Pozvoľnejší ranný štart nemusí byť na škodu. Teplota sa zdvihla tesne pod nulu, cestári si stihli splniť aspoň základné povinnosti a tak môžeme drieť najprv diaľničné a neskôr aj treťotriedne slovenské cesty, tiahnuce sa medzi mantinelmi do výšky plota. Do sedla Pusté pole nad Zlatou Baňou to už bez pomoci pánov Kvatro, Iksdrajv, Haldeks a Awede nejde a tak sa na provizórnom parkovisku koná iba skromne obsadený zraz klubu vysokých podvozkov. Predseda však odkazuje, že najlepší tereniak nie je firemná Fabia, ale reprezentačná limuzína a tak mu offroaďáci robia ešte jedno miestečko. Dobojované, začína sa zábava mimo vykurovaných sedačiek. Nahadzujeme termovrstvy, kukly a bežky, vypúšťame snežné psy a hľadáme bufetára od zánovnej mikrovlnky z prístrešku. Veľká skupina sa postupne roztratila na rôzne smery a tak vyrážame na okruhovú trasu už len v spoločnosti vŕzgajúcich stromov.

Trasa

Zlatá Baňa-sedlo Pusté pole, rázc. Temný les – pamätník – vysielač Dubník – Grimov laz – sedlo Obracaná studňa – sedlo Pusté pole, rázc. Temný les

Detským tempom chytáme prvé metre na údajne upravovanej trati. Obrázky z prospektov rakúskeho horského strediska nečakajte, ale na amatérske podmienky stačí aj takáto „ručne“ prešliapaná trasa. Počasie nie je práve najluxusnejšie, ale mimo sedla nefúka a ticho lesa lieči. Stromy sa prehýbajú pod nádielkou od uja Mrázika a tak sa dostávame do správnej výletnej pohody. Kocháme sa prvými a vlastne aj poslednými výhľadmi dnešného dňa. Do diaľky toho veľa nie je, no panoptikum tvarov bieleho lesa je nevyčerpateľné a krajina bez tieňov kúzli tie najkrajšie kompozície.

Po mostíkoch prekonávame niekoľko potôčikov a stúpame na Dubník. Pravá, ľavá meter za metrom, pekne bez podšmykovania. Sneh drží presne na mieru, lepkavé papuče si nechávame na inú príležitosť a tak môžeme vychutnávať. Obieha nás niekoľko makačenkov v elasťákoch, strúhajúcich utrápené pózy ako tridsať metrov pred finálovou čiarou majstrovstiev Galaxie. Oproti si to pre zmenu šinie deduško na muzeálnej výbavičke, ktorú sme z pôjda, zdá sa zbytočne, vyhadzovali už na prelome tisícročia. Konečne vidím pomedzi konáre vrchol stožiara a po krátkej chvíli parkujeme lyže pri plote vysielača. Budem sa opakovať, no tento oceľový stĺp vysoký 318 metrov je najvyššou stavbou na Slovensku a pohľad na jeho námrazou obalený majestát je takto zdola monumentálny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nechceme však veľmi stuhnúť, tak pokračujeme smerom na Grimov laz. Červenú značku len križujeme a využívame pohodlnú lesnú cestu. Na samotný vrchol Šimonky je to na pásy a ani tam nemáme v pláne liezť. Mlieko je mlieko a výhľady nulové. Stáčame sa teda na východ a začíname okružné kolečko okolo kopca. Les striedajú občasné rúbaniská, kde dostávame poriadnu arktickú facku a bojujeme s vetrom a vlhkou námrazou. Našťastie sa vždy po chvíli môžeme schovať medzi ihličnany. Blízko Praporca je trasa preznačkovaná a ujazdená stopa nás núti sledovať novú verziu. Chaotickej zachádzke cez výmole pomedzi stromy akosi nerozumiem, ale po krátkej hopsačke sme pri rázcestí v sedle Obracaná studňa. Dostávam lekciu z "miestneho" partizánskeho značenia chodníkov, lebo sú tu vo vzdialenosti 20 metrov dva rázcestníky s celou zmesou tabuliek. Vyjazdená stopa sa prvýkrát rozdvojuje, no my nasledujeme ľavú vrstevnicovú vetvu. Chodník sa postupne otvára a výhľady cez rúbaniská musia byť v lepšom prípade čarovné. V tom horšom iba také Oblíkové.

Na severozápadnej strane Šimonky sa množstvo snehu až nezdravo zvyšuje. Razíme si to v stope ujazdenej takmer po kolená. Stromy sa pod záľahou prehýbajú, skladajú ako dáždniky a občas vidíme aj nejakú snežnú sprchu, keď si velikán strasie nádielku zo svojich pliec. Miestami si cestu tunelom razíme v podrepe alebo pešo. No okamžite po odopnutí lyže končím mimo cestičky zahrabaný po hrudník. Poslušne prekonávam niekoľko čerstvých závejov a premýšľam, aké blúdenie by nás čakalo, nebyť stopy. Stúpame cez malý hrebienok a už nás čaká len zrýchlený presun k autu.

Od tohto momentu takmer celý čas klesáme a vezieme sa na voľnobeh. Niekoľko ostrých zákrut a snehové bubny spomalia tempo, no pohodlne schádzame až na zelenú značku. Stopa je tu rozmlátená od pešiakov, pribúdajú rodinky s deťmi aj chlapi na skialpoch. Pred cestou skladám bežky, lebo údržbári už stihli niečo posypať. Precupitám na parkovisko, pobalíme pakšamenty, zapneme vykurovanie na režim Turbo a môžeme zamieriť na veľmi neskorý obed. Ale pomaly, veľmi pomaly, Perinbabka totiž stále nepovedala svoje posledné slovo.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek