Predchádzajúca časť výstupu

3. deň

Chata Gouter – Mont Blanc – Chata Gouter

Budíček. Je asi 1:00 hod. Tí, ktorí si neobjednali raňajky, opúšťajú jedáleň a zvyšok ešte pár minút vylihuje. Ale nie dlho, pretože treba poskladať lavice zo stolov a pripraviť ich na raňajky. Aj keď pojem raňajky je o tomto čase relatívny. Trošku sme z raňajok prekvapení. Prinášajú pár krajcov chleba, kúsok masla, nejaký džem, pár koliesok salámy, za čo sme zaplatili 7,- €? Ani nám tak zavčasu ráno nechutí. Nasilu do seba aspoň niečo natlačíme a ideme sa poobliekať. To, čo nebudeme potrebovať, nechávame v prepravkách na chate. Berieme len najdôležitejšie veci. Sú možno 3 hodiny ráno, keď opúšťame chatu. Pred nami v tme vidíme iba dlhého hada zo svietiacich čeloviek. Tu hore sme už naviazaní. Nejdeme plynule. V tejto výške cítiť, že vzduch je redší, dýchanie je ťažšie a prestávky sú častejšie. Ivke začína byť zle. Čo teraz? Ešte chvíľu stúpame, no jej stav sa zhoršuje. Neostáva nám teda nič iné, ako sa vrátiť. No túžba po vrchole je väčšia. Niekoľkokrát sa uistíme, že Dušan s Ivkou trafia späť a zvládnu to a my s Jožom trháme partiu, odpájame sa od našich kolegov a pokračujeme ďalej.

Východ slnka nás privíta na pláni pod Dôme du Gouter (4304 m). Vietor silnie, preto sme zababušení až po uši a vychutnávame si úžasné divadlo. Krásne ráno. Nemôžeme si to neodfotiť. Pokračujeme k Vallotke už mierne z kopca. Vietor je čím ďalej silnejší. Uberá sily a ochladzuje nás. Začínam mať toho plné zuby. Posielam Joža dopredu a systémom – pár krokov a oddych sa došuchcem k útulni. Ešte predtým si vychutnám vidmo, v ktorom sa zobrazí celá Vallotka. Žeby nejaké znamenie? Škoda, že je foťák v batohu. Vchádzam do útulne, ktorá ale vôbec nie je útulná. Bordel ako v tanku, ale bezvetrie a teplo, resp. teplejšie ako vonku. Vo vnútri sa Poliaci snažia zohriať svoju spolulezkyňu. Trasie sa od zimy, lejú do nej teplý čaj, dopujú ju minerálmi. Tiež som poriadne vysilený, no príval cukrov organizmus nakopne. Pôvodne som to tu chcel vzdať a vrátiť sa dole. No nedá mi to, veď vrchol je už na dosah. V mojom rozhodnutí pokračovať mi pomáha aj český šoumen, ktorý tu udržuje všetkých nad vodou a burcuje nás k tomu, aby sme sa nevzdávali a pokračovali hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dobre teda. Po asi hodinovej pauze pokračujeme. Pred Vallotkou stretávame Fiťa s jeho partiou. Vyššie vraj už tak nefúka a vrchol by mal byť náš. Povzbudení stúpame sprevádzaní vetrom ďalej. Prestávky sú čoraz častejšie, no zatiaľ to zvládame bez väčších problémov. Pred posledným vrcholovým hrebeňom sa mi zatočí hlava a mám závrat. To snáď nie. Takmer pod vrcholom? Hovorím Jožovi, že pôjdem vpredu a nech ma sleduje. Ak by som padal, tak nech je pripravený. Prichádzame na vrchol. Vyššie to už nejde. Všetko napätie odpadá a už je tu len eufória. Je niečo pred 10:30 hod. Gratulujeme si, dáme sa odfotiť, na oplátku odfotíme aj my ďalšiu partiu a sťahujeme sa nižšie do závetria. Na mieste, kde som to takmer vzdal, si dáme niečo pod zub, posielame SMS-ky a vychutnávame si posledné slnečné lúče a pohľady. Mrak, ktorý bol celý čas nad vrcholom klesne nižšie a zdola sa valí hustá hmla, ktorá nás doslova pohltí. Ako sa teraz dostaneme dole? Všade okolo je biela tma. Náš zostup vyzerá tak, že aj 10 minút stojíme a čakáme, kým sa nám na chvíľu ukáže cesta, a potom pokračujeme. A tak stále dokola. Zostup je nekonečný. Až niečo krátko pred Vallotkou sa hmla trhá a viditeľnosť sa zlepšuje. Až neskôr na Ivkiných fotkách zisťujeme, ako to vyzeralo okolo nás a čo sme nemali šancu v hmle vidieť.

Prichádzame na Gouter, kde nás čakajú naši spolupútnici, ktorí nás nasledovali o deň neskôr. Včera spali na Tete Rousse a dnes sa dostali len pod Dome du Gouter. Vraj sa blíži búrka, tak väčšina z nich ide dole. Dušan s Ivkou zostúpili skôr a nám padá kameň zo srdca, že sa im nič nestalo. Hore ostáva s nami len druhý Jožo s Dášou. Lúčime sa s ostatnými a tuším, že Jožo bude mať určite v batohu niečo na zohriatie. Nemýlim sa. Smeje sa tam na neho borovička. Nekompromisne si ju pýtam, veď musíme ten výstup nejako osláviť a hlavne sa potrebujem niečím zahriať. Kým som tu včera pobehoval iba v tričku, dnes mi nestačí ani bunda, čiapka, rukavice a dvoje ponožky. Trasie ma od zimy. Vonku začína peklo. Prichádza búrka, chata je dnes poloprázdna, hore už nejde nikto. Zrazu personál chaty začína pobehovať hore-dole. Záchranná akcia. Prinášajú chalana, dávajú ho do pretlakového vaku. Nechcel by som byť na jeho mieste.

U slečny pri okienku sa snažíme vybaviť ubytovanie. Jej angličtina je ešte slabšia ako moja, Francúzi ani za pána po anglicky kvákať nebudú, ale nakoniec sa dohodneme. Je čas ísť "na kutě". Ukážu nám 4 miesta na poschodovej posteli a nech sa ani neopovážime spať niekde inde. Ráno ma skoro porazilo, keď som pod nami videl voľné celé prízemie postele. A my štyria sme sa na poschodí tlačili ako sardinky.

4. deň

Chata Gouter – Chata Tete Rouse – Bellevue - Chamonix, kemp Les 2 Glaciers

Druhá noc hore na chate bola divoká. Vietor fúkal ako šialený, hromy blesky len tak lietali. Do rána pripadlo asi 20 cm nového snehu. Vietor neustáva. Hore dnes nepôjde určite nikto, dole sa tiež nikomu nechce. No raz to muselo prísť. Berieme batohy, obúvame mačky, zakuklíme sa až po uši a ide sa. Hneď pod chatou nás prefacká prudký nárazový vietor. Keď sa do mňa oprel, mal som čo robiť, aby som sa aj pri mojich kilách udržal pri zemi. Ideme opäť nenaviazaní. Jeden Jožo pomáha Dáši hľadať správne stupy a s druhým Jožom si hovoríme, že každý schádza sám za seba. Je to možno nezodpovedné, ale išlo sa nám takto lepšie. Hoci boli dva momenty, kedy som už Joža videl letieť do doliny, ale ustál to. Priznám sa, že pri tomto zostupe som mal také chvíle, kedy som si hovoril, že už nikdy viac vysokohorská turistika, a keď to šťastne zídem, budem sa túlať maximálne po Malej Fatre (a dva mesiace na to stojíme spolu na Gerlachovskom štíte).

S klesajúcou nadmorskou výškou vietor slabne. Nad kuloárom sme už takmer v bezpečí. Nalietava vrtuľník. Dáme mu znamenie, že jeho pomoc nepotrebujeme a zisťujeme, že za nami už nikto neschádza. Partia Poliakov sa dala zviezť vrtuľníkom. Prejdeme kuloár a za ním k Tete Rouse je vyjazdené snehové koryto. Sadáme si a ako malé deti sa spúšťame dole. Takú jazdu nikto z nás nečakal. Sneh je mokrejší ako pred dvomi dňami, posledné metre k chate sa prepadáme miestami vyše kolien.

Po krátkej pauze na chate pokračujeme bez prestávky až ku konečnej zubačky. Tu si oddýchneme, vyzlečieme prebytočné vrstvy a s vidinou vychladeného pivka sa chceme vybrať cez tunel dole. No čaká nás nemilé prekvapenie. Tunel je ohradený železnými sitami, nedá sa ani obísť a robotníci sú nezlomní, posielajú nás k lanovke cez údolie popri ľadovci Bionassay. Cik-cak chodník síce klesá pozvoľne, ale zdá sa, že nemá konca. Prichádzame na krásnu alpskú lúku, kde sa pasú kravy ako z reklamy, začína byť horúco, keďže sa už aj slniečko ukázalo, no vyzliecť už nie je čo a na prehrabovanie sa v batohu a hľadanie niečoho tenšieho nie je chuť. Čaká nás ešte záverečné stúpanie k lanovke na Bellevue, ktoré je nekonečné. Na vysnívané pivko si necháme zájsť chuť, keďže lanovka je už pripravená na odchod a dávame sa zviezť do údolia.

Po chvíli je tu autobus, ktorý nás zavezie ku kempu a o pár zastávok ďalej stretáme našich spoluturistov, ktorí sa vracajú z nákupu. Prijímame prvé gratulácie a unavení prichádzame k chatkám. Konečne poriadne jedlo a večer nás čaká malá oslava.

Záver

Opäť sa mi raz potvrdilo, že pred horami treba mať rešpekt. Nie je dôležité vystúpiť hore, to je len polovica úspechu. Dôležité je sa vrátiť živý a zdravý späť. Hôr sa netreba báť, ale ani si zbytočne nič nedokazovať a nehrnúť sa do rizika za každú cenu. Hory tu boli, sú aj budú, hoci nie vždy v rovnakej podobe. Starí skúsení horali nám stále hovoria: hora ťa musí prijať. Ak ťa neprijme, môžeš sa snažiť koľko chceš. Ďakujem Mont Blancu, že ma prijal a pustil na svoj vrchol. Dúfam, že nie posledný raz.

Autori fotografií: Jozef Fronc, Ivka Slaná a Zdeno Vasilišin.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek