Od prvej chvíle, keď sa v našom turistickom klube spomenul zájazd do Chamonix, to bola pre mňa výzva. Človek je tvor súťaživý a má túžbu vyskúšať si, čo dokáže. Aj napriek rečiam hrdinov, ktorí na vrchole Mont Blancu stáli už niekoľkokrát, že je to pohodička a dá sa to zvládnuť ľavou zadnou, som vedel, že to také jednoduché určite nebude. Už v zime sme začali s parťákmi s kondičnou prípravou, víkendy sme trávili prevažne na slovenských horách a naberali do nôh potrebné kilometre. Chýbala nám však výška. Preto sme mali najväčšie obavy z toho, čo s nami urobí riedky vzduch.

Cestu do Chamonix a prvé chvíle v tomto francúzskom mestečku už popísala Adina v tomto článku. Pokúsim sa na ňu plynulo nadviazať. Tak ako už spomenula, vyslali sme zvedov zistiť, aké nás čaká v najbližších dňoch počasie. Prognóza nie je veľmi priaznivá, najvhodnejší deň na výstup má byť pondelok. Neskôr zistíme, že pánom je tu stále ešte príroda a že ani francúzski Iľkovia nie sú vševediaci. V sobotu večer padá rozhodnutie, že v nedeľu ráno vyrážame. Balíme batohy, dohadujeme si čas odchodu a nažhavení zaspávame.

1. deň

Chamonix - kemp Les 2 Glaciers – Les Houches – Bellevue - Baraque des Rognes

Keďže z pôvodného “vrcholového družstva” sme kvôli pracovným povinnostiam a zdravotným problémom niektorých členov ostali len dvaja, musíme improvizovať. Ku mne a Dušanovi sa pridáva Ivka, s ktorou sme už niekoľko túr absolvovali, a jej kamarát Jožo, s ktorým sa prvýkrát vidíme v autobuse. Spoliehame sa na organizátora celej akcie Joža II., ktorý bol hore už asi päťkrát a má nás viesť. V sobotu však ešte do neskorej noci s ostatnými horskými vlkmi vo vedľajšej chatke “preberajú taktiku” a keď v nedeľu ráno klopeme na dvere jeho chatky, náš vodca sa len v trenírkach postaví do dverí a povie, že je zamračené a nemá to význam. Aj tak nie je zbalený a on dnes nikam nejde.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zisťujeme, že naši spoluturisti zo Záhoria vyrazili z kempu už skoro ráno a v tejto chvíli sa už určite nachádzajú niekde v nízkej oblačnosti nad nami. Keďže dohoda znela, že sa stretneme o 8.00 na zastávke, kde by nás mal čakať Jožo, ktorému sa mimochodom nedá dovolať, berieme batohy, lúčime sa s frajerkami a kamarátmi, ktorí nám budú držať palce v základnom tábore, počúvame posledné rady a kráčame k autobusu, ktorý nás odvezie do Les Houches k lanovke, ktorou si uľahčíme výstup a vyvezieme sa z 1000 m n. m. do výšky 1790 m n. m. Odtiaľ už budeme pokračovať po vlastných, „klasikou“ cez Gouter.

Na zastávku po chvíli dorazí Jožo aj s Vojtom, ktorý sa k nám pridáva, už ani neviem prečo. Pravdepodobne mu zdrhla partia. Omylom vystupujeme o zastávku skôr a nechtiac absolvujeme prechádzku k dolnej stanici lanovky. Tu zbadáme autá so slovenskými ŠPZ-kami, s ich posádkami prehodíme pár slov, dlho sa nezdržujeme, keďže lanovka odchádza o pár minút, rýchlo kupujeme lístky, poprajeme si šťastný výstup a hádam sa hore stretneme.

S výškovými metrami pribúda hmla a my vystupujeme z lanovky do úplného mlieka. Ešte na Slovensku sme si zistili, že zubačka by mala premávať až od 1. júla, takže sa ani nesnažíme v hmle hľadať stanicu, ale radšej sa pýtame čašníčky, kade sa treba vydať na Mont Blanc. Čumíme spolu s ňou do mapy a s pochybnosťami sa vydávame do hmly traverzom popod Mont Lachat. Ostáva nám len dúfať, že čašníčka vie, čo hovorí. Z hmly mrholí a asi v polovici traverzu stretáme Slovinku, s ktorou sa dáme do reči a zisťujeme, že náš smer je správny. Aj jej kamaráti majú v pláne zdolať Mont Blanc, ale vraj išli zubačkou a ona sa len prejde na konečnú a späť. Kukáme nechápavo na seba, niektorí si určite v duchu aj zanadávajú, veď sme mohli ušetriť nejaké výškové metre. Nevadí, aspoň sa rozchodíme.

Po chvíli sa rozlúčime a pokračujeme ďalej. Prichádzame k stanici zubačky „Mont Lachat“ a mrholenie sa mieša so snehom. Prihodíme na seba aj vrchnú vrstvu oblečenia a po trati zubačky pokračujeme ďalej. Prichádzame k tunelu a zisťujeme, že zubačkou by sme sa aj tak nedostali až do jej konečnej stanice „Nid d'Aigle”, pretože tunel bol nedávno zasypaný a je v rekonštrukcii. Máme však šťastie, je nedeľa, nikde nikoho, pretlačíme sa cez zábrany a prechádzame tunelom, aj keď šípky nás posielajú inam. Na spiatočnej ceste sme zistili, že sme mali aj kus šťastia.

Vychádzame z tunela na mieste, kde by mala byť konečná zubačky. Keďže pitný režim je dôležitý, skladáme batohy a doprajeme si pár dúškov. Po malom občerstvení ideme ďalej. Vieme, že by sme mali prejsť okolo veľkého balvanu, na ktorom je červená šípka a nápis “Tete Rousse”. Asi nám hmla zatemnila zraky a nedarí sa nám balvan nájsť, chodníkov je tu niekoľko, nakoniec si vyberáme ten správny.

Lano v batohu mi oťažieva, pospomínam všetkých svätých a mám chuť ho poslať do údolia. Začnem zaostávať a hovorím si, že pri prvej možnej príležitosti ho ponúknem niekomu ďalšiemu. Od asi 2600 m n. m. vystrieda skalný terén veľké snehové pole. Mačky si ešte neobúvame, stopy sú zreteľné a kráčame ako po schodoch. Prichádzame ku kamennej bivakovacej chatke “Baraque des Rognes” vo výške 2768 m n. m. Je krátko pred 12-tou, takže by nebol od veci aj nejaký obed.

Po chvíli prechádza okolo skupina chalanov. Jeden mi je povedomý. Zapozeráme sa na seba, mozgy fungujú na plné obrátky a rozmýšľame, odkiaľ sa poznáme. Naraz nám to zapína a dobre sa na tom bavíme. Petrovi sme pred pár rokmi robili klímu do bytu. Aký je ten svet malý! Chalani majú v ten deň v pláne dosiahnuť aspoň Gouter, tak sa s nimi lúčime a poprosíme ich, či by nám mohli zarezervovať na chate miesto na ďalšiu noc. No o pár hodín Peter telefonuje, že chata je nenormálne plná a ani na ďalší deň nie je nič voľné.

Vráťme sa k obedu. Vyťahujeme varič, sáčkové polievky a snažíme sa nájsť čistý sneh. To bude hostina. Popri varení prehodnocujeme ďalší postup. Už od začiatku sme sa zhodli v jednej veci. Nebudeme si nič dokazovať, ale postupne sa pokúsime dostať čo najvyššie, ak bude počasie priať, nafotíme zaujímavé zábery, a ak sa nám podarí dostať až na vrchol, bude to taký bonus za všetko snaženie, ale za každú cenu nebudeme horu dráždiť. Ak vystúpame príliš veľa výškových metrov naraz, nevieme, čo to s nami urobí. Nikto sme v takej výške ešte neboli a už teraz sme vyššie ako v našich Tatrách. Na Gouter v ten deň nechceme, a ak sa nám ujde flek na Tete Rouse, tak jedine na zemi v jedálni, skoro ráno nás odtiaľ vykopnú, nevyspíme sa a na ďalší deň by nás čakalo ďalšie skoré vstávanie. Ostávame na “Kamennej chate”, ako sme si ju familiárne nazvali a nad dvere sme vyvesili slovenskú zástavu.

Ale čo s načatým dňom? Sledujeme meniacu sa scenériu okolo seba, hmlu strieda slnko a tak stále dokola. Prichádzajú ďalší ľudia, ale väčšina pokračuje ďalej. Zrazu sa objavujú ďalšie známe tváre. Náš spolucestujúci z autobusu Fiťo sa v Chamonix stretol s Mišom a jeho kamarátkou a chceli vystúpiť na Mont Blanc cez Aiguille Du Middi, no hore vraj napadlo okolo metra snehu, horskáči ich kvôli lavínovému nebezpečenstvu otočili, tak sa nakoniec tiež rozhodli pre klasiku. Dnes sa chcú dostať čo najvyššie, ak nebude voľná chata, prespia aj v záhrabe. Dlho ich teda nezdržujeme a poprajeme veľa šťastia. Dnes sa to hore Slovačou len tak hemží.

Už je nám dlho, tak sa zabývame, v podkroví si rozložíme karimatky a spacáky a opúšťame bivak. Vyšliapeme si niekoľko desiatok výškových metrov, aby sme zabili čas a vraciame sa späť. V “Kamienke” sa medzitým zložila partia Španielov. Okupujú prízemie, kde ostáva spať aj Duško. Zvečerieva sa, oblačnosť sa na chvíľku pretrháva a Ivka s Jožom to využívajú na fotenie. Zvyšná trojica relaxuje v horizontálnej polohe, počúvame, ako sa okolo nás, samozrejme, v bezpečnej vzdialenosti, ozýva hučanie lavín a pomaly zaspávame.

2. deň

Baraque des Rognes – Chata Tete Rousse – Chata Gouter

Budíme sa, slnko je už tiež hore a deň nás víta oveľa krajšie ako včera. Kocháme sa pohľadmi, ktoré nám večer neboli dopriate, foťáky cvakajú ako o život. Balíme. Lano ponúkam ďalším. Keď ho Jožo poťažká, hovorí, že on má dole v kempe asi polovičné. Sakra. To nemohol povedať skôr?

Vydávame sa na ďalšiu etapu nášho výstupu. Je asi 7 hodín ráno. K Chate Tete Rouse sa kráča príjemne. Nemáme sa kam ponáhľať, fotíme, kocháme sa. Cestou hore stretáme jedného člena záhoráckej partie. Milo sa vracia dole, popisuje nám ich včerajší deň. Na jeden šup vystúpili až na Gouter (3817 m n. m.), takmer všetkým je zle a hoci on bol na Mont Blancu vlani, výšková choroba neobišla ani jeho. Pri informačnej búdke zahneme doprava, chata už je na dohľad. Snehu je tu požehnane. Krátko po 8.30 h stojíme na terase “ryšavej hlavy” vo výške 3167 m n. m.

Slnko svieti, rozkladáme sa vonku na lavičkách, vyťahujeme varič a dopĺňame termosky čajom. Strávime tu dosť dlhý čas, medzitým prichádza zvyšná záhorácka partia. Rozprávajú nám svoje dojmy. Na vrchol Mont Blancu sa ráno nedostal nik. Vonku bolo psie počasie, vrátili sa zasnežení asi zo 4200 m n. m. Nechce sa nám veriť, pretože keď sme ráno vstávali, bol krásny východ slnka. Aj keď je pravda, že Chata Gouter bola zahalená v nízkej oblačnosti a mračná postupne aj teraz klesajú nižšie a nižšie.

Snažia sa nás odhovoriť od pokračovania, chata je vraj plná neúspešných horalov, ktorí sa chcú pokúsiť o výstup druhé ráno. Vojto sa nechal odradiť, vraj keď nemá vyjsť až hore, tak nemá zmysel, aby pokračoval. Už len vo štvorici teda balíme kufre a pokračujeme ďalej. Ešte predtým si do zásoby kupujeme za 5,- € aspoň jednu dvojlitrovú minerálku, aby sme nepili stále len demineralizovanú snehovú vodu.

Sneh v tieni je primrznutý, pod Grand kuloár sa kráča príjemne. Pred kuloárom zastaneme, pustíme oprotiidúcich a dohovárame sa na postupe. Vždy kráča iba jeden a ostatní sledujú, či nepadajú kamene. Kuloár je však vysnežený, sneh drží skaly pokope a len sporadicky letí menší kamienok. Jeden som si zobral aj na pamiatku.

Za kuloárom si doprajeme kratšiu pauzu, čas máme vynikajúci, nemáme sa kam ponáhľať. Nenaväzujeme sa. Povedali sme si, že nám to pôjde lepšie, keď budeme každý sólo, len si musíme dávať maximálny pozor. Kde treba, tak sa počkáme a pomôžeme jeden druhému. Dobiehame skupinku Poliakov. Sú naviazaní, no medzi sebou majú nenormálne dlhé odstupy a lano sa im motá medzi skaly. Ich výstup je trápením aj pre nás ostatných. Máme však trpezlivosť a čakáme, kým sa rozmotajú. Vodca s klientom však trpezlivosť nemá. Zrejme sa musí ešte otočiť pre ďalšieho zákazníka. Klient je rád, že sa na chvíľku zastavili, no nekompromisný vodca obieha Poliakov systémom hlava-nehlava a ťahá za sebou aj svojho chlebodarcu. Ďakujem pekne za taký výstup.

V bezpečnom mieste sa rozhodneme Poliakov obísť, poradíme im skrátiť lano medzi sebou, no nepočúvajú. Pár desiatok metrov pod chatou, v mieste, kde už sú natiahnuté oceľové laná, sa ľad stráca, po skale sa v mačkách nedobre kráča, tak si ich aj s Dušanom dávame dole. Veľká chyba. Sneh a ľad sa vracia v tom najnepríjemnejšom mieste a naša chôdza pripomína kačky na ľade. No riskneme to a podarí sa nám po lanách vytiahnuť až k chate. Konečne sme hore. Ivka hlási, že chata je narvatá do prasknutia, dievčina za okienkom nás posiela buď späť dole alebo do stanu, no my sa nevzdávame a dávame na radu Martina, ktorý tu spal už aj predchádzajúcu noc. Už vie, ako to tu chodí a poradí, nech sa zapíšeme u slečny za okienkom a keď bude rozdávať deky, nech sa tlačíme dopredu, a takto sa nám hádam ujde nocľah aspoň v jedálni na zemi.

Ešte predtým, ako vojdeme do jedálne, si obúvame gumené gamaše, podobné tým u lekára, len tieto nie sú biele. Topánky ako aj všetko ostatné musí ostať v predsieni chaty. Je tam poriadna tlačenica a boj o gamaše. Aby sme sa mohli vnútri trošku zohriať a aj si posedieť, kupujeme si za tuším za 8,- € tretinkové pivá. Veľké stojí 14,- €, za to nám sedenie veru nestojí!

Nastáva čas večere ubytovaných, ktorí majú v cene aj jedlo. Všetci ostatní musíme z jedálne von. Organizovaný chaos. Keď vidíme jedlo a porcie, začína fungovať Pavlovov reflex. Druhý deň sme na wifonkách, preto sa nie je čomu čudovať. Beriem radšej foťák a idem sa prejsť nad chatu. Pri “stanovom mestečku” sa dám do reči s jedným Slovincom a on ma uisťuje, že ráno bude jasno a až doobeda by malo byť dobré počasie. Poteším sa. Tak hádam nám to vyjde.

Keď sa vrátim do chaty, moji kolegovia mi už podávajú deku. Podarilo sa. Nespíme vonku. Máme miesto pod stolom. Onedlho nastáva ďalšie sťahovanie národov a vyhadzov z jedálne, ktorú treba pripraviť na noc. Lavice idú na stôl, personál stiera dlážku a keď uschne, môžme sa rozložiť. Snažím sa zaspať, no napätie z nasledujúceho dňa je veľké. Z každej strany sa ozýva hlasné chrápanie, a keď konečne zaspím, už treba vstávať.

Pokračovanie uverejníme o týždeň.

Autori fotografií: Jozef Fronc, Ivka Slaná a Zdeno Vasilišin.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek