Včera sme na Nuvolau trochu zmokli, dokonca padal i ľadovec, na dnes je však predpoveď počasia priaznivá. Skutočne, ráno je obloha ako vymetená, vzduch od zrážok vyčistený. Očakávame nádherný deň s výhľadmi, ktoré budú vyrážať dych. Po skvelých raňajkách a fajčiarskej sieste vyrážame smerom na priesmyk Passo Giau. Cestou musíme urobiť malú odbočku na Caprile, aby sme dotankovali auto. Včera bola totiž nedeľa a čerpadlá mali zatvorené. Nuž, Taliansko.

Passo Giau je obľúbená cyklistická lahôdka amatérov i profesionálov. Jazdí sa tu Giro d’Italia a amatérskych jazdcov je tu dosť po celý rok. Prevýšenie stúpania je asi 700 metrov. Scenérie, ktoré sa pritom oku naokolo ponúkajú, sú naozaj úžasné. Aj keď je čas už pokročilý, v blízkosti vrcholu stúpania dvakrát zastavujeme, aby som mohol odfotiť Averau, Nuvolau a Marmoladu, ktoré sa včera cudne halili do mrakov. Dnes sa predvádzajú tak, ako ich pánboh stvoril. A že sa mu to podarilo. Vidíme aj impozantnú južnú stenu Tofany de Rozes, ktorá pri pohľade z juhu dominuje celej skupine. Je sfarbená do ružovo–oranžova, tak azda podľa nej dostal vrchol svoje meno.

Za priesmykom schádzame početnými serpentínami, až kým sa cesta nenapojí na hradskú z Cortiny na Passo Falzarego. Tam odbočíme, vyjdeme pár kilometríkov hore, smerom k Falzaregu, až sa dostaneme na odbočku k Rifugio Angelo Dibona. Po úzkej a kľukatej ceste, sprvu asfaltovej, neskôr šotolinovej, sa dostaneme až k chate s veľkým parkoviskom, ktoré je už takmer plné. Evidentne nepatríme medzi ranné vtáčatá. Nejaké miesto na konci parkoviska však predsa nájdeme. Podľa ešpézetiek si tu dala stretnutie celá stredná Európa, okrem Talianov aj Nemci, Poliaci, Maďari a Slováci. Máme obavy z preplnenia ferraty, ktoré sa však neskôr ukážu ako neopodstatnené. Od Rifugio Dibona sa vychádza na viaceré chodníky, či ferraty do masívu Tofane, takže zástupy turistov sa rozptýlia.

Z parkoviska musíme prejsť podľa sprievodcu hodinu a pol popod celú južnú stenu. Na jej západnom konci ferrata potom začína. Cesta vedie nahor sutinovým valom, ktorý je však spevnený porastom kosodreviny, takže povrch chodníka je nosný a môžeme napredovať rýchlo. Na križovatkách je smer k ferrate vždy vyznačený, poblúdiť je naozaj ťažké. Slnko je už vysoko, a keďže času nie je nazvyš, pochodujeme rýchlo. Asi po hodine prichádzame na začiatok ferraty. Nachádza sa medzi západnou stenou a bralom Il Castelletto. Je to niekoľko rebríkov, ktoré vedú k ústiu tunela, ktorý vybudovali bojovníci počas 1. svetovej vojny. Rýchlo naťahujeme sedáky a ferratové sety, aby sme predbehli malú taliansku rodinu so psom, ktorá by mohla byť príčinou zápchy v tuneli. Pritom môžeme obdivovať severné svahy Marmolady pokryté ľadovcom, najväčším v Dolomitoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tunel je dlhý asi 500 metrov, v prvej časti je postup uľahčený kovovým schodišťom, ďalej treba vystupovať po sutinovom dne. Ťažko si čo i len predstaviť, aké úsilie stálo vybudovanie tejto stavby v náročných vysokohorských podmienkach. Už len prejsť cez tunel trvá hodnú chvíľu. Nie sú v ňom žiadne okná, až na samom konci je jedno s výhľadom na bralo Il Casteletto. Pri ňom stretávame talianskeho ferratistu, ktorý prichádza zhora. Pýta sa nás, či je tu správne na ferrate Giovanni Lipella. Asi neexistuje otázka, ktorá by ma na tomto mieste prekvapila viac. Rovnako by sa mohol opýtať, či je správne v Taliansku. Dole sme sa predsa zaistili na ferrate Lipella, a keďže sme sa neodistili, musíme byť na nej ešte stále. Tak hovorí logika. Slušne ferratistovi odpovedáme, že sa nachádza stále na ferrate. Nevyzerá, že by sme ho úplne presvedčili, ale vydáva sa za nami.

Zanedlho vychádzame z tunela. Pred nami sa otvára pohľad na údolie Val Travenanzes, ktoré oddeľuje Tofane a skupinu Fanes. Naľavo vidíme bralo Il Casteletto. Sú v ňom diery, určite je znútra prevŕtané tunelmi. Za údolím Travenanzes vidíme výrazné veže Cime di Fanes. Na južnú z nich vedie ferrata Tomaselli. Zliezame po malej stienke a pokračujeme po suťovisku ďalej. Po chvíli prichádzame k talianskej rodine, ktorá stojí pri chodníku. Znovu rovnaká otázka: sme správne na ferrate Giovanni Lipella? Teraz je už pozadie otázky jasnejšie. Chodník sa ďalej začína zvažovať a prechádza hornou časťou sutinovej rampy. Značenie na sutine pochopiteľne chýba, takže ferratistickej rodiny (ku ktorej sa teraz pripojil aj náš známy z tunela) sa zmocnili pochybnosti. Na Tofanu sa má predsa ísť hore a nie dolu. Takúto silnú pochybnosť už ani naša rázna odpoveď nedokáže rozptýliť. Vyberáme teda mapu a kontrolujeme s nimi všetky orientačné body naokolo: Casteletto, Fanes, vrchol Lagazuoi. Všetko je v poriadku, naozaj ideme dobre. Talianski ferratisti vyzerajú presvedčení. Nakoniec budú aj sami radi, že nás do toho NATO zobrali. Aspoň niekto tam bude vedieť čítať mapy. Dlho pri skupinke nemeškáme a vydávame sa ďalej, oni za nami. To bolo poslednýkrát, čo sme ich videli. Rád by som veril, že sa večer šťastne dostali do svojho cieľa, ale...

Asi po 10 až 15-minútovej chôdzi po sutinovom chodníku prichádzame k pokračovaniu ferraty. Hneď sa zaisťujeme a šplháme hore, aby sme dohnali čas strávený v diskusii s domácimi. Ferrata ďalej pokračuje sériou políc a lávok, prepojených vertikálnymi zaistenými stupňami. Na jednej polici sa dostávame pod skalný previs, z ktorého kvapká voda tak výdatne, až začína hraničiť so sprchovaním. A niekto pritom zabudol pustiť teplú vodu. Tento úsek sa snažíme prekonať čo najrýchlejšie. Preisťovanie však zdržuje a treba pri ňom znášať studené cícerky za krkom. Je to zvláštne, o tomto sa žiadny sprievodca a ani popis ferraty nezmieňoval. Odkiaľ sa tá voda vzala? Odpoveď sme sa mali dozvedieť neskôr.

Po osviežujúcej sprche znovu cik-cakujeme západné úbočie Tofany. Zvládame aj deravé turistické značenie, s výnimkou jedného miesta: na skale je polozotretý kríž. Nie je jasné, či kríž znamená zakázanú cestu, alebo nás jedno z jeho ramien práve na tú cestu posiela. Nakoniec sa ukazuje, že kríž je vlastne šípkou, takže v jej smere pokračujeme ďalej, až prídeme na rázcestie Tre Dita. Je to najsevernejší bod ferraty. Šípky ukazujúce vľavo smerujú za hrebienok, kadiaľ vedie úniková cesta k chate Giussani a nefungujúcej chate Cantore. Za rohom hrebienka sa otvára pekný pohľad na skalné veže Tre Dita. Rázcestie je príhodné miesto na oddych, tak sa posilňujeme neskorým obedom a vydávame sa doprava za šípkou Cima (vrchol). Prechádzame po dlhej lávke, na konci ktorej sa dostávame do ľadovcového kotla so severozápadnou expozíciou. Je to posledný zaistený úsek na ferrate, jeho prevýšenie je však 300 metrov, takže ho nemožno podceňovať. Po pár krokoch nahor prichádza prekvapenie – ľadové cencúle na skalách a ľadová pokrývka chodníka. Ľad pochádza zo včerajšieho ľadovca, ktorý sa za celý deň nestačil na severozápadnom svahu roztopiť. Kritické miesta obchádzame, aby sme sa vyhli nebezpečnému pošmyknutiu. Odtiaľto teda pochádza voda, ktorá nás dole tak výdatne osviežila.

Asi po poldruhahodinovom výstupe kotlom hore sa dostávame na koniec ferraty označený tabuľou. Je to predvrchol s výškou 3027 m. Odtiaľto schádza aj naša zostupová cesta. Prv, než sa však na ňu vydáme, musíme ešte prekonať 200 výškových metrov, ktoré nás delia od vrcholu. Cesta vedie nahor po západnej strane vrcholového hrebeňa hlavne po sutinovom povrchu, občas po skale. Z vrcholu oproti nám schádza niekoľko posledných turistov. Je už pol šiestej, prichádzame poslední. Túžba po zakončení výstupu nás ženie hore, takže na vrchole, ktorý je označený krížom z priehradovej konštrukcie, stojíme o necelú polhodinu. Sme tu celkom sami. Slnko sa naklonilo k západu a predlžujúce sa tiene dodávajú krajine hĺbku. Nad Cortinou vidíme Cristallo a Sorapiss, ďalej hrebeň Croda di Lago, plošinu Lastoi di Formin a za nimi majestátne Monte Pelmo. Na západ od Pelma sa dvíha Civetta, pred ňou masív Averau – Nuvolau a priamo pod našimi nohami veže Cinque Torri s chodníkmi dookola vydupanými zástupmi turistov, hotovými pešími diaľnicami. Nebo je bez mráčika a krajšiu viditeľnosť by sme si asi ani nemohli priať. Závierka foťáku cvaká ako pominutá.

Na vrchole zostávame polhodinu. Dalo by sa aj viac, ale ak chceme zostúpiť za svetla, musíme sa ponáhľať. Schádzame po vrcholovom hrebeni späť na koniec ferraty. Cestou máme pred očami vrcholy Tofany di Mezzo, Tofany di Dentro a chatu Giussani. Z konca ferraty sa spúšťame dolu severovýchodnou stenou. Je to široké, ploché úbočie pokryté sutinou s vystupujúcimi skalami. Nie je tu jeden chodník, ale celý labyrint chodníkov, ktoré sa stretajú a znovu vetvia. Na skalách sú červené a modré značky. Ich význam nám sprvu nie je jasný, ale po chvíli zisťujeme, že najlepšie sa zostupuje po modrých značkách. Znovu narážame na ľad a mokrú skalu, čo zostup trochu spomalí. Nižšie ľad mizne a môžeme postupovať rýchlejšie. Po dobrej hodine sa dostávame do sedla medzi Tofanou de Rozes a Tofanou di Mezzo. Odtiaľto sa dá ísť na chatu Rifugio Giussani. To však nie je nič pre nás. Odbočujeme doprava a za poľom z vysokých balvanov sa dostávame k ruine chaty Cantore. Tu krátko oddychujeme. Pozorujeme, ako protiľahlé úbočie s plošinou Lastoi di Formin postupne zaplavujú hlboké tiene a útesy na okraji plošiny sa farbia v svetle zapadajúceho slnka teplými farbami.

Cesta ďalej je jednoduchá. Schádzame širokými serpentínami cesty, po ktorej autom zásobujú chatu Rifugio Giussani. Nad parkoviskom doháňame maďarských turistov, ktorých sme stretli na vrchole. Na parkovisku je už len pár áut. Prezúvame sa, nasadáme a vkladám do CD prehrávača disk s albumom Belonging od európskeho kvarteta Keitha Jarretta. Na túto chvíľu som sa tešil celý deň. Hudba nás oboch uvoľňuje. Cesta naspäť do Rocca Pietore cez Passo Giau trvá takmer hodinu, takže doma sme o deviatej. Toto bol naozaj dobrý deň.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek