Trasa

Ludrová – Ludrovská dolina – Hučiaky – Žliebky – Salatín – Ráztocké sedlo – Liptovská Lúžna

Osobne mám so Salatínom dve skúsenosti – jedna je z decembra 2008, keď sme sa pokúšali hore dostať z Liptovskej Lúžnej – pre množstvo snehu sme sa zabárali až po pás a skončili sme predčasne asi 80 výškových metrov od vrcholu. Druhá sa vyskytla hneď v skoré leto 2009, keď sme si dali krásny okruh z Ludrovej zelenou cez Malý Salatín hore a červenou cez roklinu Hučiaky dole. Odvtedy nič. A tak si hovorím, že by sa patrilo opäť sa sem pozrieť.

Celý výlet sa uskutočňuje v rámci geocaching eventu. Najprv počítam s pre mňa jednoduchšou trasou, a to z Liptovskej Lúžnej hore aj dole, ale nakoniec ma Matúš presviedča, že potrebujeme trochu makačky, a že si to dáme na vrchol z Ludrovej (567 m) cez tiesňavu Hučiaky. Auto nechávame v Ružomberku na stanici, o pol ôsmej ráno nám ide autobus do Ludrovej. Stretáme sa s ďalšími tromi kamarátmi, dvaja chalani nemajú ani snežnice. Trochu ich v duchu ľutujem, že sa asi dobre zničia. My máme aj snežnice aj mačky, v tomto bode ešte nevieme, čo využijeme.

Ludrovskou dolinou a Hučiakmi

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Autobus nás vyhadzuje na konci dediny o ôsmej. Nezdržiavame sa a z ostra sa púšťame hore Ludrovskou dolinou. Zatiaľ sa ide v pohode, cesta je vyjazdená poľovníkmi. Aj nás míňa zopár áut miestnych, stretáme ich potom pred koncom doliny, ako prikrmujú zver a popri tom sa divia, kam to máme namierené. Po chatu Skalnô to je dobré 4 km, ale ide sa ľahko. Dokonca som v čele, ale to len preto, že terén je príjemný. Na konci doliny je prístrešok, dávame si krátke občerstvenie. Dobiehajú nás ďalší traja kamaráti vrátane Betky, takže nás bude prešľapávať trasu osem, a nebudem sama baba. Zvyšok eventu pôjde na vrchol z Liptovskej Lúžnej a z osady Železnô.

Pri prístrešku nasadzujeme snežnice. Dalo by sa asi aj bez nich, však časť osadenstva to dáva aj bez, ale lepšie ich mať na nohách, ako na chrbte. O chvíľu vstupujeme do Hučiakov. Javia sa mi oveľa krajšie než vtedy v lete 2009. Asi to bude tým, že je tu množstvo snehu, stromy bez listov a tým pádom viac svetla osvetľujúceho skalné steny. Miestami ideme rovno po potoku, inak sa nedá. Hučiaky sú krátke, čoskoro sme z nich von. Je to však pekný kúsok, tiesňava, ktorú by tu niekto nečakal.

Prejdeme menšou lúkou, na ktorej stojí polorozpadnutý senník a z ktorej sú výhľady na Úplazy. Ďalej pokračujeme po potoku. Trochu sa mi to nezdá, pamätám si tú trasu inak, ani značky nie je vidieť. Keď v jednom bode po tom, čo sme popreliezali zopár popadaných stromov, chalani zabočia prudko vľavo do svahu, tak mi je jasné, že si aj oni v čele uvedomili, že asi ideme zle. Vyštveráme sa teda na hrebienok, kde nachádzame aj červenú značku. Super! Chvíľka pohodovým terénom a už vychádzame na prvú z dvoch lúk, ktoré majú názov Žliebky (1250 m). Je odtiaľto opäť pekne vidieť Salatín aj Úplazy, ale stále to je pekelne vysoko. Stúpame teda lúkami, aby sme sa potom stočili na hrebienok, ktorý nás dovedie k vrcholu. Kamarát Bruno ma nepoteší, keď mi oznámi, že na vrchol to je už len 1 km, ale stále 400 m výškových. Všetci trielia dopredu ako rakety, ostávam na konci sama, ale aspoň si tú samotu vychutnávam.

Všetkých aspoň na dohľad dobehnem pred hlavným stúpaním dňa. Tu je sem-tam kosodrevina, sem-tam nejaký stromček, inak otvorený terén. Vyzerá to masakrálne. Je veľmi veľa snehu (ešte včera a predvčerom zúrila na Slovensku veterno-snehová kalamita), takže sa zle stúpa na snežniciach, bez nich sa však zasa dosť zabára. Púšťam sa do boja, hádam to nevzdám pod vrcholom. Potešiteľné je, že sa začína vyjasňovať, super! Aspoň si môžem robiť fotopauzy. Funím ako lokomotíva, dvíham nohy, ale v tom snehu a sklone to je fakt drina. Však som aj niekde čítala, že záver výstupu na Salatín z Hučiakov a aj z Ráztockého sedla patrí k najstrmším v slovenských horách. V lete vedie značka uzučkým chodníkom vydupaným v trávnatom svahu.

Teraz ani nechyrujeme, kde presne trasa je. Hlavne sa dostať hore. Ešteže nie je vysoká lavínovka, lebo po tom trávnatom podklade by sa masy snehu posunuli dole aj pri malom zaťažení veľmi ľahko. Vydýchnem si, až keď som medzi prerastenou kosodrevinou a tými pár stromčekmi. Sklon sa trošku mierni a verím, že to už zvládnem. Dávam však dole snežnice, už to s nimi fakt nejde. Pokračujem chvíľu bez nich, avšak po ďalších výškových metroch prichádzajú miesta, kde je vyfúkaná tvrdá doska a je potrebné nasadiť mačky. Tiež ľutujem, že cepín ostal doma. Určite by som ho v tejto strmine využila. Matúš ma v jednom bode čaká, milé od neho, ale keď vidím, ako gúľa očami, že koľko mi to trvá, tak ma radšej čakať ani nemusel. Čoskoro som na vrcholovom hrebienku. Konečne vidieť aj vrchol a masu ľudí na ňom. Teraz sa už ide dobre. Posledné metre a vítam sa so skupinou na vrchole. Z Ludrovej to trvalo 5 hodín, uff!

Salatín (1630 m)!

Je tu už prekvapivo dosť ľudí, ale stále nie sme všetci. Som síce posledná z nášho smeru, ale ešte prichádzajú oneskorenci od Liptovskej Lúžnej, ktorí sa zdržali tým, že sa chceli dostať z dediny autami cez sedlo Prievalec na Železnô, tam však kompletne zapadli. Takže malá rada pre tých, ktorí by sa chystali v zime hore zo Železného – odhrnutá býva cesta z Partizánskej Ľupče, od Liptovskej Lúžnej sa neudržiava.

Na vrchole je pohodička, koštujú sa rôzne nápoje a koláčiky, robia sa fotky. Pozitívom množstva snehu je tiež fakt, že kosodrevina je zasypaná, a tak sa oproti letu dá kochať takmer kruhovým výhľadom. A výhľady sú perfektné, lepšie, ako sme čakali. Od Tatier na východe, cez hrebeň Nízkych Tatier od Chabenca až po Veľkú a Malú Chochuľu (Prašivá), Veľká Fatra na západe, Veľký Choč na severe... len Malá Fatra je ešte za mrakmi. Slnko síce svieti, ale je dosť zima, hoci vietor našťastie nefúka. Postojíme tu v družnej debate vari aj zo hodinu. Ohlas vzbudzuje pokus o nájdenie vrcholovej kešky, ktorá je pod snehom. Nakoniec sa nález podarí – po vykopaní poriadneho tunela.

Zostup

Keďže čas sa kráti, tak sa všetci pomaly rozhodneme pre zostup. Drvivá väčšina schádza do Ráztockého sedla, a potom buď na Železnô, alebo Liptovskú Lúžnu. Len traja kamaráti sa rozhodnú pre návrat po hrebeňovej zelenej, ktorú si však musia kompletne prešliapať.

My zostupujeme na Liptovskú Lúžnu. Počasie je teraz ako lusk, robím totálne gýčové zimné fotky, ako už dávno nie. Škoda, že sa musíme ponáhľať, aby sme stihli odvoz. Ako som už spomínala, aj touto stranou to je pekná strmina, idem z bezpečnostných dôvodov na mačkách. Tesne pod vrcholom je vyfúkaný tvrdý povrch, nechcela by som sa tu šmyknúť, potom už ideme v hlbokom snehu, niektorí aj na zadkoch. Ani sa nenazdáme a sme v Ráztockom sedle (1234 m). Už len monotónny zostup chvíľu lesom, na záver lúkami a ocitáme sa nad dedinou. Aj tu je dosť snehu, ale podstatne menej než vyššie. O chvíľu sme v dedine, kde nás už čaká spoluturista s odvozom. Ešte autom do Ružomberka a okruh sa uzavrel.

Na záver by som rada poďakovala kamarátom za výbornú akciu, Salatínu, že nás na seba pustil a počasiu, ktoré sa tak krásne vylepšilo. Trasu odporúčam všetkým, avšak v zimných podmienkach treba zvážiť vlastnú kondíciu a hlavne podmienky. Pozor na lavíny!

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek