Trasa

Makov - Nižný Kelčov - Volárska - Chata Kmínek - Vyšný Kelčov - Korňa, OcÚ - Korňa, Majtánovci - Nad Pupíkovcami - Nad Ďurkáčovcami - Riečky - Hlinené - Osada Hlinené - Hlinené - Nad Fučkovcami - Klokočovské skálie - Uhorská - Čuboňov - Uhorská - Klokočov, Vrchpredmier - Súľov, št. hr. - Doroťanka, ch. - Kornica, Cisárikovci

1. deň

Ranný autobus do Makova je takmer prázdny, vystupujem pri železničnej stanici, kde má konečnú kysucká lokálka. Začiatok túry mám v Nižnom Kelčove, nič mi teraz nadol nejde, tak si tie dva kilometre šliapem povedľa cesty. Našťastie, zrána je ešte príjemne chladno, ale obloha bez mráčika naznačuje, aký bude deň. Od stanice sa vydávam zelenou značkou konečne do terénu. Stúpanie cez pekné lúky začína odkrývať prvé rozhľady na kysucké kopanice. Pri osade Huslov míňam nenápadnú odbočku, ale domáci obyvatelia ma nasmerujú a potvrdzujú, že sa im do dvora občas ktosi zatúla. Z rázcestia Volárska pokračujem červenou okrajom statného smrekového lesa, lúky spestrené roztrúsenými drevenicami. Zo sedla nad Bitalovcami je to len kúsok cez kopec na štátnu hranicu k Chate Kmínek. Pri prechode hrebeňa pred dvomi rokmi som prespal v neďalekom prístrešku, teraz sa príliš nezdržiavam.

Čaká ma novo vyznačený úsek modrej značky, tak zapínam GPS záznamník, aby som ho zameral. Mierne klesám smrečinou, na rúbanisku sa zastavujem pri kríčkoch obsypaných čučoriedkami. S babkou - spoluzberačkou ponadávame na sucho, neprajúce hríbom ani v týchto tradičných hubárskych končinách. Trasovanie je naozaj pekné, striedajú sa lesné úseky s lúkami, sem-tam osamelá drevenica či skupinka domcov. Väčšina dnes už slúži na rekreačné účely. Schádzam do doliny potoka a rozbitou asfaltkou schádzam do Vyšného Kelčova, na križovatku s červenou neďaleko nezvyklého kamenného kostolíka. Pokračujem modrou do protiľahlého svahu. Začína už pripekať, tak mi dobre padnú dúšky kyselky povyše osady Slončíkovci. Prehupnem sa cez zalesnené sedielko a v okolí osady Poľana len s ťažkosťami sledujem riedke značenie. Prichádzajúci chalupári mi potvrdzujú, že povyše bývajúci osadník značenie úmyselne ničí. Dávam si obed, poležím pod košatým javorom a už bez problémov schádzam lúkami a pasienkami do centra obce Korňa, kde značka končí.

Obec je tradične rozťahaná po okolitých dolinkách a svahoch. Pokračujem čosi vyše kilometra po ceste do časti Vyšná Korňa, kde dolinu križuje červená kysucká "magistrála" z Makova do Rakovej. Ňou sa vyberám tiahlym stúpaním opäť typickými kysuckými kopanicami, pasienky striedajú smrekové lesy... Medzi rázcestiami nad Pupíkovcami a nad Ďurkáčovcami je takmer rovinka v asi 800 m výške, potom zas postupné mierne klesanie do doliny Predmieranky - ideálne na bicykel aj bežky. V osade Ďurkáčovci stojí novostavba veľkej chaty - hotela, ktovie, či v týchto zabudnutých končinách si sem nájde cestu klientela. Značka znova stúpa, sprvu dosť strmo rozbitou asfaltkou k lazu Graňákovci, kde si dopĺňam vodu a už miernejšie sa bočným hrebienkom dostávam na Javorovú. Podchvíľou sa zastavujem a pri čučoriedčí a niekde v úseku na Hlinené stretávam prvých ľudí na trase.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je už neskoré popoludnie, začínam rozmýšľať o nocľahu. Voda sa v teple akosi rýchlejšie míňa, tak na rázcestí s modrou nechávam batoh v malinčí a len s fľašami schádzam modrou smerom k osade Hlinené. Všetky chalupy sú však opustené a aj vonkajšie studne uzamknuté. Ďalej do doliny sa mi klesať nechce a vraciam sa naprázdno. Pokračujem klesaním a na ďalšom rázcestí opúšťam červenú. Modro značenou zvážnicou prichádzam na lúky nad klokočovskými lazmi a rozkladám si ležovisko pod lieskou na medzi. Schádzam ešte k domom blízkej samoty Vnukovci, nik síce nie je doma, ale aspoň studňu nemajú zamknutú. Postupne utícha aj brechot psov z doliny.

2. deň

Zo spacáka ma vyťahujú prvé lúče slnka. Je celkom čerstvo, prebrodím sa zarosenou trávou späť na zvážnicu a o chvíľu križujem asfaltku v doline. Tabuľa označuje PR Klokočovské skálie. Serpentínou v statnom smrekovom lese sa chodník vyšvihne na hrebienok a popri skalkách stúpa nahor. Skladám batoh, prekrižujem si to tu, fotím typickú skalnú guľu aj chránenú papraď - rebrovku rôznolistú. Na vrchole hrebienka sa vynáram z lesa a najprv okrajom úzkych políčok, neskôr striedavo lesom a pasienkami so samotami stúpam k najvyššiemu bodu túry. Popod kótu Uhorská sa dostávam k rovnomennému rázcestiu. Je tu zriadený drevosklad a terén je poriadne rozrytý. Povyše plochy skrývam batoh do húštiny a naľahko dokončujem zameranie modrej značky až na štátnu hranicu, kde končí rázcestím Čuboňov na červenej značke, obhospodarovanej už moravskými turistami. Po návrate je už na pľaci nakladanie kmeňov v plnom prúde. Robotníci sa len divia, keď zrazu z cesty bočím do krovia a vychádzam "obatohovaný".

Rýchlo opúšťam neprívetivé miesto a pokračujem zelenou nadol po hrebeni. Zvážnicou jazdia aj nákladiaky s drevom, ale napodiv je v dobrom stave vďaka kamenistému podkladu. Prechádzam okolo uzamknutého zrubu, od ktorého je čistinou pekný výhľad na západ, ktorému dominuje Lysá hora. Kúsok poniže naberám vodu zo studne a po pol kilometri vľavo od cesty vidím strechu chatky. Najväčšie klesanie zvážnica zdoláva dvoma serpentínami, potom obkrúži osadu Haferovci a vchádza do lesa. Križujem lesnú cestu čerstvo vysypanú hrubým kamením. Našťastie, zelená hneď odbočuje doprava a vcelku príjemne sa kľukatí až k domom Vrchpredmiera, jednej z odnoží rozkošatenej obce Klokočov.

Zelená tu končí, presedlávam na žltú a tiahlo stúpam lesíkom na sever. Znova sa objavujú drevenice, niektoré naozaj pekne udržiavané, často zaparkované autá s českými ŠPZ - darmo, západní susedia majú v chalupárčení tradíciu. Nad Jančíkovcami naberám vodu z naozaj aj v tomto suchu výdatného prameňa. Zaujala ma cesta, ktorou kráčam smerom k hranici - je kamenistá, ale evidentne vytvorená ľudskou rukou. Ktovie pre aký účel bola v týchto končinách vytvorená. Krátko predpoludním som na rázcestí Súľov (nemýliť si s obcou Súľov-Hradná pri Bytči). Napájam sa na moravskú turistickú sieť a pohraničnou červenou sa vydávam na juh.

Je tu už rušnejšie a stretávam viaceré skupinky turistov. Pohodovým tempom míňam lúčky so samotami, lesíky, nad osadou Zadky dávam dlhšiu obednú prestávku... jednoducho, letná pohoda. Času mám dosť, žiadne lesné plody sa tu nenachádzajú, zato voňavej materinej dúšky si trhám do zásoby. Prechádzam okolo chaty Doroťanka na moravskej strane, ešte posledné mierne stúpanie pod kótu Čudácka a pri osade Za Vŕškom opúšťam značku a bočnou dolinou smerujem na autobus do Kornice, kadiaľ vedie cestný spoj Staré Hamry - Turzovka. Príjemne strávené dva dni v malebnom prostredí mi opäť nabili baterky na pobyt v civilizácii.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek