Rozhodnutie a príprava na zimný výstup prebehla na poslednú chvíľu spôsobom, ktorý som si osvojil počas štúdia na vysokej škole: „Keď si niečo nechám na poslednú chvíľu, som nútený to urobiť rýchlo a efektívne.“ Takže sa objednalo zimné oblečenie a snežnice s teoretickým dodacím termínom deň pred výstupom. Nakoniec všetko dorazilo a poobede, deň pred výstupom, sme mali všetko kompletne pripravené a mohli sme vyraziť na Oravu. Keďže obaja odtiaľ pochádzame, dovolili sme si (ako vždy!) večernú teoretickú prípravu na výstup pri pive. (Poznámka autora: nejako tuším, že tento rituál má dopad na moju kondíciu počas výstupov.)

Trasa

Oravská Polhora, Chata Slaná voda – Hájovňa na Rovniach (Hviezdoslavova horáreň) – Ščaviny (prístrešok) – Babia hora (Babia Góra/Diablak) – Zimné sedlo (Przelecz Lodowa) – Kościolki – sedlo Brána (Przelecz Brona) – Malá Babia hora (Mala Babia Góra/Cyl) – Borsučie – rázcestie pod Borkom – Vonžovec – Slaná voda, parkovisko

V sobotu ráno sme vyrazili po zasnežených cestách Hornej Oravy do Oravskej Polhory k chate Slaná voda a ako dopravu sme na dané ročné obdobie vhodne zvolili Ford Focus ST. Športové auto s nízkym podvozkom a rovnako nízkym šoférovým pudom sebazáchovy spôsobili, že po príjazde som mal tep a hladinu adrenalínu ako po rozcvičke, takže som bol nabudený a pripravený okamžite vyraziť s pocitom, že dnešný deň sa mi už nič nestane. Na parkovisku okrem nás boli len dvaja poľskí skialpinisti, ktorí mali evidentne ten istý cieľ ako my.

Vyrazili sme po nekonečnej asfaltke, mysliac si, že po plánovanej žltej. Samozrejme zle. Takže na najbližšom rázcestí sme to strhli doprava na pôvodne plánovanú trasu. Táto úvodná chyba, ako sme nakoniec zistili, nám zaokrúhlila celkovú dĺžku trasy na 20 kilometrov. Ďalšia zastávka bola Hájovňa na Rovniach známejšia ako Hviezdoslavova horáreň, kde žila postava diela Hájnikova žena i spisovateľ Milo Urban (literárna expozícia Oravského múzea). Tu sme urobili prvých pár fotografií. Začalo sa predierať slnko cez hmlu, čo nasvedčovalo, že by malo byť pekne. Na nasledujúcich pár kilometroch sme mali možnosť absolvovať rýchlokurz pohybu v snežniciach, na ktoré sme neboli zvyknutí. Po lesnom chodníku, strmým zasneženým svahom dolu a aj po zľadovatenom mostíku cez potok Bystrá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Odtiaľto už len lesom strmo hore. Dlho bolo počuť iba rachot snežníc s patentovaným protihlukovým systémom. Akonáhle sme opustili les, naskytli sa prvé výhľady. Tu hore sme mali slnečno, ale hmla pod nami musela spôsobovať chudákom v doline depresie. Nás sa to už netýkalo a šliapali sme ďalej. Vlastný dych pri monotónnom stúpaní do kopca prerušil iba raz vrčiaci zvuk. Pripravili sme foťák. Mohol to byť buď medveď a svedectvo o stretnutí by hádam niekto nafotené našiel v snehu, alebo ako v našom prípade polícia na skútri. Bohužiaľ, tak rýchlo sme sa hore nedostali, aby sme účel tejto ich výpravy mohli vidieť.

Cestou hore cez Ščaviny (prístrešok) sme sa sporadicky stretávali iba s poľskými kolegami z parkoviska. Striedali sme sa vo vedení, nakoniec sme sa odtrhli a posledný úsek cez Rabčickú hoľu (prístrešok) som už nestretol ani nevidel nikoho. Tu som za snežnice bol vďačný, s nimi som niekedy zapadol po stehná, bez nich by som hádam úplne. Posledný úsek bol zľadovatelý. Keď sme dorazili na vrchol Babej hory, bola teplota vzduchu slušne pod nulou. Rýchlo sme sa prezliekli, narušili štruktúru pár plombám horúcim čajom a vyrazili smer Malá Babia hora. Pri zostupe do sedla Brána (Przelecz Brona) bol sneh hlboký a mäkký, kvôli čomu som tento úsek zišiel síce rýchlo, ale nie bohvieako elegantne.

Na rázcestí Brona (sedlo Brána) sme počokoládovali (pre vyznavačov dvojzmyslov, tzn. jedli čokoládu), a keď sa cukor dostal do krvi, vyrazili do posledného stúpania na Malú Babiu horu. Hore sme stretli pár lyžiarov, ktorí dorazili z poľskej strany a na poľskú sa opäť chystali. My sme sa dali na dlhý zostup k chate Slaná voda cez Borsučie. V tejto časti pohoria a v tento deň zjavne jediní, keďže sme nevideli žiadne stopy. Tu boli snežnice nevyhnutné, keby sme ich nemali, ešte stále sme na trase.

Dole nás čakala opäť obľúbená asfaltka. Dlhú nudnú cestu spestril jeden z poľských lyžiarov z parkoviska, ktorý nenápadne, ale výraznou rýchlosťou prefičal okolo nás. Keďže pôvodne boli na parkovisku dvaja, zvyšok cesty som sa zabával neustálym obzeraním sa za seba. Som z Oravy a Babiu horu som vídaval často, ale posledný pohľad z auta na oba vrcholy a trasu, ktorú sme absolvovali, bol napriek tomu, že som sa nevládal prezliecť a bola mi zima, hrejivý.

Autor fotografií: Ján Adamus

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek