Výstup na winterraum

Ústie doliny Dorfer Tal za dedinkou Hinterbichl (parkovisko) – horská chata Johannis Hütte – horská chata Defreggerhaus

O polnoci sa pripájam ako posledný ku skupinke Grossvenedigra chtivých ľudí. Naše stretnutie začína malým brífingom. Zoznamujeme sa s vedúcimi zájazdu - Paťom, ktorý nás upozorňuje, že bude za „zlého“ a budeme ho poslúchať na slovo. Druhým vedúcim je Dalibor, o ktorom Paťo s úsmevom vraví, že bude za „dobrého“. Dozvedáme sa prvé organizačné pokyny na nasledujúce tri dni. Taktiež predpoveď počasia a čo-to o našom cieli. Potom už nastupujeme do dvoch minibusov a vydávame sa na nočnú cestu Rakúskom. Pravidelné prestávky sa striedajú so slabým spánkom, respektíve s driemaním.

O ôsmej ráno vystupujeme na parkovisku za dedinkou Hinterbichl nad riekou Dorferbach v ústi doliny Dorfer Tal vo výške podľa GPS 1470 m. Opäť nasleduje malý brífing o tom, čo nás dnes čaká a každý dostáva mapu. Balíme si osobné veci, nepotrebné zostávajú v autách, kompletizujeme výzbroj a rozdávame si spoločnú výbavu, ako sú laná, expedičné stany (ak by bol winterraum obsadený) a podobne. Paťo nám na to dáva pol hodinu s upozornením, že sa potom vyráža bez čakania.

Po uplynutí časového limitu na prípravu sa náš 16-členný, respektíve 18-členný had vydáva v ústrety horám. Hneď na začiatku nám naši vedúci dávajú pocit ich profesionálneho prístupu, keď Dalibor zostáva na konci a spočítava nás a informuje vysielačkou Paťa vpredu. Stúpame dolinou Dorfer Tal popri už spomínanej rieke Dorferbach, ktorá nás dovedie k prvému miestu odpočinku Johannis Hütte (2116 m). Máme na výber turistický chodník značený červenou s číslom 914 alebo asfaltovo-šotolinovú cestu, ktorou sa dá v letnej sezóne za poplatok vyviezť k Johannis Hütte. Keďže je október, sezóna skončila a všetko okrem winterraumov je zatvorené. To znamená žiadny vývoz, žiadne chatové služby a svoje bremeno si musíme vyniesť na vlastných pleciach. Po 2,5 hodinách si doprajeme prvú prestávku. Sedíme na verande Johannis Hütte, opaľujeme sa na slniečku a dopĺňame tekutiny a energiu. Popritom máme výhľad na Grossvenediger a okolité štíty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na cestu sa opäť vydávame po 25 minútach. Ešte predtým sa každý natierame opaľovacími krémami, keďže sa slnečné lúče zosilnené nadmorskou výškou budú odrážať od poprašku snehu. Hneď za chatou musíme po kameňoch prebrodiť potok Zettalunitzbach, napájaný rovnomenným ľadovcom Zettalunitzkees. Sú tu zvyšky mosta a vyzerá to, ako keby ho na zimu a jar rozobrali. Po prekročení riečky sa dávame vpravo a meníme číslo značky na 915. Orientácia je veľmi ľahká, po ľavej strane je nákladná lanovka na chatu nášho cieľa Defreggerhaus (2962 m) a vpravo menovaný potok Zettalunitzbach. Dá sa povedať, že „hora vás nepustí“, čo sme si pred rokmi vypočuli od Oravcov pri hľadaní cesty na Veľký Choč. Stúpanie je už príkrejšie a s pribúdajúcim časom výstupu sa had čoraz viac rozťahuje. Dalibor zodpovedne ide na konci a vysielačkou udržiava kontakt s Paťom vpredu. Z času na čas skontrolujem nadmorskú výšku, pretože sme boli upozornení, že v približne 2600 metroch bude posledná možnosť nabrať vodu z malého potôčika.

Po necelých dvoch hodinách prichádzame ku zdroju vody. Všetci si dopĺňame prázdne fľaše, vieme, že hore bude voda už len z roztápania snehu! Pridávam do PETky nejaké minerálno-iontové perpetum mobile a s rozvahou danou mierou chladu vody si doprajem dúšky tohto elixíru. Po malej prestávke vyrážame ďalej. Nohy čoraz viac oťažievajú a dýcha sa s väčšou námahou, pulz stúpa. Tentokrát takýto stav prichádza o dobrých 400 výškových metrov skôr ako pred dvoma týždňami na Pico del Teide. Konštatujem, že príčinou môže byť slabý spánok a hlavne sneh je náročnejší ako drobná lávová suť. Postupne prechádzam na overenú taktiku udržania tempa. Pri kráčaní počítam do 20 - 50, podľa sklonu stúpania, na minútu zastavujem a takto stále dookola až do cieľa. Obchádzame jedno z malých plies, ktorých je v mape zaznačených viac. Z tohto miesta už vidíme chatu. Každý pozná pocity pri pohľade cez Malú Studenú dolinu na našu Téryčku. Chata pôsobí ako magnet a hoci vysilený, ale pravidelným tempom sa k nej približujem.

Po 4,5 hodinách od spodnej chaty stojím pred winterraumom. Po chvíli prichádza kamarát. Snaží sa mi niečo povedať, ale znie to ako nezrozumiteľný bľabot dieťaťa. Je bledý ako stena. Teda nutná podmienka súčasných prejavov aspoň dvoch príznakov je naplnená. Výšková choroba ako vyšitá! Začínam ho ukľudňovať, ale vzápätí prichádzam na to, že jeho bledosť nespôsobuje výška, ale silná vrstva ochranného opaľovacieho krému na celej tvári a na perách. Pomaly začínam rozumieť jeho vetám o tom, že nevie, čo tu robí a že mu stačia kopčeky nášho Slovenska. Zisťujeme, že vo vnútri je dostatok dreva a skupinka piatich Poliakov. Paťo konštatuje, že tu prvýkrát nebudeme sami. Celková kapacita winterraumu je okolo 20 - 22 ľudí. Podaktorí stavajú stany. Dostávame pokyn, že o siedmej večer bude stretnutie ohľadne zajtrajšieho dňa „D“.

Večer nám Paťo vysvetľuje, čo si zajtra ráno máme zbaliť. Každý bude vstávať tak, ako potrebuje, s tým, aby stihol odchod o siedmej. Paťo sem vodí pravidelne v lete a na jeseň. Celkovo je tu trinástykrát. Dozvedáme sa od neho, že v lete, keď sa sneh roztopil, mal ľadovec veľmi veľa trhlín, a preto museli kľučkovať. Ak zhodnotí, že by malo dôjsť k neprijateľnému riziku, tak sa vrátime bez dosiahnutia cieľa. Sme tu každý na vlastnú zodpovednosť, takže držať nás nebude. Ale keďže to tu nepoznáme, neodporúča nám ísť na vlastnú päsť. Ubezpečuje nás, že nám prešliape stopu až na vrchol. Vysvetľuje, že prechod ľadovcom nie je technicky náročný, preto nás sem zobrali bez nutnosti absolvovania ľadovcového výcviku. Ten si v skrátenej verzii dáme ráno. Popri rozprávaní topíme sneh na čaj, niektorí si skúšajú úväzy a podobne.

Postupne si líhame, večierka je individuálna. Spánok v mojom prípade veľmi neprichádza. Myslím na vety, ktoré večer odzneli a taktiež na nedávne jarné nešťastie nenaviazaného Slováka. Aj vyšší srdcový pulz v tejto nadmorskej výške mi bráni ľahko zaspať. V neposlednom rade, sme trochu natlačení, ale jednu či dve noci sa to dá zvládnuť. Ráno sa dozvedám, že podobne prebdenú noc malo viacero článkov nášho hada.

Deň „D“

Defreggerhaus Schartl – Rainer Kees – sedlo medzi vrcholmi Hohes Aderl a Rainer Horn – ľadovec Oberer Keesboden – Grossvenediger a späť

Ráno po siedmej náš had odhodlaných ľudí vyráža ponad chatu nad ľadovec skalným hrebienkom, ktorého malý vrchol je v mape zakreslený ako Schartl (3042 m) a končí štítom Mullwitzaderl (3241 m). Hore Paťo hodnotí ľadovec a aj počasie pozitívne. Psychicky nás podporuje a dodáva, že dnes to „spravíme“. Dostávame spomínanú inštruktáž pohybu po ľadovci, ako sa drží čakan, ako sa má hrot pri páde zaseknúť a priľahnúť. Ako má lanové družstvo zaistiť pád svojho člena do pukliny a následne ako vyprostiť a podobne. Potom si už dávame úväzy, prilby, stúpacie železá, okuliare... Rozdeľujeme sa do štyroch družstiev. Robíme si na lane tri slučky vodcovským, respektíve osmičkovým uzlom, vo vzdialenosti dĺžky ramena. Do strednej sa HMS-kou pripneme, ďalšie dve na oboch stranách nám poslúžia v prípade nutnosti zafixovania lana. Štand by sme vytvorili prevlečením rúčky cepína cez slučku a následne zapichnutím celej rúčky do snehu. Povinne sa krémujeme.

Naše družstvo s vedúcim Daliborom vyráža ako posledné. V tieni vychádzajúceho slnka schádzame traverzom z hrebeňa dole na Rainer Kees. Po chvíli sme na ľadovci a naberáme smer medzi vrcholy Hohes Aderl (3506 m) a Rainer Horn (3559 m). Sem-tam nás Paťo odkloní od priameho smeru a až po prejdení kritického miesta spätným pohľadom vidím, prečo. Skôr ako pukliny je badať zvlnený terén, ktorý by mohol naznačovať snežný most s trhlinou.

Po približne hodine zastavujeme a dávame si dlhšiu prestávku. Sme pod štítom Rainer Horn. Dávame si dole ruksaky a fixujeme ich cez očko na lane, pričom sa nikto nesmie odpojiť od lana. Toto platí aj v prípade, ak niekto potrebuje vykonať „potrebu“. Riešime to tak, že sa členovia tímu otočia. Po pätnástich minútach sa vydávame v ústrety už príkrejšiemu stúpaniu priamo do sedla medzi už spomínanými končiarmi. Zo stúpania sa nám otvára pohľad na prejdenú trasu. Až teraz vidíme, aké nástrahy sme obišli. V sedle sme po ďalšej hodine. GPS ukazuje výšku 3381 m. Dávame si prestávku pred konečným prudkým stúpaním. Ako je zvykom, v sedlách pomerne silno fúka a aj teraz to platí. Obliekame si vetrovky, pretože doteraz nám vďaka slniečku stačili len dve vrstvy oblečenia. Po piatich minútach nás napokon vietor vyháňa k vrcholu.

Stúpanie vrcholovým plató ľadovca Oberer Keesboden si uľahčujeme traverzmi. Krátke minútové prestávky si musíme dávať čoraz častejšie. Dalibor nám po celú dobu pripomína, že sa máme napiť, jesť, krémovať. Po hodine a dvadsiatich minútach bez problémov zdolávame záverečný vrcholový hrebienok a sme hore! Vítame sa s ostatnými a postupne sa fotíme pri vrcholovom kríži aj so slovenskou vlajkou, ktorú doniesol Dalibor. Paťo nám ukazuje horopis. Zo všetkých alpských štítov mi ostáva v hlave len Großglockner, keďže pod ním som už niekoľkokrát bol.

Po pol hodine nás dobieha poľská výprava, a tak uvoľňujeme miesto a dávame sa na zostup. Do sedla nám to trvá slabých štyridsať minút. Tu sa vytvárajú nové zostavy lanových družstiev. Dve si ešte vybiehajú (ako to potom ohodnotili) na Rainer Horn. Zvyšné dve idú už len naspäť na chatu. Hoci prežívame eufóriu, musíme dávať zvýšený pozor, keďže sneh pod vplyvom slnka zmäkkol a mohli by sme sa niekde prepadnúť. Členovia družstva musia byť stále pripravení okamžite zaseknúť a uľahnúť čakany a následne zafixovať lano. Pre lepšie vykreslenie reality nám nový súpútnik z Paťovho výstupového družstva ukazuje trhlinu, v ktorej sa na jar stalo spomínané nešťastie. Sneh sa mi lepí nepríjemne na mačky bez spodnej gumy a som nútený každých par desiatok krokov oklepávať bambule. Keď vyjdeme na skalnatý hrebienok, vyslobodzujem sa z mačiek, odstrojujeme sa a o chvíľu sme pred chatou. Sušíme veci na slnku, ponúkame sa vrcholovkami a medzitým prichádza v poriadku aj druhá časť výpravy.

Na večer sa všetci schádzame vo winterraume. Paťo má pre nás sľúbený darček v podobe punču. Vyniesol sem kvalitné víno, skutočný rum a ovocie. Prežívame vôňu Vianoc. Diskusie točiace sa okolo hôr prúdia navôkol.

Ráno vstávame a balíme sa tak, aby sme okolo jedenástej boli na parkovisku. Pri pohľade do doliny vidíme tri približujúce sa čelovky domácich, ktorí vrchol robia za jeden deň na otočku. Nasleduje zostup plný výhľadov, ktoré si teraz po dvoch dňoch hore užívame úplne inak ako pri výstupe.

Záver

Vzhľadom na nenáročnosť môže výstup na Großvenediger patriť medzi prvé ľadovcové dobrodružstvá, keďže ide o chodecký terén. V žiadnom prípade by sa nikto nemal vydávať na ľadovec bez naviazania na lano kvôli výskytu skrytých puklín, dutín a ľadovcových trhlín pod snehom. Je výhodou, ak niekto z družstva už trasu ľadovcom pozná. Treba myslieť aj na to, že tu už v októbri môžu panovať extrémne zimné podmienky. Zároveň netreba zabúdať na to, že vo výške nad 3000 metrov sa môžu vyskytnúť prvé príznaky výškovej choroby.

Užitočné odkazy

priebeh trasy (záznam túry)
priebeh trasy (záznam túry)

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek