Trasa

Nálepkovo – Pod Pálenicou – Pálenica – Pod Javorom – sedlo Grajnár – Malá Knola – Veľká Knola – Pod Muráňom – sedlo Čertova hlava – Chotárna dolka – Mlynky – Rakovec – Babiná

Prvý deň - dramatický večer na balvanitej Pálenici

Celé jarné dobrodružstvo začínam opäť na železničnej stanici. Konkrétne v Nálepkove, kam ma pohodlne priviezol rýchlik. Dnes ma však nečaká dlhá trasa, takže sa vôbec nemusím pretŕhať. Robím si tak úvodnú fotku staničnej budovy a analyzujem počasie. Na oblohe je mnoho mrakov, no predpoveď sľubuje vyjasnenie a následné 3-dňové azúro. Vykračujem si stredom obce a mierim k cintorínu, kam ma sprevádzajú zvedavé pohľady prevažne rómskych spoluobčanov. Pri onom cintoríne však riešim dilemu, kam ďalej a študujem mapu. Od spoluobčanov dostávam i ponuky na pomoc, ale tie s vďakou odmietam a uberám sa hore lúkou. Tu zas naďabím na modrú značku, ktorá ma vedie stúpajúcou cestou. Keďže je čas obeda, na vhodnom mieste batoh skladám z pliec a vyberám čosi pod zub.

Sedím na sviežozelenej trávičke a rozhliadam sa po okolí. Pod nohami mám malebné údolie Hnilca, zovreté nekonečnými horami. Z celého okolia priam sála pravá jarná pohoda. Túto idylku kazí akurát hluk, rozliehajúci sa z rómskej osady na Prvom Hámri. A ešte čosi. Totiž, namiesto vyjasnenia sa obloha úplne zamračila a zo západom slnka na Pálenici to nevyzerá dobre. Ešte chvíľu kráčam lúkou a zakrátko sa norím do lesa. Stúpanie trochu fádnym lesom našťastie nie je strmé a vcelku skoro sa ocitám v rúbanisku, kde plaším stádo vysokej zveri. Je odtiaľto pohľad na vysoko položenú obec Závadka či dokonca na Spišský hrad, osvetlený lúčom slnka. Chodník sa zmení na cestu, ktorá ma privádza k rázcestníku pod Pálenicou.

Mením modrú značku za žltú a neomylne sa púšťam lesnou cestou na juh. Naokolo rastie pekný smrekový les, ktorý zrejme trochu otupil moje orientačné zmysly. Vychádzam totiž na rúbanisku, no značky niet už od rázcestníka. Lenže smer sa mi zdá správny a preto pokračujem až ku chatke, kde cesta končí. To už viem že som mimo a pred bezduchým motaním sa v lese uprednostním návrat k rázcestníku. Nachádzam slabý chodníček, ktorý som pred chvíľou prehliadol. Spomínaná cesta lemovaná smrečinami ma prosto zmiatla. Takže teraz už pohodlne kráčam chodníčkom v tajomnom lese. Atmosféru dotvára i chladné, zamračené a veterné počasie. Míňam slabý prameň a po nejakom čase konečne vyliezam na lúčke. A než sa nazdám, študujem i vrcholové tabuľky: Pálenica (1115 m). Samotný vrchol je ale 30 m vedľa a vybieham naň už naľahko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Miesto je však mimoriadne nevšedné. Lebo vrchol tvorí akoby navozená kopa balvanov, čo pôsobí naozaj zvláštne. Výhľad je síce do všetkých strán clonený stromami, ale i tak stojí za to. Cez údolie sa vyníma rúbanisková Hoľa, ďalej masív Babinej a plochá lesnatá Veľká Knola. Najbiednejší je výhľad na východ. Zmienku si určite zaslúži aj okolitý porast. Smreky, brezy a rôzne pokrútené buky spolu so spomínanými balvanmi pôsobia tak nejako tundrovito, alebo ako to nazvať. A počasie je nepriaznivé. Obloha zatiahnutá olovnato čiernymi mrakmi prakticky nedáva šancu na západ slnka. Preto sa púšťam radšej do rozkladania stanu. Keď skončím, na nebi sa predsa čosi črtá. Cez dieru v mrakoch na pár minút vykĺznu slnečné lúče, čo samozrejme fotograficky dokumentujem. Nečakaný moment mi vyčarí úsmev na perách a atmosféra je hneď kúzelná. Po večeri rýchlo zaľahnem, lebo okolité prostredie je trochu strašidelné a okrem toho ráno chcem skoro vstávať.

Druhý deň - hrebeňom i údolím za top výhľadom celej túlačky

Zo stanu vyliezam krátko po piatej a vidím, že slnko ma o chvíľu bude nasledovať. Na oblohe niet jediného mraku a je jasné, že ráno mi vynahradí trochu nevydarený večer. Slnko už stúpa a farby začínajú, škoda akurát cloniacich stromov. Ticho pretínajú zvuky vtákov a krajina sa pomaly zobúdza. Svetlo sa opiera o vrchy Skalisko, Hoľa, Babiná i Veľká Knola. V diaľke vykúka zasnežená Kráľova hoľa a severne dokonca i Vysoké Tatry. No nádhera. A tie farby. Sivé balvany, zelené a hnedasté stromy, sem-tam nejaká žltá, ružovkasté rúbaniská s modručkou oblohou vytvárajú priam rozprávkové kontrasty. Nečudo, veď jar vo farbách predčí len jeseň. Vyberám raňajky a ďalej vychutnávam. No keďže ma dnes na Babinú čaká celkom slušná štreka, čoskoro balím tábor a som pripravený spoznávať nepoznané. Ale predsa si ešte odskočím na balvanitý vrchol zdokumentovať krajinu v dennom svetle. Až potom strácam prvé metre.

Chodníček ma privádza na rozľahlú malebnú horskú lúku. Skutočne prekrásne miesto s vynikajúcim výhľadom na Vysoké Tatry. Tento trávnatý úsek si užívam naplno, lebo po ňom sa opäť vnáram do lesov. O chvíľu síce prechádzam ďalšou miniatúrnou lúčkou, no tá sa na predchádzajúcu nechytá. Lesná cesta, cez ktorú opäť prebieha vysoká zver, ma vypľúva v trávnatom sedielku za Ferdinandkou. Prebieha tu ťažba dreva a pilčíci ma upozorňujú, aby som si dával pozor. Radšej tak pokračujem nudným lesom. Miniem nejakú chatku a zastavujem sa až pri upravenom prameni. Osvieženie v tomto teple prichádza vhod. Za rázcestím pod Javorom je ďalší prameň, za ktorým čochvíľa vypochodujem v rušnom sedle Grajnár. Popri ruine bývalého motorestu Javor prejdem k lavičke na druhej strane cesty.

Po krátkej pauze a zdokumentovaní pamätníku leteckého nešťastia opúšťam tento ruch a ocitám sa v tichu mesačnej krajiny. Totižto modrá značka ma vedie rozľahlým rúbaniskom. Kam dovidím, je len holina. Smutný pohľad čiastočne vyvažuje viacero mladých stromčekov vysadených po okolí. Stretám i skupinu pracovníkov s batohmi plnými ďalších sadeníc. Pozitívom je aj široký rozhľad do krajiny, kde vidím Pálenicu, na ktorej som dnes začínal, veľkú časť Spiša a cez údolie i mohutnú rúbaniskovú Babinú, kam by som chcel večer doraziť. Za rázcestím na Malej Knole s vzorne naplneným krmelcom stúpam opäť žltou značkou. Prudký kopec lesom a ďalšou rúbaňou ma priviedol k hranici chráneného areálu Knola. Konečne som tak v tieni krásneho smrekového lesa. Z rázcestia pod vrcholom ide na Veľkú Knolu uzučký chodníček pomedzi smriečky. Netrvá dlho a stojím v nemom úžase.

Vrchol tvorí malebná čučoriedková lúčka obkolesená smrekovým lesom. A priamo oproti mne svieti ako maják bielučká Kráľova hoľa. Obďaleč stoja vrcholové tabuľky, tam nechávam veci a vydávam sa na prieskum. Miesto je to skutočne krásne, no bez ďalšieho výhľadu. „Chcelo by to aspoň nejakú skalku,“ hovorím si. A ledva som to dopovedal, už aj stojí predo mnou. Najprv len neveriacky hľadím, no vzápätí sa štverám hore. Rozhľad sa však rozšíril len o Vysoké Tatry a Havraniu skalu v Slovenskom raji. Po návrate k batohu vyberám jedlo a sadám do tieňa. Obedňajšiu pohodu končím zápisom do knihy. Úzkym chodníkom schádzam na rázcestie pod Muráňom.

Odtiaľto klesám lesom po hranici dvoch chránených území (CHA Knola a PR Muráň). To však netrvá dlho a dorážam na okraj rúbaniska, odkiaľ opäť vidím Vysoké Tatry. Osviežujem sa v potoku, ktorý by sa dal využiť ako zdroj vody, až zostúpim do sedla Pukanec. Zdevastovaná krajina vôkol je odstrašujúca a nevyvažuje to ani pohľad na Levoču s Mariánskou horou. Motorové píly sa zastavili až na hraniciach chránených území. Opätovné stúpanie v pražiacom slnku je veľmi nepríjemné a krátky úsek v tieni lesa je tak dokonalým vykúpením. No na vrchole Haniskovej som opäť v rúbanisku. Fotografujem zaujímavý výhľad na krajinku Slovenského raja, nad ktorou dominuje Kráľova hoľa so Stolicou. Krátko na to schádzam hustou smrekovou horou do sedla Čertova hlava. Akurát odtiaľto odchádza mladá dvojica. Nezdržiavam sa a po občerstvení sa tiež uberám do doliny. Lenže do cesty sa mi čoskoro postaví niekoľko prekážok. Postup mi totiž poriadne komplikuje niekoľko popadaných stromov na viacerých miestach. Ich odchádzanie sa nezaobíde bez tvrdších slov. A príchod na rázcestie Chotárna dolka je preto želaným vyslobodením.

Asfaltová cesta ma vedie údolím až do časti Mlyniek zvanej Havrania Dolina. Užívam si tieň dolinky, v ktorej už naplno cítiť jarné vône. V závere sa objavuje pár rúbanísk, na to sa už ukazujú aj prvé domy. Asi tak v strede zástavby sa utiahnem do chládku autobusovej zastávky. Po potrebnom oddychu sa ešte ochladím vodou z neďalekého upraveného prameňa a pokračujem v putovaní. Na pasienku za plotom si chrúme trávičku pár pekných koní. Na oblohe sa tvoria fotogenické mráčiky a pohoda je neopísateľná. Dorážam do údolia Hnilca, ktorým sa po hlavnej ceste presúvam do Rakovca. Prejdem mostom cez rieku a za podchodom železničnej trate sa vyvalím na sviežu trávičku pred záhradkou jedného z miestnych domov. Vyťahujem keksík i vodu a vychutnávam si totálny relax. Odtiaľto ma čaká obávané stúpanie na Babinú (1278 m).

Veruže do tých cca 530 výškových metrov sa dlhšie prehováram, ale nakoniec idem do toho. Stúpam rozpáleným rúbaniskom, v ktorom ma doslova oblieva pot. Napriek relatívne pokročilej hodine slnko praží ako divé a postup západným svahom je nepríjemný. Aspoň že značenie je na počudovanie bezproblémové, zatiaľ. V jednom okamihu uvidím za sebou nad horami vytŕčať akýsi zasnežený tatranský štít. Keď uvážim, že pod nohami mám údolie Hnilca, je to až neuveriteľné. Stále vytrvalo stúpam, teraz už konečne v tieni lesa. Cestu dokonca pretína i slabý potôčik, ktorého voda mi dodáva nové sily a môžem povedať, že od tohto okamihu to už nie je také vysiľujúce. Chvíľu na to vyliezam na vodorovne vedúcej zvážnici a značky odrazu niet.

No z internetu viem, že žltá značka by mala viesť po tejto zvážnici a potom zabočiť na hrebeň a ním až na vrchol. Uberám sa preto vľavo, míňam aj malú chatku a pokračujem ďalej. Napriek stromom značky stále absentujú a moja istota sa vytráca. Môjmu orientačnému zmyslu však verím, i keď po 15 minútach už začínam uvažovať nad alternatívami. Keď značku predsa len zazriem, neistota zo mňa razom opadá. Cesta sa stáča vpravo na hrebeň a všetko je zrazu jasné. Z peknej lúčky sa mi otvára úžasný výhľad na Kráľovu hoľu s početnými hrebeňmi a údoliami pod ňou. Keďže sa tu vyrojilo i viacero jarných kvietkov, pokúšam sa aj o makro. Po chvíli bohužiaľ les definitívne ustupuje a k vrcholovým tabuľkám (1278 m) vyliezam v sprievode stoviek pňov. Srdcervúca mesačná krajina, kam oko dovidí.

Je tu pár pahýľov prerobených na zvláštnu vyhliadku a hustá suchá tráva, ktorú čechrá dosť silný vietor. Na oblohe stále fotogenické mraky. Ako som už spomenul, vrchol aj svahy sú holé na zaplakanie, ale výhľad je vďaka tomu špičkový. Zrazu sa odniekiaľ zjavuje chlapík, s ktorým sa len zdravím a každý vychutnávame po svojom. A veruže je čo. Na juhu dominuje zalesnená Smrečinka, za ktorou dovidím až po planiny Slovenského krasu. Na východe defilujú masívy Skaliska, Zlatého stola, Kojšovskej hole či Pálenice, kde som dnes začínal. Severu za hlbokou dolinou Hnilca vládne rozložitá Veľká Knola a za ňou Spiš. Na severozápade sa za Slovenským rajom dvíhajú špicaté Tatry. A západu kraľuje "sopka" Kráľovou hoľou zvaná, od ktorej akoby sa odpájal hrebeň Stolických vrchov. Strhujúci pohľad podfarbený zapadajúcim slnkom. No v tomto slabšom svetle si jeho podrobné štúdium nechávam na ráno.

Chlapík odchádza naspäť do doliny a konečne zostávam sám. Po nájdení vhodného miesta rozbaľujem stan. Slnko pomaly klesá za nízkotatranskú Martalúzku a atmosféra graduje. Fotím jeden záber za druhým a pri tom sa opájam, akoby som tieto okamihy zažíval po prvýkrát. Bezpochyby je to jeden z najčarovnejších večerov na top výhľadovom mieste celej túlačky. Na chvíľu sa ukryjem do závetria stanu kvôli večeri a zápisu do vrcholového zošita, ktorý som tu našiel. Potom opäť stojím vonku a upieram oči na miliónmi hviezd rozžiarenú oblohu či svetlá obcí na Spiši a áut stúpajúcich do sedla Grajnár. Od tohto divadla sa ťažko odchádza, no nakoniec tak učiním v nádeji, že ránko príde čím skôr. Vyslovene sa naň teším.

Pokračovanie putovania