Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Dobrovodský kras alebo opäť pod stanom

Jednodňová vychádzka okolo Dobrej Vody, ktorú sme začali v sobotu večer a skončili na poludnie v nedeľu. Nazvali sme si ju potulkou starých psov okolo Dobrej Vody. Zároveň sme urobili malý test stanu Ferrino Lightent 2 i ostatnej kempingovej výbavy.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+448 m stúpanie, -448 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 21.04.2013
Pohoria
Malé Karpaty - Dobrovodský kras
Trasa
Voda
3 vyvieračky po Bachárkou
Doprava
Dobrá Voda (bus), parkovisko za kostolom
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2013-dobrovodsky_kras.gpx

Trasa

Dobrá Voda, kostol – Dobrovodský hrad (červená) – z hradu dolu na lesnú cestu (bývalá červená) – kúsok po modrej do obce – cez dedinu na SV až na zelenú – z nej na SZ k občasnej vyvieračke pod Bachárkou – lesná cesta na JZ a potom doprava hore takmer na hrebeň – lesná cesta na JZ a potom na JV na zelenú – zelenou do Dobrej Vody » trasa na mape

Nedávno sme so ženou po veľmi dlhom čase opäť objavili krásu turistiky a povedali sme si, že by nebolo zlé zakúsiť aj viacdenné túry. Povyťahovali sme nejakú staršiu výbavu, niečo sme dokúpili a vybrali sa na Dobrú Vodu. Keďže v sobotu sme dopoludnia ešte potrebovali niečo vybaviť a v nedeľu popoludní som čakal návštevu, mali sme teda menej ako deň, ale aspoň sme mohli otestovať dávno zabudnuté zručnosti z táborenia. Chceli sme sa ísť pozrieť na občasnú vyvieračku pod Bachárkou neďaleko Dobrej Vody.

Cintoríny a hrad

Auto sme nechali zaparkované kúštik od kostola, pohľad na hodinky ukázal, že slnko by malo svietiť ešte zo tri hodinky, tak sme si pridali ešte návštevu zrúcaniny hradu. Naši dvaja jorkšíri cupkali s nami, starší Hugo je už 13-ročný starček, ale statočne znášal celú túru. Najprv treba prejsť cez cintorín, dominuje tam hrob Jána Hollého. Ak sme už pri cintorínoch, prekvapil nás starý židovský cintorín po ceste k hradu. Náhrobné kamene podliehajú zubu času, komunita zrejme počas vojny úplne zanikla, ale niekto (možno potomkovia) ešte kladú kamienky na náhrobky.

Červená značka je úsek z Cesty hrdinov SNP, ktorú som obzeral s kamarátmi ako sedemnásťročný a nikdy som sa k tomu nedostal. Teraz mi už ťahá na piaty krížik, tak je otázne, či sa tento sen ešte niekedy splní. Teraz však spokojne teperíme batohy hore kopcom, prekračujeme aj spadnutý strom, za ktorým stoja bezradne Hugo a Čili a čakajú, či ich nejako prenesieme. Je tu pomerne rušno, je zvláštne, koľko pozornosti dostávajú naši havkáči. Nás zaujímajú zas zrúcaniny, hrad je o dosť väčší, ako sme si predstavovali. Na hornom hrade obdivujeme bývalú cisternu, tam si urobíme aj spoločnú fotku a blahorečíme krásnemu počasiu. Oproti Veľkej noci, keď sme sa plahočili čerstvým snehom, je toto hotový balzam na dušu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta poliami pod Bachárku

Nezdržujeme sa dlho, zrúcaninu obchádzame zo severu a schádzame na lesnú cestu, ktorá bola kedysi červenou značkou, zídeme až do obce a pomedzi domy prekľučkujeme na polia, až sa napojíme na zelenú značku, čo nás vedie na severovýchod. Podvečerné slnko vytvára prekrásne farby, dva stromy popri poľnej ceste si priam vyžadujú zvečnenie na fotke. Cestou stretávame turistov aj s karimatkami, bohvie odkiaľ a kam idú. Výhľady do okolia sú prekrásne, pomerne rýchlo sa prepracujeme vŕškami na miesto, kde treba odbočiť pod Bachárku, nachádzame malú skratku na lúky, kde sa už obzeráme po tečúcej vode. Začína sa stmievať, ideme popri páse stromov, z ktorého zreteľne zurčí voda, nájdeme koniec a tam je výdatná vyvieračka. Toto nie je tá občasná, pri ktorej by mala byť aj keška, GPS hlási ešte vyše 400 metrov. Usadiť sa chceme niekde tu, povyše už je totiž chránené územie a nechcem sa kvôli rozloženému stanu naťahovať s nejakými ochranármi. Podľa mapy sme zreteľne poniže jeho hranice, tak si nerobíme starosti.

Minirecenzia stanu Ferrino Lightent

Hľadáme aké-také rovné miesto, lúka je premočená, rovnejšie miesta sú spravidla pod vodou, ale nakoniec nachádzame uspokojivý terén. Rozkladáme novučičký Ferrino Lightent pre dvoch, miniatúrny stan s hmotnosťou 1,7 kg sa mi javil ako dobrá voľba do batoha. Sľúbil som v jednej diskusii na hikingu, že svoje dojmy opíšem, tak to teraz dodržím. Postavenie stanu je vecou pár minút, najprv nedôverčivo hľadím na tenké duralové oblúky, ale nakoniec spoľahlivo zapadnú do otvorov na vnútornej moskytiére. Podlaha nie je príliš hrubá, ale pri tejto váhovej kategórii je to normálne. Tropiko sa pripevní suchými zipsami a uchytí k zemi ľahučkými duralovými kolíkmi. Bočný vchod je prekvapivo veľký, vytvára malinkú apsidu, kde ukryjeme môj batoh, druhý dáme žene k nohám. Pri nohách sa napasujú bežné karimatky len tak tak, ale v oblasti pliec je už miesta tak akurát. Prekvapuje ma, že na dĺžku je tu ešte určitá rezerva, batohy by sme bez problémov poukladali k nohám aj k hlave. Pri takomto malom stane sa dá očakávať, že sa bude rosiť, už aj preto, že vzduch bol v tento deň nabitý oparom a čakal som, či nepríde prvá búrka. Nad ránom sa už naozaj zbierala rosa, tak sme museli ráno tropiko otočiť a sušiť na slnku, vetranie však považujem za veľmi slušné. Ak to dokážem posúdiť z jednej noci, tak tento stan prekonal moje očakávania, myslel som, že tam budeme ako sardinky, no popri nás sa tam ešte tmolili aj naši psíkovia, čo je síce celkom malá rasa, ale časť noci sa usalašili medzi nami a až po ochladení zaliezli k nohám do spacákov. Pri mojej výške 180 cm poskytuje stan ešte určitú rezervu. Na týždenné kempovanie by to asi nebolo, no mať ľahučkú strechu nad hlavou, ktorú zbalím do miniatúrneho balíčka a odnesiem v batohu, to je priam žúžo.

Ešte jedna premiéra nás čakala a to naše nové spacáky. Po dlhom zvažovaní sme si zadovážili páperové. Keď už sme si zadovážili stan, tak sa mi nezdalo nutné voliť duté vlákno a siahli sme po výhodách páperia - vyšší výkon pri tej istej hmotnosti a menší objem na zbalenie. Voľba padla na Rimo 500. V noci sme mali tak 7 až 8 stupňov, mne bolo len v tričku a trenkách dosť teplo a žena si ráno tiež pochvaľovala, že konečne raz v noci v prírode neklepala kosu. Ešte je skoro robiť väčšie závery či recenziu, ale zatiaľ sme veľmi spokojní.

Staré kosti na karimatke

Jediná vec, od ktorej som si už odvykol, je spánok na karimatke, nechápem ako som vydržal pred 30 rokmi aj 80 nocí za sezónu v spacáku. Asi sa mi vtedy urobili na celom tele nejaké mozole, no teraz som sa každú chvíľu budil na to, že som celkom slušne otlačený. Treba však pripustiť, že začínam byť v kategórii “starý chren” a mám aj o nejakých 20 kg viac, ako za mojich horolezeckých čias. Počas spánku na boku cítim všelijaké trsy trávy, tak sa krútim ako užovka, aby som sa medzi ne poukladal. Je mi jasné, prečo sa turistika asi nestane celkom masovým športom - ľudia rozmaznaní civilizáciou iba zriedkavo prinesú také obete, ako je sparťanský spánok na karimatke.

Ráno sme vyliezli zo spacákov, idem do vyvieračky nabrať vodu, pre istotu nepoužívam ani rebrík, ani drevený rošt, voda je studená a fantasticky chutí, nie nadarmo sa to tu volá “dobrá voda”. Fascinovaný výhľadmi, som urobil zopár fotiek z lúk, slnko ešte vrhá dlhé tiene a osamelé stromy vynikajú v rannom svetle. Preskakujem mláky, je ich tu veľa, ale aj tak neodolám a obdivujem zblízka fantastickú zelenú farbu skorej jari, čo rastie na zamokrenej lúke. Ráno narýchlo varíme nejakú poživeň, už som vskutku zabudol, aký neporiadok má človek okolo stanu, kým sa všetko opäť zabalí do batohov. Ešte zízam na tvrdé steblo, čo prerazilo karimatku úplne naskrz a uvažujem, že ak by som kúpil nafukovaciu podložku, tak by som ju už musel lepiť z oboch strán! Chvíľu sa ešte venujeme zarosenému tropiku, ale potom už odhodlane vyrážame po lúkach k vyvieračke.

Pri vyvieračke

Prechádzame popri pahýli bleskom zničeného stromu, ktorý zvečňujem fotoaparátom a nedalo sa odolať ani kaškám na lúke. Ďalšie zurčanie vody sa však objavilo nejako skoro, jednak GPS ukazuje ku keške ešte kus cesty a tiež podľa fotografií to vyzeralo nejako ináč. Prichádzame ku krásne upravenej vyvieračke, čo vyzerá ako nejaká studnička, v krištáľovej vode vidno aj bublinky, tak sme neváhali a nabrali si vodu na zvyšok dňa. Pri tejto strednej vyvieračke sme našli aj pekne upravené ohnisko s lavicami, škoda, že som o tom nevedel, utáborili by sme sa tu a mohli sme mať večer aj ohník.

Ďalej sledujeme chodník a zrazu sme narazili na nepekný nález obete tohtoročnej tuhej zimy - zvyšky srny, ktorá sa nedožila sviežej zelenej trávičky všade okolo nás. Do tretice počujeme špliechať vodu a naozaj, až pri úpätí svahu nachádzame vodu, ktorá vyráža rovno zo zeme spod koreňov dvoch stromov. Umývam si tvár, obdivujem prírodný výtvor, a potom už hľadáme neďalekú kešku. Najprv si zúfame, ale potom po polhodine sa nahlas smejem a ďakujem autorovi za túto skrýšu.

Cestou - necestou

Kam ďalej? Pokračujeme od kešky po vrstevnici na juhozápad k nenápadnej lesnej ceste. Najprv na nej vidíme ešte stopy kolies, no čím ďalej, tým viac sa stopy strácajú a nakoniec už kráčame lesom len tak. Fascinovane obzeráme kvietky a najkrajšiu zelenú, takáto je iba teraz na jar. Postupne stúpame vpravo do kopca nad vrstevnicu, po ľavej ruke máme žľaby, niekde tam hore by mala ísť od Bachárky lesná cesta a naozaj, nakoniec sme na ňu narazili.

Kráčame ďalej, po dlhom čase si zvykám na väčší batoh, starú vernú Patagoniu od Treksportu, čo ešte kedysi šili na Slovensku z pravej cordury. Až na to, že po dlhých rokoch stvrdli všetky popruhy a ťažšie s nimi pohybujem v prackách, tomu batohu niet čo vyčítať. Generálka dopadla dobre, môžeme bez obáv vyraziť onedlho na 3-dňovú túru na planiny Slovenského krasu. Naši psíkovia hopsajú popri nás, vyberáme im zo srsti niekoľko miniatúrnych kliešťov a len cez najstrmšie úseky prenášam Huga na rukách, predsa len je to už starý pán.

Naspäť do Dobrej Vody

Cesta sa stáča doľava približne na juh, smerujeme k našej včerajšej trase, ešte na jednej z lúk varíme polievku a napojíme psov, ktorí celkom obstojne vysmädli. Blíži sa poludnie, prichádzame opäť na zelenú značku pri osamelom kríži. Ešte raz sa pozeráme na Dobrovodský hrad a v takmer letnej teplote zakončujeme našu vychádzku pri zaparkovanom aute. So ženou si pochvaľujeme, útrapy z tvrdej karimatky sú zabudnuté a tešíme sa na ďalšie túry. Starí psi boli vypustení z reťaze.

Fotogaléria k článku

Najnovšie