Trasa

Demänovská dolina, Demänovská jaskyňa slobody – sedlo Sinej – Siná – sedlo Sinej – Bôr – Poľana – Dereše – Chopok, Kamenná chata – Demänovské (Široké) sedlo – Krúpovo sedlo – Ďumbier – Krúpova hoľa – Kráľov stôl – sedlo Javorie – Kosienky – Krakova hoľa – sedlo Machnatô – Pustô – Demänovská jaskyňa slobody – Demänovská dolina

Predtúrie

Pri plánovaní to vyzeralo ako vždy nevinne. Sinú som objavil na mape ako výborný vyhliadkový bod mimo frekventovaného hlavného hrebeňa. Na Krakovu hoľu ma upozornila knižka vydavateľstva Dajama. Oba kopce som ihneď zaradil do zoznamu na aktuálny rok. A keďže zoznam bol pomerne dlhý a Siná ku Krakovej holi nemá príliš ďaleko, spojil som ich v jedno tzv. Demänovským okruhom, ktorý začínal i končil na asfaltke v blízkosti Demänovskej jaskyne slobody.

Na Záhradky som dorazil v predvečer túry okolo deviatej, takisto po kvalitne strávenom dni. Ráno Horehroncom do Brezna, odtiaľ autobusom do Mýta pod Ďumbierom, a odtiaľ už po vlastných cez Tále, Mesiačik, Babu, Dereše a Chopok dole do Jasnej. Unavený a hladný som bol vďačný za každé jedlo a načapované pivo, s čím našťastie v penzióne nebol problém. Po tvrdom spánku som sa ráno o piatej zobudil, zbalil, kľúč nechal na izbe, zbehol po schodoch, otočil kľučku na dverách a... zamknuté. Nuž, s personálom to bolo dohodnuté inak. Desať minút do odchodu autobusu sa mi dostatočne prekrvil mozog, myšlienka striedala druhú. Nakoniec som privreté okno na prízemí uprednostnil pred odomknutými vchodovými dverami, a už som aj liezol. Našťastie sa to obišlo bez svedkov a autobus som stihol s prehľadom.

Siná - Bôr

Za pár minút som už stál osamotený pri turistickom rázcestníku v blízkosti Demänovskej jaskyne slobody a porovnával časy s „hikingovými“. Túra mala trvať zhruba od šiestej do šiestej, na čo slušne nadväzovalo spojenie autobus a vlak do Bratislavy. Ďalším logistickým momentom dňa bolo plánované stretnutie s Jankou na Kamienke okolo dvanástej. Keďže si z mojich dvoch hlavných cieľov vybrala za svoj jediný Krakovu hoľu, musel som svoj okruh začať na Sinej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stačilo prejsť pár metrov od cesty a ocitol som sa v inom svete, v šere prebúdzajúceho sa lesa. Ticho zurčiaci potôčik a nemé stromy boli mojou jedinou, no o to milšou spoločnosťou. Vcelku v pohode sa mi podarilo prebrať k životu nohy, stvrdnuté po včerajšom dni. Po sedlo pod Sinou ma čakalo 600 výškových metrov, ale keďže výhľady boli minimálne a hlad sa zatiaľ nedostavil, prešiel som ich v slušnom čase. V sedle sa nachádza križovatka so „slepou uličkou“ na Sinú a dlhšou cestou cez Bôr na hlavný hrebeň. Odbočil som doprava a skalnato-lesným terénom som postupoval stále vyššie. Posledné vrcholové metre Sinej (1560 m) priam fajnšmekrovsky pohladili moju turistickú dušu. Spod stromov som vyšiel na lúčku, ktorou sa strmo dohora kľukatil uzučký chodník. Vrcholová plošina nebola rozsiahla, možno práve preto pôsobila veľmi útulne, pričom ponúkala dokonalý kruhový výhľad. Sľúbil som si, že sa sem v jeden menej hektický deň vrátim a poležím na trávičke trošku dlhšie. Pocity z tohto miesta sú dodnes živé. Pokoj, ticho a kľud. Dokonale som si vychutnával samotu, a to len pár kilometrov od rušného hrebeňa.

Nič netrvá večne, a preto, keď prišiel čas, vykročil som späť do sedla. Minul som rázcestník a pozvoľným stúpaním cez mladé lesy začal objavovať Bôr. Natrafil som na tabuľu, hlásiacu uzáveru lokality do 30. 6. Zaujímavé, že tento dátum sa mi tajomným riadením osudu dostal aj na displej mobilu. Nuž, nech mi je odpustené. Nasledujúci, kosodrevinovo-skalnatý horský profil potešil oko, tvrdo bojujúc o moju náladu s množstvom potu, ktorý po mne stekal. Tie dni bolo neskutočne teplo, na Chopku hlásili 25 stupňov. Výstup cez tiahly Bôr mi trval dlhšie, než som očakával, na vrchole som si patrične vydýchol, vypil veľa tekutín. Kvôli ostrému slnku som toho veľa nepofotil. Najčastejšie som cvakal nedávno navštívenú Sinú. O pol desiatej som sa po úzkom hrebeňovom chodníčku vybral z Bôru v ústrety ľudnatému hlavnému hrebeňu, ktorý som mal dosiahnuť na Poľane. S nevôľou som hľadel na množstvo malých postavičiek, premávajúcich sa hrebeňom až po „mravenisko“ na Chopku. Očakávané stretnutie na Kamennej chate mi to pocitovo značne kompenzovalo, tak som neváhal, nacvičil pozdrav a vstúpil do prúdu, opúšťajúc samotu a pohodu západného demänovského hrebeňa.

Hlavný hrebeň – Krakova hoľa

Hlavný hrebeň od Poľany po Chopok je dostatočne známy, chôdzu som mal spestrenú rozhovormi s okoloidúcimi. Na Derešoch som zaspomínal na včerajší deň, na rúbanisko na Mesiačiku, kde som trochu poblúdil, na kosodrevinu v okolí Pálenice, ktorá tak prerastá z oboch strán cez chodník, že o prechod cez ňu treba tvrdo zabojovať, na fotenie svišťa na derešských skalách.

Na Chopok som dorazil o pol dvanástej, 20 minút pred Jankou. Čas som využil na vystátie radu na kapustnicu, pivo a kofolu. Hodinka na Kamienke rýchlo ubehla. S novými silami, v dobrej nálade, a už vo dvojici sme vyrazili smer Ďumbier. Ešte pred Demänovským (Širokým) sedlom sme však opäť sedeli, na tráve nad záverom Širokej doliny, z ktorej cikcakovito stúpa chodník do Krúpovho sedla po našej pravici. V diaľke čneli navštívená Siná i očakávaná Krakova hoľa. Hoci sme boli na Ďumbieri minulý rok, neobišli sme ho ani tentokrát, aj keď len na pár fotiek a pohľadov. Čas súril, a tak sme zanedlho načali východný hôľny demänovský hrebeň. Spočiatku sme sa každú chvíľu obzerali a fotili Ďumbier, ktorý pôsobí z týchto miest naozaj majestátne. Lúčny úsek sa za Tanečnicou skončil, vošli sme do lesa, minuli vysmiatu skupinku dôchodcov, ktorí zvažovali, či sa z nasledujúceho sedla pobrať ešte na Krakovu hoľu, alebo dole po červenej na Krčahovo v ústrety civilizácii.

V sedle Javorie sme nezastali. Pri stúpaní na Krakovu hoľu sme stretli jedinú oprotiidúcu dvojicu, viac už nikoho. Samota tešila, trošku nervozity sa vlúdilo, keď sme natrafili na prvý medvedí exkrement. Po prvom prišiel druhý, tretí, a ak by som ich zodpovedne rátal, na kilometri ich bolo možno pätnásť. Úzky chodník bol husto zarastený z oboch strán. Mierne stiesnenú náladu sme rozpohybovali pesničkou a hlasným hovorom. Na vrchole Krakovej hole (1752 m) sme našli čistinku obkolesenú z troch strán kosodrevinou, zo štvrtej strmo klesajúcou stenou. Výhľady boli teda obmedzené, ale po dlhšej chôdzi lesom potešili. Pomenovali sme nám známe kopce, spravili zopár „nebezpečných“ fotiek z okraja zrázu, občerstvili sa a nabrali síl na dlhý zostup cez sedlo Machnatô.

Už teraz nám bolo jasné, že autobus zrejme nestihneme, a tak sme početné serpentíny za sedlom absolvovali v pre kĺby pokojnejšom režime. O pol siedmej sme konečne vyšli na cestu, niekoľko desiatok metrov nižšie, ako som ráno začínal. Parkovisko pred jaskyňou bolo prázdne, vybrali sme sa teda smerom na Liptovský Mikuláš. Pri zvuku motora sme sa otočili a skúsili stopovať. Jedno z prvých áut nám hneď postálo a v posádke sme spoznali český pár, ktorý sme stretli hore na hrebeni. Opäť jeden z dôkazov, že ľudia majú na horách k sebe bližšie. Porozprávali sme sa o dnešnom dni i o turistických plánoch na najbližšie obdobie. Cesta do mesta nám rýchlo ubehla. Nakoniec sme stihli aj plánovaný vlak do Bratislavy.

Záver

Náročná celodenná túra, počas ktorej som zažil kúsok domova na Sinej i kúsok (či viac kúskov?) divočiny na Krakovej holi. Nesklamali, boli dobrou voľbou pre moje potulky. Zo zoznamu plánovaných túr sa dostali do zoznamu miest, kam sa raz určite vrátim.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek