tá istá trojica, Essi z Fínska, Remu - Essin holandský ovčiarsky pes (necelé 2 roky) a Boris zo Slovenska, dočasný pobyt Wales. Pri lúčení sa v Tampere minulý rok padlo rozhodnutie, že budúci rok, po vzájomnej spokojnosti, Laponsko zopakujeme. Neviem, ako sme vtedy tomu obidvaja verili, no uskutočnilo sa. Keďže nie som dobrý v plánovaní, nechal som všetko na Essi a niekedy na jar sa začali vyvíjať prvé nápady. Takže som už nepomýšľal na dovolenku v teplých krajinách a opäť som sa psychicky pripravil na sever so svetlými studenými nocami. 26/03/13 Boris Verseghy Svet
Svet Lappland - týždenný prechod Laponskom Laponsko (Lappland / Sápmi) a prechádzka tromi škandinávskymi štátmi, ktoré som vždy túžil preskúmať samostatne. Na výlete sa našej výpravnej trojici podarilo doslova prekročiť hranice Nórska, Švédska a Fínska hneď niekoľkokrát. 28/02/12 Boris Verseghy Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Malý Muráň - náučný okruh z Novoveskej Huty Malé okno v protiepidemických opatreniach a možnosti turistiky cez okres s priateľkou okamžite využívame a po minulotýždňových Slanských vrchoch, sme sa tentokrát vybrali k okraju Slovenského raja za históriou baníctva v regióne. dnes Dominik Chňapko Volovské vrchy
Extra Basecamp: bude príjemne, vo vyšších polohách je stále sneh Čaká nás pekný víkend, kedy budú teploty cez deň atakovať dvadsiatky, najmä v nedeľu. Rána však majú byť s prízemným mrazom, preto na dvojdňovku radšej pohľadajte strechu nad hlavou. V nižších polohách je už viac zelene, oko potešia aj kvitnúce ovocné stromy. včera Redakcia Basecamp
Túra Ivanov vrch a Praporec - okruh z Hermanoviec n. Topľou Slanské vrchy sú pre turistov z východu asi obohraná pesnička, avšak myslím si, že stále majú čo ponúknuť aj v prípade, ak ich má človek prechodené krížom-krážom. Nečakane sa mi podarilo vybaviť si dovolenku na pondelok. Plán sme mali pôvodne ísť niekam na západ, avšak nepredvídané udalosti nám dovolili vyraziť až pred obedom, a tak meníme plány a vyrážame na nenáročný okruh v okolí Hermanoviec nad Topľou. včera Stanislav Ďurica Slanské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Švédsko - Laponsko - NP Sarek 02/02/15 09:29 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Švédsko: Laponsko (Lappland) - Sarek - Národný park Sarek (Sareks nationalpark)
  • Počet dní
    • 12
  • Vzdialenosť
    • 100 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 13.07.2012
  • Nocovanie
    • vlastný stan (voľné táborenie)
  • Voda
    • jazerá, rieky
  • Doprava
    • Štokholm (lietadlo) - Galliväre (vlak) - Galliväre/Ritsem (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.39 (0.19)