Bežky

Mikulčin vrch – Veľký Lopeník a späť

19. 04. 2013
„Pod Brezovou pod Bradlom je kraj aj ľudia v dnešku. Sú chorí na XX. storočie. Ale keď človek vyjde z Brezovej na Košariská – Priepastné – na samoty a kopanice, vyjde pocitovo von z XX. storočia a splynie s prírodou a večnosťou, tak ako všetci v tom kraji pod obidvoma stranami Javoriny,“ citujem uprostred lesa Satinského. Stúpame chodníčkom so zaujímavým vzorom, ktorý vytvorili chlapi tlačiaci balík sena, a uvažujeme, že na tom niečo bude. Za chrbtom sa nám postupne strácajú osamelé čarovné kopaničiarske domčeky a chatky, ktoré Satinského expedície možno ešte pamätajú. Aj my na chvíľu opúšťame naše storočie, tentokrát XXI., a v tomto pokojnom kraji sa štýlovo lúčime so zdanlivo nekonečnou zimou.

Trasa

Mikulčin vrch – Lopenické sedlo – Pod Malým Lopeníkem – Veľký Lopeník – Pod Malým Lopeníkem – Grúň – U Zvonice – Lopenické sedlo – Mikulčin vrch – Tomkův vrch – Mikulčin vrch

Medzi potenciálnymi bežkárskymi cieľmi sme už dlhšie mali Biele Karpaty. Kopaničiarsky zvlnený kraj popretkávaný zabudnutými cestičkami, obdarovaný malebnými zákutiami a posiaty romantickými samotami. Vždy som v predstavách videla, ako sa kĺžeme rozľahlými zasneženými lúkami od domčeka k domčeku, od stavbičky k stavbičke, od kopčeka ku kopčeku. Viktor sa zas nevedel dočkať, kedy sa vráti na druhý najvyšší vrch Bielych Karpát, Veľký Lopeník, teraz však nie na bicykli kvôli východu slnka, ale na lyžiach. Tohoročná zima sa zjavne rozhodla, že nám tento pôžitok dopraje za každú cenu, takže si pre nás ešte začiatkom apríla pripravila toľko snehu, že sme napokon predsa neodolali.

Trochu rozpačitý úvod

Keď sa Bratislava konečne prebúdzala do toľko očakávaného trošku jarnejšieho dňa, práve sme nakladali lyže do auta, aby sme si dočasne znenávidenú zimu aspoň o kúsok predĺžili. Pripadali sme si takmer ako deti z Nohavicovej ladovskej zimy, ktoré majú „zmrzlé kosti“ a sánkujú (bežkujú) sa už len z povinnosti. Táto „povinnosť“ nás po dvojhodinovej ceste zaviala až na Mikulčin vrch, do rekreačnej oblasti na moravsko-slovenskom pomedzí s chatami, vlekmi, pokojnou atmosférou a peknými výhľadmi. O výhľadoch sme si však mohli nechať akurát tak snívať, keď sme z auta vystupovali do nefalšovanej nepríjemnej vlhkej hmly. Iba sme sa pousmiali, keď nám prevádzkovateľ penziónu ponúkal za zvýhodnenú cenu apartmán s výhľadom do Bošáckej doliny. Na ten sme sa zlákať nenechali, Lopeník s rozhľadňou sme si však ujsť nemohli nechať.

Zelenú značku nachádzame hneď pri penzióne. Chodníčkom vyjazdeným od lyží sa spúšťame prvým briežkom a hľa, ľad. Zvyknutí na rozmočenú snehovodu z Malých Karpát sme chvíľu zaskočení, po rýchlom spamätaní sa však už len odovzdane šúchame po zľadovatenom snehu pomedzi dočasne neobývané chaty a chatôčky. Pri štýlovej chate Jana chvíľu váhame. Lyžiarske stopy sa miešajú s vyjazdenými koľajami od áut a na záver nadobro miznú nevedno kde. Lesom vedie len chodník prešliapaný v hlbokom zamrznutom snehu, ktorým stúpajú traja chlapi, ktorí tadiaľto tlačili balík sena. Tí nám potvrdzujú, že na Veľký Lopeník ideme správne, a krútiac hlavami nezabúdajú dodať, že sme blázni. Pred relatívne strmým zjazdom po rozšliapanom zľadovatenom snehu pôsobia tieto slová obzvlášť upokojujúco. Testujeme teda tuposť hrán, v duchu ďakujeme tým, ktorí ich vymysleli, a napokon zdarne schádzame do Lopeníckeho sedla. Možno to boli iba halucinácie, ale Viktor tvrdil, že po zjazde do sedla videl preletieť bociana.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Pred nami sa belejú zasnežené lúky ozdobené roztrúsenými stromami, ohrádkami a kde-tu vykúkajúcimi útulne pôsobiacimi chalúpkami. Nechýba krížik a smerovník, na základe ktorého hádame presný smer zelenej značky. Odkedy po nej niekto prešiel naposledy totiž sneh spoľahlivo zavial všetky stopy. Viktor sa ešte rozpamätáva na svoju prvú návštevu týchto miest a spoľahlivo určuje správny smer.

Stúpame – lúkami aj lesom, ľadom aj snehom

Na rozdiel od lesa je na lúkach sneh príjemne lepivý, tak akurát, aby sa nešmýkalo dozadu, no aby ani nezostával na lyžiach. Aj napriek pomerne strmému stúpaniu teda bez problémov napredujeme malebnou krajinou. Radosť z toho, ako nám to ide aj bez pásov, však netrvá dlho, a keď vstúpime do lesa, s lyžami to okamžite začína ísť dole vodou, snehom aj kopcom. Hoci ľadový pancier prelamujeme, sneh pod ním je sypký a postup dopredu je malým nerovným bojom.

Kým sa snažíme prekonať fyzikálne zákony, vážne sa zamýšľam nad pohnútkami tvorcov mapy, ktorí práve túto cestu vyznačili ako bežkársku. Počas úvah nad kľúčom, ktorým sa riadili pri „bodkovaní“ ciest, sa sklon tej našej príjemne vyrovnal a priesekom v ihličnatom lese sme už o poznanie pohodlnejšie pokračovali cez vrchol Kobylec (844 m n. m.) na rázcestie Pod Malým Lopeníkem. Kým si túto križovatku turistických ciest s prístreškom a informačnými tabuľami prezeráme, dobiehajú nás dvaja skialpinisti, ktorých sme už nejakú tú chvíľu mali za chrbtom. Len nás zavolajú na pohárik na Veľkom Lopeníku a už miznú v lese. Po chvíli sa poberáme za nimi a v širokej stope, ktorú nám pre zmenu prešliapali oni, ich rýchlo dobiehame. Aj oni sa sem tento rok už po x-tý krát prišli rozlúčiť so zimou. Ako domácich ich výhľad z rozhľadne v takto nevýhľadovom čase neveľmi zaujíma a rovno parkujú v peknom drevenom prístrešku. My však lákaniu rozhľadne neodoláme.

Bufet na Veľkom Lopeníku

Veľký Lopeník, rovnako ako neďaleká Veľká Javorina, predstavuje už dlhé roky symbol priateľstva Čechov a Slovákov. Rovnakým prívlastkom sa označuje aj 22 m vysoká rozhľadňa na jeho vrchole, ktorá vznikla za účastí slovenských aj moravských obcí. Dňa 23. júna 2002 tu došlo k položeniu základného kameňa, so samotnými prácami sa však začalo až v septembri 2004 a ich vyvrcholením bolo slávnostné otvorenie tejto kamenno-drevenej rozhľadne 16. júla 2005. Po 101 schodoch, ktoré boli v čase našej návštevy pokryté viac či menej hrubou vrstvou snehu, možno vystúpať na zastrešenú plošinu, z ktorej sa za dobrej viditeľnosti dá obdivovať výhľad na Veľkú Javorinu, Beskydy, Pálavu, Javorníky, Strážovské vrchy, Malú Fatru, Považský Inovec či Malé Karpaty. My sme mali výhľad na: 5 informačných tabúľ, 3 smerovníky, 3 prístrešky, niekoľko smetných košov a 1 pamätník vojakom červenej armády. Pri oslobodzovaní obce Lopeník v apríli 1945 zohral totiž vrch Veľký Lopeník veľmi dôležitú úlohu a odohrali sa tu ťažké boje, pri ktorých prišlo o život až 250 vojakov. Na vrchole sa dnes nachádza spoločný hrob 22 červenoarmejcov a pamätník. Svedkom tejto historickej udalosti bola aj prvá drevená rozhľadňa na Lopeníku, ktorá bola vybudovaná v roku 1944 a o dva roky neskôr ľahla popolom. Ešte v roku 1946 na jej mieste vyrástla rozhľadňa nová, ktorá v roku 1972 podľahla poveternostným vplyvom a až do konca storočia tu stával drevený triangel.

V mraku, ktorý sa Lopeníka urputne držal, sme si na vrchole rozhľadne len oškriabali námrazu z ukazovateľa Veľkej Javoriny, aby sme vedeli, ktorým smerom sa na ňu máme pozerať, a vyfúkaní sme sa radi pridali k skialpinistom, s ktorými sme tento vrchol dosiahli. Tí už mali v drevenom prístrešku (ktorému dali honosný titul obývačka) rozložený luxusný piknik. Klobása, chlieb, varič, na ktorom bublala čerstvo uvarená káva, čaj, čosi na zahriatie... Hoci sme im s naším čajom v termoske, starými rožkami a niekoľkými keksíkmi v žiadnom prípade nemohli konkurovať, vďačne sme neodolateľné pozvanie prijali. Počas príjemného rozhovoru začali postupne pribúdať ľudia: skialpinista s velikánskym psom, ktorý sa po krátkej spoločenskej prestávke rozlúčil, aby sa sem dnes stihol vrátiť ešte aspoň dvakrát, a dvaja chalani idúci vandrácku 50-ku z Nivnice do Nivnice, ktorí len mĺkvo zjedli dva obrovské lepeňáky a v metrovom snehu sa brodili ďalej. Nestíhala som sa čudovať. Pri výstupe z Lopeníckeho sedla som totiž mala dosť vážne pochybnosti o zimnom výstupe na Veľký Lopeník. Podľa zaviatych a zasnežených stôp sa dalo vytušiť, že našou trasou išiel pred posledným snežením asi jeden peší turista a presne nula lyžiarov.

Nečakané pohodlný zjazd

Po socializačnej prestávke sa začíname hlbšie zamýšľať nad zostupovou trasou. Lesom so zľadovateným snehom sa mi veľmi nechce dokonca ani po jednom malom na odvahu. Na križovatke pod Malým Lopeníkem sa teda ľahko nechávame zlákať širokou, mierne klesajúcou cestou, po ktorej vedie žltá TZT. Sneh je príjemný, krásne kĺže a na lyžiach bez akejkoľvek námahy naberám ideálnu rýchlosť. Viktor, dvakrát tak ťažký ako ja, sa však musí snažiť o trošku viac. Aj napriek širším a dlhším BC lyžiam sa zabára a o idylickom zjazde, ktorý si vychutnávam, môže maximálne snívať.

Lesná cesta nás spoľahlivo privádza na o čosi hlavnejšiu cestu, ktorou pred nami už išiel aj traktor. V jeho stopách je zjazd podstatne rýchlejší a čoskoro vchádzame medzi kopanice dediny Lopeník. Kým Viktor provokuje malých jedovitých bojazlivých psov za plotom, ja na mape hľadám, kadiaľ by sme mohli pokračovať. Napokon sa zhodujeme na cestičke poza domy a po snežnicových stopách prechádzame rozsiahlymi lúkami okolo prírodnej pamiatky U zvonice a tiež okolo ďalších kopaníc s ďalšími malými jedovitými, tentokrát už menej bojazlivými, psami za plotom.

Ešte krátky doplnok

Jemným stúpaním lúkami s malebnými výhľadmi prichádzame do Lopeníckeho sedla, kde stále fúka nepríjemný vietor. Rýchlo sa teda vnárame do lesa a už známou trasou stúpame na Mikulčin Vrch. Hoci máme snehu už túto zimu minimálne po krk (chvíľami aj doslovne), hodinku svetla, ktorá nám ešte ostáva, si predsa nemôžeme nechať ujsť. Vymýšľame, že sa zájdeme pozrieť smerom na Vyškovec. Ten nešťastník, ktorý do mapy zakresľoval bežkárske trasy, jednu nakreslil aj sem. Čo tam po tom, že cesta sa odhŕňa a povedľa žiaden chodníček nevedie. Snehu bolo našťastie nadostač, takže sme sa po špinavej pôvodne bielej mase, ktorá sa odhŕňaním nahromadila vedľa cesty, dokĺzali až pod Tomkův vrch, kde nás zlákala panenská biela cesta, vedúca na jeho vrchol. Na veľkej lúke pokrývajúcej celý jeho južný svah stojí neveľký domček ohradený latkovým plotom s úžasným výhľadom na okolitú krajinu. Zahmlený kúsok z neho sme si ukradli aj my, zamávali Veľkému Lopeníku, schovanému pod mrakom a po vlastných stopách sa vrátili na Mikulčin vrch. Až doma sme na inej mape zistili, že na Vyškovec sme sa mohli dostať aj inými, možno aj príjemnejšími cestičkami. Aspoň však budeme mať lepšiu zámienku, prečo sa sem aj s lyžami vrátiť, keď sa zima nabudúce nebude chcieť vzdať svojej nadvlády... alebo keď nám jednoducho toto storočie trochu prerastie cez hlavu.

Fórum 3 príspevky
Mikulčin vrch – Veľký Lopeník a späť 12/01/15 17:28 3 príspevky
Najnovšie články
 
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez zimného výstroja neodporúča Horská záchranná … » celý článok dnes Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac včera Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Hoľa a Čertova hoľa zo sedla Súľová Hoľa (1268 m) a Čertova hoľa (1245 m) sú dve susedné hory v hlavnom hrebeni Volovských vrchov v ich západnej časti. Patrí im piate, resp. dvanáste miesto v zozname najvyšších vrchov ... » viac 13/06/21 Peťo Nový Volovské vrchy
Najnovšie články autora
 
Túra Ostrov Krk – cez sedlo Lipica na Veliki Hlam Mrgary sú mimoriadne fotogenickým turistickým lákadlom ostrova Krk. Kým zo vzduchu pôsobia kamenné ohrady pre ovce v tvare kvetu priam magicky, ich návšteva môže byť sklamaním. Pár kamenných múrov, občas rozpadnutých, občas … » celý článok 05/05/21 Jitka Švarcová Svet
Túra Vyhliadkový okruh nad Veľkým Borovým Veľké Borové je malý milý koniec sveta. Hoci je v mysliach mnohých nerozlučne späté s neďalekými dolinami Prosieckou a Kvačianskou, v jeho okolí je mnoho ďalších nádherných miest. ... » viac 22/04/21 Jitka Švarcová Oravská vrchovina
Túra Roháčske plesá s náročným dieťaťom Hovorí sa, že zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia. A keďže sme zúfalo chceli ísť aspoň na Roháčske plesá aj s naším zúfalo netrpezlivým dieťaťom, ktoré neuznáva dlhé ... » viac 18/03/21 Jitka Švarcová Západné Tatry
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Mikulčin vrch – Veľký Lopeník a späť 12/01/15 17:28 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 911 m n. m.
    • min: 621 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 580 m
    • klesanie: 580 m
  • Vzdialenosť
    • 16 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 06.04.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.9473 ° SŠ
      dĺžka: 17.8076 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9473 ° SŠ
      dĺžka: 17.8076 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Mikulčin vrch (horské chaty)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Mikulčin vrch (bus, parkovisko)
1.04 (0.55)