Trasa

Popradské pleso – sedlo pod Ostrvou – Tupá – Lúčne sedlo – Končistá – Lúčne sedlo – Popradské Ľadové pleso – Zlomisková dolina – Popradské pleso

Na začiatku je túžba, nápad, plánovanie, príprava

Už dlhšiu dobu vo mne driemala myšlienka vyskúšať vo Vysokých Tatrách v zime niečo nezvyčajné. V spleti internetu a v jeho rôznych zľavových kútoch sa ponúkali všakovaké balíčky typu Gerlach v zime. Vtedy mi prišlo na um, že predsa niekto môže ísť hore aj v čase uzávery a mimo značiek. A tak som sa postupne dostal na odporúčanie kolegu ku Sveťovi, inštruktorovi horolezectva, ktorý nielen vyvedie, naučí a zdokonalí techniku, ale aj ponúkne možnosť osvojiť si vnímanie prírody a jej zákonitostí a v neposlednej rade aj priblíži srdečnosť ľudí v horách.

Po úvodnej elektronickej korešpondencii prišli na rad konkrétne informácie, ako sú predpokladaný termín a cieľ. Otázky, kedy a kde som naposledy absolvoval túru so stúpacími železami, ma prebrali zo snívania, ktoré prežívam vždy, keď sa chystám na hory. Začal som si uvedomovať, že bude treba trénovať. Stav kondície som si overil túrou na Kozí vrch (Kozi Wierch). Záver padol rýchlo - pokiaľ sa nechcem trápiť, tak aspoň dva mesiace budem naháňať formu. Po vianočných sviatkoch sa rozkrútil kolotoč trénovania. Za hocijakého vyčíňania počasia maximálne rýchlou severskou chôdzou na Devínsku Kobylu a po večeroch eliptický trenažér.

Pri komunikácii približne týždeň pred termínom meníme cieľ na Končistú, keďže na Gerlachovský štít sa nechodí kvôli nebezpečenstvu pádu lavín v Batizovskej próbe. Hovorím si, aj tak ho už poznám a všetko zlé je na niečo dobré, čo som si potvrdil pri pohľade do mapy a pri predstavách, aké pohľady ponúknem môjmu fotoaparátu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po príchode do Tatier už telefonicky preberáme, akú výstroj a výzbroj zobrať. Dohodneme si itinerár. Sú slnečné dni, čo je túto zimu výnimočné, ale SHMÚ vydáva výstrahu pred silným vetrom. Čakáme. Blíži sa posledný deň slnečného počasia a mne sa veru z obavy nepriaznivej tatranskej predpovede ani nechce Sveťovi volať. Nakoniec ho zastihnem v pivnici a v momente, keď počujem: „Balím veci, ideme!“ padá ten najväčší balvan pod Lomnickým štítom. Hurá. Balím mačky, cepín, prilbu, sedák, HMS-ku, paličky, viažem rukavice na šnúrku a podobne.

Hore a hore bez traverzu do sedla pod Ostrvou

O pol piatej vyrážame z parkoviska na zastávke TEŽ Popradské pleso. Mesiac rastie do splnu a osvetľuje nám zasneženú cestu. Delí nás vekový rozdiel dvadsiatich rokov, ale spoločná vášeň spája a v družnom rozhovore ani nevieme ako, zrazu stojíme pred horským hotelom pri Popradskom plese. Vo vstupnej chodbe si dávame pätnásťminútové raňajky. Chata ešte spí, je okolo šiestej. Objavujú sa len dvaja skialpinisti. Dozvedáme sa, že sú z Brna a že tu za posledné dni podnikli už niekoľko lyžiarskych túr. Ich konštatovanie, že sneh je zmrznutý a dobre zviazaný s podkladom, nás napĺňa optimizmom.

V lete vedie do sedla pod Ostrvou dobre udržiavaný chodník. Prevýšenie okolo 460 metrov zvládne vďaka mnohým traverzom aj päťročné dieťa. Nás čaká ale zimné stúpanie priamo hore. Po pár metroch si nasadzujeme stúpacie železá. Kosodrevina je tu takmer po vrcholčeky zasypaná snehom. Neskôr ju už vôbec nevidieť. Vietor tu predošlé dni poriadne fúkal, a tak stopa turistu, prípadne skialpinistu, je málo rozpoznateľná. Od tretiny už stúpame po predných hrotoch. Sneh je miestami až taký tvrdý, že sa predné hroty doň hĺbia len s veľkou námahou. Občas sa v prešliapavaní striedame a Sveťo sa ma snaží naučiť, ako hľadať mäkšie miesta, kde by sa nám ľahšie kráčalo. Počujem, ako mi radí, aby som robil menšie kroky. Pravidelné vydýchavacie prestávky vypĺňame fotením alebo horopisom z vtáčej perspektívy. Dostávam cenné rady, kam všade sa dá dostať a s akou obťažnosťou. Tempo udržiavame, ale dostihy si tu z toho nerobíme. Pri pohľade na končiare nad Mengusovskou dolinou vidíme, ako sa pomaly začína deň. Na hrebeni za Patriou je rozpoznateľný tieň Tupej. My sme však odsúdení kráčať až do sedla v tieni. Na hoteli ukazoval teplomer iba okolo 7 stupňov pod nulou, ale stuhnutá masa pod nohami tak chladí, že musím hýbať prstami v topánkach, aby ma neoziabalo. Po necelých dvoch hodinách sme v sedle. Dostávame sa na slniečko. Tak ako nás hreje zvonka, tak isto to prežívame vo vnútri. Fotím na všetky svetové strany. Sveťo sa telefónom delí s priateľmi o svoju radosť. Som rád, že naše struny sú rovnako naladené.

Ďalej na Tupú

Je nám tu tak dobre, že sa nám zo sedla veľmi nechce. Po dúšku čaju sa vydávame do stúpania oproti Ostrve. Je nádherný, až gýčový deň. Náš postup spomaľujú časté kochania sa výhľadmi a moje fotenie. Sneh je miestami sfúkaný na holé skaly, niekde je tvrdý ako kameň alebo občas stúpime do zasneženej diery medzi skalami. Keď už prekonávame niekoľký vrcholček, tak si hovorím, že sme asi na „Slavkáči“. Rezignujem a už sa nesnažím odfotiť vrchol z tejto strany, keďže nikdy neviem, či už je to ten pravý. Po čase sa nám zjavuje vpravo Klin a jeho hrebeň. Zastavujeme sa a môj inštruktor si ma doberá, že má darček pre mňa. Niečo mu šuští vo vrecku, dostávam cukrík. V duchu sa smejem, hovorím si, že som síce oproti nemu cucák, ale že by som mal cmúľať cukrík ako malý chlapec? Keď dodá, že to používa pre deti počas lyžiarskej školy, tak si pripadám smiešne. Dozvedám sa, že cukrík je dobrý, aby žalúdok nebol prázdny a aby som nedýchal ústami. Neskôr mu dávam za pravdu, cukríky sa osvedčili. Tesne pred vrcholom sa hrebeň stáča na sever a z jeho východnej časti nás ohuruje pohľad na suťovú pyramídu Končistej. Nakoniec po necelej hodinke a pol stojíme pri vrcholovej zasneženej tyči. Výhľad je tu úžasný. Sú vidieť okolité štíty ako napríklad Vysoká a Rysy. Za Kôprovským štítom vykukujú Červené vrchy. Pod nami je Popradské pleso. Neďaleko hotela je vidno lavínou zasypaný letný chodník. Za hrebeňom, kde sa nachádza Patria a Satan, sa pomaly začína ukazovať Kriváň.

Lúčne sedlo

Z vrcholu Tupej by sme mohli priamym smerom pokračovať do jedného z najväčších tatranských sediel. Ale sledovaním Sveťových stôp postupujem klesajúcim hrebienkom. Keď ho dobehnem, šibalsky mi prezrádza, že si troška zachádzame, aby som mohol zachytiť výhľady do Mengusovskej doliny a jej hradbu okolitých štítov. Dozvedám sa, že aj on voľakedy fotil a posiela ma na miesta so zaujímavou kompozíciou. Lúčne sedlo je naozaj veľká plocha, kde dnes pomerne dosť prefukuje. Na úpätí Končistej si dávame desiatu, troška čaju, minerálky. Vyberáme lano, sedák, prilbu a čakan. Počasie je stabilné, slnečné, a tak po spoločnej dohode všetky ostatné veci aj s paličkami nechávame pri väčších skalách, aby sme ich ľahšie našli.

V ústrety Končistej

Charakter terénu a podmienky sú obdobné ako pri výstupe na Tupú. Je tu viac snehu, miestami si môžeme pomôcť čakanmi. Obtiažnosť je zvýšená občasným krokom do zasneženej diery medzi skalami, ktoré sa snažíme obchádzať. Pri spätnom pohľade sa nám ukazuje z druhej strany spomínaná Tupá a Klin. Čoraz viac sa odkrývajú Červené vrchy a Kriváň, za ktorým je Veľký Choč a aj hrebeň Malej Fatry. Oproti nám stretáme mladého skialpinistu zo Svitu. Sveťo sa s ním dáva do družného rozhovoru. Po chvíli sa lúčime a obdivujeme, ako na ľadovej hmote skáče z jednej strany na druhú. Po tejto prestávke pokračujeme ďalej. Pred záverečným výstupom na hrebeň Končistej sa k nám pripájajú stopy z Batizovskej doliny. Posledných pár stoviek metrov si už pomáham v naviatom snehu zaseknutím skoro celej rúčky čakana a následným pritiahnutím. Sveťo ma vyzýva, aby som išiel vpred a zažil vrcholový zážitok ako prvý. Je takmer presne poludnie, teda išli sme podľa predpokladov. Trvalo nám to sem hodinu a dvadsať minút a prekonali sme približne 350 výškových metrov. Stojíme pri Nákove (konskej hlave, Jarmaiho stôl). Výhľad je priam exkluzívny. Belianske Tatry, štíty okolo Vysokej, Nízke Tatry a v neposlednom rade Gerlachovský štít a Kostolík, ktorý je osamelá veža v Batizovskej doline.

Po dvadsiatich minútach sa dávame na zostup. Stretáme horolezca, ktorého sme videli na hrebeni. Dozvedáme sa, že je z Brna a so Sveťom preberajú, kto kam už vyliezol. Slnko zohrieva nielen nás, ale aj sneh, o čom svedčia papuče, ktoré musíme oklepávať z mačiek. Stačí prejsť kúsok na severozápad a už je po probléme. Presviedčam sa, ako veľmi záleží na výbere trasy podľa vplyvu slnka a vetra. Zostupujeme ešte viac severnejšie a darí sa nám nechať balvany pod snehom. Po necelej hodinke sme už pri batohoch, dopĺňame tekutiny a energiu. Pritom pozorujeme, ako asi pätnásť skialpinistov stúpa do sedla pod Vysokou.

Zlomisková dolina

Balíme sedáky a paličky. Keďže lavíny nehrozia, Sveťo navrhuje zostup Zlomiskovou dolinou. Upozorňuje ma na skalný prah, ktorý obídeme istením sa čakanmi. Skoro skáčem od radosti. Tento návrat som si vysníval v mape. Vyhneme sa stúpaniu na Tupú a uvidíme ešte ďalšie pekné zákutia. Skalný prah je ozaj skalný a navyše voda, ktorá sa tam vyskytuje po celý rok, je zamrznutá. Obchádzame ľady. Bezpečne schádzame k Popradskému Ľadovému plesu. Pri plese v závere doliny si na slniečku doprajeme oddych. Čaj, čokoláda, minerálka. Výzbroj ako mačky a cepín balíme, už nám postačia len paličky. Počas schádzania neustále vykrúcame hlavy po okolitých štítoch. Občas zapadneme trocha viac do snehu, ale snežnice netreba. Míňajú nás lyžiari. Z ich pozdravov odhadujeme, že je tu niekoľko Talianov. Keď sa pri nás zastavuje Sveťov kamarát, tiež inštruktor horolezectva a aj skialpinizmu, tak sa naše dohady o alpských návštevníkoch potvrdzujú. Blížime sa k Popradskému plesu a naša prvá spoločná túra sa blíži ku koncu po približne jedenástich hodinách pohodového tempa.

Popradské pleso a horské stretnutia s legendami

V reštaurácii si dávame polievku. Zastavuje sa u nás známy filmár Pavol Barabáš s asistentkou. Postupne sa dozvedáme, kto kde bol a čo majú rozpracované. Sveťo nám rozpráva jeho prvé vysokohorské zážitky. S úctou a zvedavosťou počúvame jeho spomienky, ako dávnejšie uskutočnil so svojimi druhmi zimnú hrebeňovku Vysokých Tatier. Vonku pred hotelom sa ozývam polovičke, že túra bola super a som v poriadku. Sveťo sa medzi tým ešte išiel pozdraviť s chatárom, ktorý mu nedávno pomáhal pri hľadaní Ihly v Patrii, keď na ňu liezol a Jožo Kubáni o tom točil reportáž.

Ešte sa obzeráme na sedlo pod Ostrvou, ktorá je už ožiarená čoskoro zapadajúcim slnkom a spomínam, ako sme sa ráno v tieni driapali hore. Na ceste nám zastavuje chatár spod Rysov - Viktor Beránek. Sveťo musí jeho ponuku odvozu odmietnuť, keďže o chvíľu nás majú zvážať naši spolustolovníci.

Záver

Cestou domov v aute pri diskusii o prírode a jej ochrane Sveťo vyslovil zaujímavú myšlienku, ktorá by mohla byť aj krédom nejedného horala a nedá mi sa o ňu nepodeliť:

„Znečisťovanie prírody je zlá vlastnosť, ale ľahostajnosť k odpadkom tiež nie je správna. Mali by sme sa každý starať o našu prírodu a prípadný neporiadok zodvihnúť a odniesť.“

Ešte by som upriamil pozornosť na knižku, kde je popísaná letná varianta tejto túry. Kniha sa volá Horská turistika vo Vysokých Tatrách – Turistický sprievodca Rother, autor Stanislav Samuhel, nakladateľstvo Freytag & Berndt, s. r. o. Bratislava, ktorá obsahuje 50 turistických trás od detskej obtiažnosti až po neznačené túry, ktoré je odporúčané absolvovať s horským vodcom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek