Príbeh

Posledný potlach

08. 03. 2013
Bol štvrtok a ja som sa, tak ako každý týždeň, na ceste z práce zastavil u mojej mamky. Mamka bývala v peknom dvojizbovom byte, umiestnenom na prvom poschodí veľmi slušného činžiaku, a bolo jej tam dobre. V okolitých bytoch bývali jej staré kamarátky, a tak sa ako vdova necítila taká osamotená. Otec nám zomrel pred štyrmi rokmi a už dávno pred jeho smrťou sme vedeli, že mu niet pomoci. Skrátka, život je niekedy pekná sviňa.

Mamka ma vždy privítala nejakým skvelým koláčom či buchtou, ktoré som mal veľmi rád, uvarila mi tuhý čaj, a potom sa vždy na mňa takmer huncútsky pozrela a spýtala sa: „Dám ti doň aj štamperlík slivovičky?“ Dal som si vždy a mamka bola šťastná, že ma tak trochu zvádza k lumpačke. Odkiaľ tú slivovičku brala, neviem dodnes. Ale bola to skvelá voňavá slivovica, i keď si myslím, že trošku nariedená. Lebo už mi po návšteve mamky dva razy dali policajti fúkať a vždy to bolo nula. Ďalším krokom nášho rituálu bolo to, že sme si trošku poklebetili, a než nastal čas na odpoludňajší televízny seriál, dala mi zoznam nákupu, peniaze a tým bola splnená povinná časť mojej návštevy. A potom už sme len kecali a kecali, a keď zaznela zvučka seriálu a prišli susedy-vdovy, potichučky som vycúval z bytu a prišiel som až v piatok aj s nákupom.

Lenže tentoraz to bolo inak. Blížilo sa štvrté výročie, kedy bol môj otec po smrti. Na jeho nedožité narodeniny som mamku vodil, či skôr vozil na cintorín, kde bol otec pochovaný. No, lepšie povedané, mali sme tam kúpený hrob, ale pretože môj otec trval na tom, že chce byť po smrti spálený, tak v hrobe bola len jeho urna s popolom. A ani to nebolo úplne presne tak, ako som si myslel. Ale poďme poporiadku.

„Počúvaj synku,“ hovorí mi mamka. V poslednej dobe mi hovorila synku a mám silné podozrenie, že to hovorila iba preto, lebo už si nás s bráškom plietla a nechcela to dať najavo. „Prečo si nechceš zobrať tatkovu urnu?“ pýta sa. „Mami, akú urnu?“ hovorím podozrievavo, veď mama má už 82 rokov a sem-tam naozaj čo-to popletie. Mama sa zasmeje a vidím, že ma úplne prekukla. „Neboj, nešibe mi. Hovorím o hentej nádobe na skrini.“ Už roky o nej viem. Je to keramická nádoba, ktorú otec priniesol odkiaľsi z Orientu, myslím, že z Tunisu či Egypta či odkiaľ, a ktorej tvar väčšina z vás isto pozná. Bola na troch vykrivených nôžkach, pekne bachratá, dno širšie ako vrch, po bokoch nepravidelne rozmiestnené výstupky a na vrchu keramická pokrievka, ktorá takmer dokonale tesnila. Čo bolo pôvodné určenie nádoby, som vtedy ešte nevedel. „Tak si ju zober,“ hovorí mamka, „Aj tak otec chcel, aby bola tvoja. A tú písanku vedľa nej si zober tiež. Tam sa aj dočítaš o všetkom, čo je v nej uložené.“

Pozerám na mamku ako puk a vidím v jej očiach ten šibalský ohník, ktorý tam je vždy, keď mi nachystá nejaké prekvapenie. Moja mamka je niekedy ako úplne mladá baba. A tak sa natiahnem na skriňu, skladám dolu keramickú nádobu a aj poriadne zaprášený zošit, ktorý som kedysi hľadal a už dávno prestal hľadať. Sú to zápisky môjho otca, kde si zaznamenával osudy jeho trampskej osady. Nie je to žiadny denník či cancák, to nie. Skôr taká malá matrika, či faktografický záznam. Najradšej by som sa okamžite ponoril do jeho listov a prečítal si všetko, čo otec zapísal, ale mamka ma zabrzdí.
„Len si to pekne zober domov a v kľude si to prečítaj. Aj tak to bolo určené tebe.“ A ja, nervózny ako pes, okamžite strácam trpezlivosť a mama, pretože to na mne vidí, hovorí, aby som už aj bežal domov, lebo mi vraj „pukne hlava od zvedavosti.“ A naozaj je to tak. Ani topánky si nezašnurujem, len šup ho do auta a už aj som na ceste domov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Môj otec niekedy po roku 1950 založil so svojimi kamarátmi trampskú osadu. Pokiaľ si dobre pamätám, tak mala asi 12 – 14 členov. Niežeby to boli nejako príliš aktívni turisti, to naozaj nie. Skôr sa len schádzali na jednej chate, a tam trávili svoje romantické víkendy. Hrali na gitarách, prekrásne spievali, na kľukovom gramofóne si prehrávali gramofónové platne od spoločnosti ESTA a z nich sa učili spievať trampské a trebárs aj havajské piesne, varili guláše, piekli živánske a hlavne sa stále a vytrvale smiali. No a pili jak ďasi. Keď sme my, deti, podrástli, tak nás začali brávať so sebou a dodnes si spomínam na prvé studené noci pri táboráku, keď sme sa zabalení do deky triasli zimou a ráno sme s modrými perami a sopľom až po bradu tvrdili, že nám bolo celú noc úplne teplučko. Byť zmrznutý, to bol jasný neúspech.

Pri táborákoch sme sa naučili všetky staré trampské pesničky a o dušu sme ich našimi hláskami spievali spolu s tatkami. A spievali sme tiež havajské a dodnes vieme spievať „Duke Kahanamoku ni kanine hulahi“ alebo „Rege, rege rege“ a podobne. A aj s mamkami, ktoré taktiež občas chodili s nami. A tak som sa veľmi tešil na to, čo sa dočítam v otcovom zošite, lebo z jeho starej trampskej osady už nikto nebol na svete. Tí bezchybní chlapi, naši otcovia, zomierali takmer typicky pre obdobie ich života. Niektorí už v štyridsiatke, iní neskôr, ale môj otec bol ako 84-ročný posledný z ich osady. Doteraz sa tomu divím, lebo o žiadnej „životospráve“ nemohla byť v jeho prípade vôbec reč.

A tak teraz sedím doma s písankou v ruke a, listujúc v nej, hltám do seba informácie o bande môjho otca. Trampská osada Dobrá Nádej ožíva vo mne v úplne inej podobe, než sme ju my, deti, vnímali a videli. Začínam čítať a dozvedám sa, že naši otcovia okrem toho, že boli naozaj oddaní svojej bande, mali v sebe asi aj trošku „duchariny“. Hneď pri zakladaní osady si sľúbili, že sa všetci stanú členmi spolku spopolnenia (kremácie), čo v tej dobe znamenalo, že sa dajú po svojej smrti spáliť a že aby to nikto nemohol spochybniť, budú po celý zvyšok života prispievať nejakou čiastkou do fondu tejto spoločnosti. No a potom prišlo to, čo ma naozaj seklo. Tí chlapi si sľúbili, že pred svojou smrťou dajú všetkým vedieť, či už testamentom, alebo inak, že minimálne „tri polievkové lyžice“ (doslova) ich popola zo spálenia musia putovať do spoločnej urny, aby (ako písali) MOHLI BYŤ STÁLE SPOLU AJ PO SMRTI.

Takmer tomu nechcem veriť. Dočerta, tí naši fotríci si naozaj vedeli vymýšľať. Ponáram sa do záznamov písanky, dozvedám sa, ako kto a kedy zomrel a za akých okolností sa to stalo, a tiež aj to, ako ho jeho žijúci kamaráti pochovali, zapili a pod. Nie je to veselé čítanie, to mi verte. Ale, ako som už napísal, život je sviňa. Preto aj po prvých pár stránkach, kedy som pochopil odkaz tejto písanky, odložil som ju a pripravil sa na to, že si ju zoberiem na víkendovú chatu, kam som sa chystal s mojimi kamarátmi.

Len čo som v piatok zaviezol mojej mamke nákup, vykonaný podľa jej zoznamu, beriem sa domov, prezliekam sa a nakladám do starého gazika skromný batoh, čosi pod zub a tiež aj trošku pálenky a nejaké pivko, potom sa zastavujem pre svojich kamarátov a spolu odchádzame na našu chatu, kde zväčša trávime víkendy. V starej deke si ako prekvapenie veziem keramickú nádobu, o ktorej som sa po usilovnom bádaní a pátraní na internete dozvedel, že takéto alebo podobné kedysi vraj mohli slúžiť v arabských osadách na udržiavanie a prenášanie uhlíkov ohňa. Nuž, veľmi emotívne. Moji kamaráti nasadajú do auta a hneď sa aj berieme starou lesnou cestou na vrch našich miernych lesov, kde potešenie z výhľadu a tiene borovíc sú naším celým svetom.

Milan, Jaro, Kamil, Roman, Fredy a ja sme tí, čo zostali po našich otcoch. A nikto z nich netuší, čo si veziem v starej deke. A ani ja. Len čo sme prišli na chatu a všetko uviedli do stavu, ktorý máme radi, vytiahol som fľašu, posadil kámošov za stôl a rozpovedal som im o tom, čo mám v rukách. Nechcem kecať, ale tá sprievodná fľaša rumu sa akosi rýchlejšie mihala v našich rukách. No a bodaj by aj nie. Veď to boli príbehy nielen môjho, ale, okrem jedného, aj ich otcov. Odmalička sme boli spolu a trampovali tak, ako sme to videli u nich. A teraz sme mali ich vyznanie v našich rukách. A tak som začal čítať.

Poviem vám, že nie sme žiadne frajlenky či precitlivení šuhajkovia, ale z čítania sme boli namäkko úplne všetci. Dozvedeli sme sa, ako osada založila túto urnu, ako do nej získavala od každého účastníka „povinné“ tri polievkové lyžice popola z kremácie, a tiež to, ako sa dohádali s colníkom, ktorý im nechcel dať popol ich kamaráta Janiho, ktorý zomrel v Brazílii a ktorý im poslala jeho manželka Viera v plechovici od tabaku. A nakoniec tam bol zápis mojej mamky, ktorá to celé uzavrela, keď tam prihodila tri polievkové lyžice z popola môjho otca a zakončila tým celé snaženie našich otcov. Zobrali sme nádobu a otvorili vrchnák. Zvedaví sme hľadeli dnu, ale bol tam len a len popol. „A viete čo, chalani?“ hovorí romantická duša Roman, „Vždy, keď budeme na chate, otvoríme vrchnák, aby tu naši boli s nami.“ Takmer sme sa rozplakali. Asi musíme obmedziť rum. A tak sme nechali urnu otvorenú a postavili ju na peknú policu medzi oblokmi, medzi trofeje z potlachov a stretnutí s trampami počas nášho vandrovania. Vynímala sa tam naozaj čestne.

Prišiel večer, sedeli sme pred chatou pri ohni a s pomocou čelovky som čítal mojim kamarátom z knihy „osudu“. „Človeče, tí teda mali odvahu,“ hovorí Roman, „A hlavne silu veriť v kamarátstvo. To som si nikdy neuvedomil, že boli na seba tak naviazaní.“ „To teda boli, veď viem, ale oni sa mali tak radi a tak im to pasovalo, že chceli byť stále spolu.“ „Veď aj boli. Najprv sme boli s nimi my a teraz sú vlastne zasa oni s nami.“ Tak sa nesú naše komentáre nocou. Všetci sme boli úplne namäkko. Sedeli sme potichučky, ako keby sme nechceli narušiť kúzlo, ktoré sa na nás odkiaľsi znieslo a city sa v nás búrili a lámali nás ako tŕstie vo vetre. Hľadíme do ohňa a je nám jasné, že dnes večer musíme našim otcom nejako vzdať hold. A teraz prichádza veľká chvíľa, pretože informujem mojich kamarátov, že práve zajtra je šesťdesiate výročie od založenia ich osady, a preto práve dnes musíme spievať tie úplne najstaršie piesne, čo sme sa od nich naučili. A tak sme sa do toho pustili.

Noc sa naozaj vydarila. Obloha je akoby vymaľovaná tmavomodrou čerňou a hviezdny pás Mliečnej dráhy sa vinie okolo nás. Hráme, spievame a pijeme, možno i trochu viac, ako by sme mali. A keď už smútok a únava začína zmáhať naše telá i duše, presúvame sa do chaty, zaľahneme na naše šalandy a v alkoholickom opojení zaspávame. Neviem, ako dlho som spal, keď som sa zobudil na tlak môjho mechúra. Nechcelo sa mi ísť von, a tak som len ležal a prevaľoval sa... a vtom som to začul. Vonku niekto spieval. Počujem drnkanie gitary a rozoznávam ten pritlmený spev, ktorý akoby prichádzal z diaľky a tiež spoznávam texty piesní, ktoré vieme aj my, lebo nás ich naučili naši otcovia. A úplne a absolútne rozoznávam ten jedinečný spôsob hrania na gitare a podanie spevu. No, ale to sa mi len asi zdá.

„Milan,“ štuchám do spoluspáča, „počuješ ten spev?“
„Spi, ožran,“ zamrmle Milan zo spánku.
„Ja to počujem,“ ozýva sa zo šalandy, kde spí Jaro a Roman. „Asi máme nasledovníkov,“ hovorí v polospánku.

V chate je ticho, pokiaľ neberiem odfukovanie a chrápanie mojich kamarátov do úvahy. Ale už som stratil pokoj. Vykĺznem zo spacáku a tíško vychádzam pred chatu. Ušiská mám ako dva radary, ale vonku je ticho. A tak sa vraciam po úľave do chaty. Únava a alkohol ma premáhajú a trošičku sa zmietam v obrazoch a pocitoch, trošku vnímam ďalší pritlmený spev, ale už to neriešim. Neviem, ako dlho som spal, ale zobudím sa na divný pocit. Ako keby tu s nami v miestnosti niekto bol. A potom mi padne zrak na policu, kam som včera odložil otvorenú keramickú nádobu s popolom našich otcov. Nádoba stále stojí pekne na polici. Ale nad ňou sa na plafóne odráža kruh mihotajúcich svetiel, ktoré akoby vznikali z ohňa horiaceho v nádobe. Ale tomu predsa nemôžem veriť. Preboha, veď sme až toľko nepili?

„Milan, vidíš to, čo ja?“ pýtam sa potichu a Milan nadvihne hlavu zo spacáku a len vyjavene hľadí na mihotajúce sa svetlá na strope nad urnou. Dokonca sa mi zdá, že v miestnosti je cítiť vôňa borovicového dreva a dymu. Čo sa to tu deje? Vonia tu borovicové ihličie a na plafóne našej chaty sa mihajú plamene ohňa, ktorý tu nikde nie je. Došľaka, čo to je? Čo nám už naozaj šibe z toho chlastu? A zrazu sa mi zdá, že sa niekam strácam a miznem v niečom, čo je pre mňa ako rozprávka či sen. A zdá sa mi, že už to začínam chápať a rozumiem tomu.

Neviem, ako som zaspal, neviem, kedy som zaspal a ani neviem, či som vlastne nespal bez pochybností celú noc. Budím sa takmer zároveň s mojimi kamarátmi, ale nikto z nich o ničom, čo sa tu dialo v noci, nehovorí. A tak ani ja. Veď, dofrasa, to je jasné, že to bol len obyčajný alkoholický sen. Ale nálada v chate je akási stiesnená, takmer dôverná, a nikto sa nechce ani myšlienkou vrátiť ku včerajšej debate o našich otcoch a o ich živote v tejto chate. Lenže potom to už nevydržím a spustím o tom, čo sa mi v noci snívalo. A zároveň sa smejem tomu, že aký som musel byť včera úplne bezchybne pripitý, keď som mal také obrazy. A potom to príde. Myslíte si, že existujú tzv. skupinové sny? Ja nie. Ale ako si máme vysvetliť, že sme takmer všetci videli v noci to isté. Mihotavé svetlo ohňa na plafóne miestnosti, vyžarujúce z nádoby na popol našich otcov, veľmi vzdialený spev trampských piesní a cítili dym ohňa?

Popíjame pivko a konečne sa uvoľnene smejeme a kecáme o tom, čo sa nám v noci prihodilo. S pomocou borovičky si urobíme tzv. skupinovú alkoholickú terapiu, a potom, uspokojúc sa s našim konštatovaním, že všetko to bol iba alkoholický sen, vstávam k polici, na ktorej je umiestnená stará arabská keramická nádoba a chytám ju do oboch rúk, aby som ju položil na stôl. „Aúúúú,“ zakričím a okamžite si fúkam na ruky. Nádoba je takmer horúca. Ako keby bol v nej oheň. Zvedavo nazeráme dnu do nádoby, ale tam je len a len popol našich otcov. A moji dobrí kamaráti sa opatrne dotýkajú nádoby a náhle je nám všetkým jasné, že práve v nej sa dnes v noci konal neuveriteľný výročný potlach našich otcov. Pretože my, ich synovia, sme ich zobudili a opäť ich pozvali a zobrali do osady. Rovnako, ako kedysi dávno oni nás.

Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský

Knižky Karpatské horské, a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fórum 16 príspevkov
Posledný potlach 10/03/13 13:20 16 príspevkov
Najnovšie články
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Basecamp Špeciál s tipmi na túry vo Vysokých a Západných Tatrách Turistická sezóna sezóna vo Vysokých a Západných Tatrách už začala. Množstvo turistických chodníkov, ktoré boli sedem mesiacov uzatvorené, je opäť k dispozícii návštevníkom. V ... » viac včera Soňa Mäkká Basecamp
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Posledný potlach 10/03/13 13:20 16 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
0.78 (0.33)